„Lebo chudobných vždy máte so sebou.“ Mt 26, 11
Keď si tieto slová prečíta dnešný človek, zapochybuje s poznámkou: „Chudobných? Kdeže sú chudobní? U nás ich veru niet. Svedčí o tom vysoká životná úroveň občanov. Všimnite si len ich pekné domy, úhľadné domácnosti, pred domami dve autá a vo vreckách plná peňaženka.“ A má pravdu! Dnešné zriadenie poskytuje mnoho na slušné bývanie, pohodlné či až luxusné živobytie.
I keď si naplno priznávame túto pravdu, nestrácajme zo zreteľa aj druhú pravdu. Citované slová Spasiteľa o chudobných, hoci ich vyslovil vo Svätej zemi, pretrvávajú stáročia, nepodvrátila ich žiadna doba, i dnes po dvetisíc rokoch sú živé. Veď chudobní o ktorých hovorí Spasiteľ, neznázorňujú vždy len chudobu s motívom hmotného nedostatku. Koľko je našich bratov a sestier, ktorí síce majú tú bohatú, plnú peňaženku, ale ich duše, myseľ je chudobná, ba prázdna na pocit šťastia, spokojnosti, ktorí sa kormútia nad rodinnými bolesťami, manželskou nezhodou, nevďačnými deťmi, a mnohokrát aj nad tragickým nešťastím, či mnohej variácie duchovnej chudoby.
Je to náhoda, že takýchto máme vždy medzi sebou, alebo je to skôr nevyspytateľný Boží zákon, že títo chudobní sú práve preto medzi nami, aby sme sa stali cieľom, podnetom našej lásky k blížnym? Ježiš Kristus dobre poznal ľudí, ako veľmi milujú seba samých, preto im tak zrozumiteľne prikázal: „Milovať budeš blížneho ako seba samého.“
„Miluj blížneho“, je najkrajší, najvyšší zákon Boží, zjavený už pred Kristom, nielen v židovstve, ale aj u pohanov. V hinduizme ich „Pieseň o božstve“ tzv. Bhagavat-Gíta, obsahuje ideálne myšlienky o láske k blížnym. U Židov je táto láska upravená zákonom, ale obmedzená je len na židovský rod, je len čiastková. Jedine zakladateľ kresťanstva, Ježiš Kristus, zvestoval univerzálnu lásku k blížnym, ba aj k nepriateľom, ktorá bola u Spasiteľa nie tak zákonom ako životom. Áno, svojim božským a zároveň ľudským riešením otázky: „Kto je môj blížny?“ hlásal a vštepoval všeobsiahlu lásku, ktorá spája všetkých ľudí na zemi v duchovné bratstvo, v jednu rodinu Božiu, ako deti Jedného Boha. Čiže nekrivdiť, neubližovať slovom, tým menej skutkom. Dokázať skutočne opravdivú ľudskosť, dobrotivé chovanie človeka k človeku. Takáto láska ruší sebecké záujmy, je balzamom na každú ranu a upevňuje vieru v milosť Božiu.
Aký má byť náš prístup v znamení služby lásky k blížnemu? K tým dnešným duševne chudobným, úbohým, ktorých ostré hrany života neraz tak bolestne zranili, doráňali?
Vďaka Bohu, že sú takí jednotlivci, ktorí nežijú len pre seba, a veria, že čo oni z lásky dávajú svojim trpiacim blížnym, že to prijme aj Pán. Preto tých, u ktorých prevláda zármutok nad nešťastím a radosťou, nemoc nad zdravím, beznádejný vzťah k životu alebo neduživá smutná staroba, sa snažia chrániť, aby neupadli v malomyseľnosť, upevniť ich v istote, že Boh dopustí na nás len toľko, koľko sme vstave uniesť. A v ďalšom vytrvalom postupe pomoci a záchrany: vrátiť im chuť do života, radosť z práce a napokon, vrátiť im úsmev! Toto je tá pravá diakonia, slúžiaca láska v praxi, ktorej príklad dal sám Spasiteľ.
Ale priznajme si, tak po ľudsky, že i tá najideálnejšia, najobetavejšia láska k blížnym sa poteší, keď vzbudí vďaku, ktorou ona rastie, zmáha sa a žije. Veď len takto vzniká vzájomná, obapolná láska. Aj keď opravdivého milovníka blížneho nemá odradiť od skutkov lásky náhodilý nevďak. Ale aj nevďační ľudia majú pamätať, že svojim nevďakom lejú studenú sprchu na prejav úprimnej lásky. Veď práve v tom má byť radostný pocit obdareného, že aj on dáva, nielen prijíma. Dáva vďaku svojmu dobrodincovi, ktorou vzpruží milujúcich ľudí, ich lásku rozhojní a ich skutky oblaží radosťou.
Je len smutné, že i keď na jednej strane je snaha nietiť čo najviac lásky k blížnym, je jej dnes málo medzi ľuďmi, akokoľvek pekne znejú citáty o láske k blížnym napr. v hinduizme, konfucionizme i budhizme, prakticky jednako prevláda u jedných ešte kastovníctvo u druhých postoj k ženám a inde zasa ľudia hynú hladom . . . A či Kristov príklad a Jeho žiarivý odkaz o všeobsiahlej láske je nám kresťanom všeobecným platným zákonom? Či vojny a súčasné rinčanie zbraní nie sú apoteózou rasovej, politickej a náboženskej nenávisti? Vo vestibule jedného kostola je nápis: „Keby sme vedeli lepšie načúvať Bohu, počuli by sme Jeho hlas.“ Tým hlasom Hospodinovým, ktorým chce rozplameniť srdcia a vzpružiť ducha Božích dietok, je výzva, aby sa biblické heslá: „Miluj blížneho“ a „Milujte sa navzájom“ stali obsahom ich modlitieb a najkrajšou náplňou ich života, ktorou by obohatili dejiny ľudstva želaným víťazstvom: trvalým mierom, bratskou láskou a požehnaným pokojom.