Prijímajme Dieťa z neba

                           Prijímajme Dieťa z neba                    

Za milosť veľkú,

čo svet raz zmôže,

chvála Ti Bože! 

Chvál Ti Bože!

Milosťou touto

ráč srdcia vznietiť

a daj dnes svätiť – 

radostne svätiť!  Amen. (M.R.)

   Slávnostné kresťanské zhromaždenie, milí bratia, milé sestry v Kristu, Pánovi!

    Prebudili sme sa z Božej milosti do nového dňa, ktorý je oslavou a spomienkou na narodenie Božieho Syna. Narodenie je temer vždy dôvodom k oslave a tým viac to platí o dnešnej výročitej slávnosti a udalosti, na ktorú myslí celý kresťanský svet. Veď oná betlehemská udalosť sa stala dôvodom toho, že sa pre nás celá večnosť rozdelila na dve dôležité časti – totiž na čas pred narodením Ježiša Krista a na čas po Jeho narodení. On je centrom tohoto rozdelenia a mal by stáť v centre našej trvalej pozornosti.

   Niekedy sa však stáva, že ľudia sa viac zaoberajú sami sebou ako narodeným Kristom Pánom. To môže mať a aj má svoje dôsledky. Jeho narodenie napriek tomu že sa udialo v obyčajnej maštali dopadlo dobre. My z našej strany sa však máme stať cez Vianoce akýmisi pátračmi, podobnými oným betlehemským pastierom, ktorí si po odchode hlásateľa radostnej zvesti povedali: „Poďme až do Betlehema a viďme, čo sa to stalo, čo nám oznámil Pán“. Alebo stať sa pátračmi podľa vzoru mudrcov od východu, ktorí sledovali Jeho hviezdu, až po chvíľu osobného stretnutia s narodeným Božím Synom, ktorému sa poklonili a obetovali Mu svoje dary. To je náš zámer aj dnes. Skôr však, ako tak urobíme, vyžiadajme si k tomu pomoci a dar Ducha Svätého k hlásaniu i počutiu a prijatiu radostnej zvesti.

Otčenáš…

Text:  J 3, 31 – 36:

   „Kto prichádza zhora, je nad všetkými; a kto je zo zeme, zemský je a zemsky hovorí; kto prichádza z neba, je nad všetkými (32) a svedčí o tom, čo videl a počul, ale nikto neprijíma Jeho svedectvo. (33) Kto prijal Jeho svedectvo, , potvrdil, že Boh je pravdivý. (34) Lebo koho Boh poslal, ten hovorí reči Božie. Boh Mu totiž dáv Ducha v plnosti. (35) Otec miluje Syna a všetko Mu dal do ruky. (36) Kto verí v Syna, má večný život, kto však neposlúcha Syna, neuvidí život, ale hnev Boží zostáva a ňom“. Amen

    Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi!

    Pochopiť a prijať veľkosť vianočného tajomstva nie je celkom dobre možné v jednom svedectve. Veď nejde o dieťa ľudské, ale Božie. O Dieťa, ktoré prichádza „zhora“, z neba, od Otca svetiel.

Aj taký muž, akým bol Ján Krstiteľ musel o Pánovi Ježišovi povedať viacnásobné svedectvo, aby priblížil svojim učeníkom a poslucháčom veľkosť a hodnotu osoby Ježiša Krista tak, aby sa narodila v ich srdci pravá a správna viera. Je veľmi sympatická výpoveď tohoto Božieho muža, ktorý pri všetkej svojej veľkosti povedal:On musí rásť – a ja sa umenšovať“. (v.30) Poznanie Pána Ježiša Krista by malo rásť aj v nás, v našom vedomí, ale aj v sile a veľkosti našej lásky. Príchod Ježišov je začiatok Božej misie, ktorej cieľom je záchrana človeka a sveta, ale nie je ešte hotovým dielom. On musí rásť, musí vykonať mnoho vecí a najmä vstať zmŕtvych, aby sa spasenie stalo skutkom.

   O ceste k tomuto cieľu hovoril napríklad staručký Simeon prorockými slovami matke Márii pri Ježišovej obriezke na ôsmy deň po Jeho narodení: Tento je položený na pád a na povstanie mnohých v Izraeli. Ale aj tebe prenikne dušu meč, aby sa ukázalo zmýšľanie mnohých sŕdc“. Slovo o veľkej radosti zo Spasiteľa je od počiatku aj slovom o kríži Ježiša Krista, pod ktorým neskôr stála aj Mária a očakávala, či to, čo sa dialo je iba púha ľudská tragédia, alebo Božia cesta k záchrane.

