Ó príď, Pane! volali,
ktorí Teba žiadali
vidieť v tele – a Ty sám
sklonil si sa k nížinám;
telo ľudské na sä vzal,
medzi ľuďmi prebýval,
trpel, umrel, z mŕtvych vstal,
tak si Seba ľuďom dal!
Ó príď, Pane! voláme
doma, v poli, i v chráme,
veriaci kde v Teba ľud
shromaždí sa, – pri ňom buď!
Kde sa dvaja lebo tria
v mene Tvojom shromaždia,
prisľúbil si, že Ty sám
budeš s nimi v duchu tam!
Ó príď, Pane! vzdycháme:
večný byt tu nemáme; –
príde i nám okamih,
kde bôľ zájde, ztíchne vzdych;
keď nás zastre smrti sen,
telo ľahne v hrudu, zem,
a duch švihne k výšinám:
prítomný buď vtedy nám!
Ó príď, Pane! – A v ten čas,
keď tak prídeš súdiť nás;
nie dľa zásluh nás Ty súď,
milostivý ale buď,
a prijmi nás v neba stán,
kde netkne sa smrti van,
lež kde kvitne neba raj:
tam nám život večný daj!!