   V svedectve Jána Krstiteľa je aj vážny a smutný podtón, ktorý sa týka práve ľudskej ľahostajnosti, ktorá nedbá o matku a Dieťa z Betlehema, napriek tomu, že „On prichádza zhora, je nad všetkými, prichádza z neba, je nad všetkými a svedčí o tom, čo videl a počul, ale nikto  neprijíma Jeho svedectvo“. Na inom mieste evanjelista Ján svedčil podobne: Do svojho vlastného prišiel, ale Jeho vlastní Ho neprijali. Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa dietkami Božími; tým, čo veria v Jeho meno, ktorí boli splodení nie z krvi, ani z telesnej žiadosti, ani z vôle muža, ale z Boha“. (J 1, 11-12) 

    Takýmito ľuďmi a deťmi, narodenými „z Ducha a vody“ skrze Krst Kristov sa chceme stať a preto príjmime Jánovo svedectvo:

      Ježiš je zhora a má plnosť Ducha Svätého!

             Preto je:

      1. plnosťou pravdy

      2. plnosťou moci

      3. plnosťou lásky

   Bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!

   Ľudské poznanie je v mnohom pozoruhodné, objavné, podnetné a pravdivé. Ale pravdou je aj to, že človek je stvorením a nie Tvorcom. Filozof Sokrates povedal: „Viem, že nič neviem“ a tým vyjadril pravdu, že človek nevie všetko, ale má sa snažiť pravdu hľadať a poznať. Zároveň tým ukazuje na skutočnosť, ktorú poznáme aj my, že človek je omylný. Zo skúsenosti vieme dokonca ešte viac – totiž, že človek neraz zámerne hovorí a šíri rôzne polopravdy, ktoré sú horšie ako samotná lož. Ako hovorí dávny príbeh, lož si rada „oblieka šaty“ pravdy a pravda chodí nahá.

Spomeňme si na biblický príbeh z úsvitu dejín človeka, keď si diabol obliekol kožu hada a povedal žene: Či naozaj riekol Boh: Nesmiete jesť zo žiadneho rajského stromu“? – Je to typická ukážka polopravdy: Pán Boh v skutočnosti dal ľuďom za potravu ovocie zo všetkých rajských stromov, vrátane „ovocia zo stromu života, okrem stromu poznania dobra a zla“. Iba o tomto strome a ovocí povedal: „Zo stromu dobra a zla nesmieš jesť, lebo v deň, keď budeš z neho jesť, istotne zomrieš“. Diabol však vyslovil aj lož: Vôbec nezomriete..“. 

    Pravdou teda je, že Pán Boh dal človeku k dispozícii všetky stromy a celú prírodu a urobil človeka šafárom nad dielom svojich rúk, keď povedal, že má rajskú záhradu „obrábať a strážiť“.

Iba jedného sa nesmel človek dopusti, totiž toho, aby sám rozhodoval o tom, čo je dobro a čo zlo. Išlo a ide o to, aby sa nepostavil na miesto Boha. Ak si človek prisvojí toto právo rozhodovať o tom, čo je dobro a čo zlo, ak človek, či ľudia sami nastavia morálne kritériá dobra a zla, urobia to vždy zle. Za lásku často označia sebalásku, čiže egoizmus a sledujú svoje záujmy pred záujmami iných. Rozhodnú o tom tak, že láska je to, čo je dobré pre nich samých a zabudnú, alebo obídu svojho blížneho. Často zabudnú aj na toho najbližšieho, s ktorým sa stal človek „jedno telo“, totiž na manžela, či manželku, ale i vlastné deti.

    Verím, že netreba dnes, v deň sviatočný a slávnostný uvádzať takéto príklady zo života a poukazovať na mnohé tragédie, ktoré dokazujú ako to je, keď o dobre a zle rozhodujú ľudia. Napríklad rozvadení manželia tam, kde má platiť Božie slovo o láske a prikázanie: nescudzoložíš. Nemusíme podrobnejšie spomínať mnohé iné ľudské rozhodnutia v oblasti sociálnej, a hovoriť o zneužívaní prepožičanej moci vláde či parlamentu, ani hovoriť o zlyhaní celých národov a ich predstaviteľov, keď sa snažia ospravedlniť neospravedlniteľné vojnové kroky a zásahy. Ľudia neraz vzdelaní a schopní, morálne úplne zlyhávajú a sú „všetkého schopní“ a obhajujú prevrátené hodnoty.

   Ján Krstiteľ hovorí dôležité posolstvo o tom, že v Ježišovi prišiel niekto, kto je pravdivý v jednotlivých slovách a výrokoch, kto hovorí človeku do očí aj pravdu, ktorá mu je nepríjemná, hovorí o hriechu i jeho následkoch. On sám je pritom plnosťou pravdy a pravý Boží Syn, ktorý prichádza z neba je nad všetkými. Je kritériom pravdy – je jej počiatkom, koncom i obsahom.

   Pravda o hriechoch ľudí, ktorých spoločným menovateľom je vzbura oproti Pánu Bohu a pýcha človeka, ktorá „peklom dýcha“ sa vždy prejaví v nároku človeka rozhodovať o dobre a zle. Pán Ježiš však hovorí pravdu aj o tom, kam takéto počínanie človeka môže priviesť a čo je jeho dôsledkom. Znamená časné i večné odlúčenie od Pána Boha.

   Pravdu, ktorej plnosť priniesol a prináša Pán Ježiš je však aj to nečakané a nádeje plné slovo o milosti Božej. Darom svojho Syna ako Záchrancu ukázal, že Boh hriešnikovi otvoril z milosti bránu neba a preukazuje mu nezaslúžené milosrdenstvo. V Pánovi Ježišovi dokázal a dokazuje, že sa nechce trvalo hnevať na hriešnika. Odsudzuje hriech, ale hriešnika chce zachrániť. Príchod Pána Ježiša na svet je preto plnosťou pravdy. Nie je čiastkovým, ale plným svetlom bez tieňa. Preto je posolstvo Vianoc tak podivuhodne krásne a radostné.

   2. Bratia a sestry!

  Pán Ježiš, ktorý prišiel „zhora“ a má plnosť Ducha Svätého, je zároveň plnosťou moci. Je to Božia moc, ktorá je potrebná na to, aby sa to, čo je hriechom skorumpované skrz – naskrz, dalo napraviť. 

   Božia moc nie je teda iba stvoriteľská moc, hoci aj ona sama o sebe je veľká a nepredstaviteľne mocná. Veď poznanie stvoreného sveta a vesmíru nás napĺňa úžasom. Aj v tejto oblasti platí: Iba sčiastky poznávame…“. Úlohou človeka a ľudí je, aby sme konali múdro a dobre, chránili život a to, čo Pán Boh podivuhodne stvoril. To všetko vo vedomí, že z tejto úlohy Mu budeme raz vydávať počet.

     Ale k moci Božej patrí i to, ako Ježiš povedal, že On má moc život vziať i nanovo ho dať. Má moc „všetko tvoriť nové“!

   Človek často koná ako nerozumné dieťa, ktoré dostane hračku, ktorá čím je zložitejšia, tým skôr ju pokazí a to platí aj o živote v tejto časnosti. Do tejto situácie prichádza Pán Ježiš, aby nám navrátil život v plnosti. To je vpravde potešujúca zvesť pre nás, ktorí „sedíme a bývame v tôni smrti.“ Božia moc v Kristu nie je a nebude použitá proti nám, ale je tvorčia, milostivá, spasiteľná a zachraňujúci. 

    Je taká pre každého z nás, pre všetko rozbité stvorenie, pre každú hriechom narušenú dušu, ktorá dostala v Ježišovi, Pánovi, pomoc, že bude vytrhnutá z otroctva skazy do slávnej slobody Božích detí.

   3. Bratia a sestry v Pánovi!

   Ježiš je „zhora“ a má plnosť Ducha Svätého a pleto je v Ňom aj plnosť lásky Božej. Na svet narodený Ježiš nie je iba občasným konateľom skutkov lásky na spôsob človeka, ktorý môže z času na čas vykonať nejaký dobrý skutok. Možno sa zmôže na nejaký dar pre svoje deti, ktoré inak pravidelne zanedbáva a nemá pre ne čas. Možno na Vianoce obdaruje manžel manželku – a naopak – nejakou cennosťou. Možno sa ľudia raz v roku zmôžu na podporu nejakej dobročinnej zbierky…

  Pán Ježiš však priniesol obeť trvalej hodnoty z nezištnej a ničím nevyprovokovanej lásky z našej strany. Obeť jeho života je jasnou rečou o dokonalej láske a poznaním, že v Ňom máme „život, vzkriesenie, blaženosť a večnú radosť“. (EPS 354) To je dar lásky nad všetky dary.

    Vianoce sú príchodom Ježiša k nám a to znamená aj príchodom Boha Otca a Ducha Svätého. V Ňom, pravom Bohu a človeku je plnosť pravdy, moci a plnosť lásky. V Ňom je naša nádej na vykúpenie a večný život. Ďakujme za to, že máme dnes možnosť  s úprimnou dôverou Ho prijať a radostne ho oslavovať časne i večne! Amen

  1. slávnosť vianočná  – Sobotište – Ľubomír Batka st.

OsA 0625

Vložiť komentár