Prečo nás Pánov deň privádza do vytrženia
Drahý náš Pane Ježiši Kriste,
Ty si náš Boh. Vševládny,
ale aj dokonalý služobník všetkých.
ďakujeme Ti za Tvoju lásku a milosť,
že si nás svojou krvou oslobodil od
našich hriechov a učinil kráľovským
kňazstvom Bohu – Otcovi.
Oslavujeme Ťa ako vladára zemských kráľov,
ale aj Pána našich životov.
Naša duša očakáva na Teba,
ktorý vyslovuješ prvé i posledné slovo
každému stvoreniu.
Očakávame na Tvoje slovo. Daj sa nám
v ňom poznať ako Ten, ktorý si
živý na veky vekov. Amen. (Ľ.B.)
Zjav 1, 9 – 20:
„Ja Ján, váš brat a účastník súženia a kráľovstva i trpezlivosti v Ježišovi, bol som na ostrove Patmos pre slovo Božie a pre svedectvo Ježišovo. (10) V deň Pánov bol som vo vytržení ducha a počul som za sebou mohutný hlas, ako hlas trúby: (11) Čo vidíš, napíš do knihy, a pošli siedmym cirkevným zborom: do Efezu, Smyrny, Pergamonu, Tyatíru, Sárd, Filadelfie a do Laodicey. (12) Nato som sa obrátil, aby som pozoroval hlas, ktorý hovoril so mnou. A keď som sa obrátil, uzrel som sedem zlatých svietnikov (13) a prostred nich podobného Synovi človeka, oblečeného v plášť a opásaného zlatým pásom na prsiach. (14) Hlavu a vlasy mal biele ako vlna, ako sneh, oči ako ohnivý plameň, (15) nohy podobné lesklému kovu, rozžeravenému v peci a hlas ako hučanie mnohých vôd. (16) V pravej ruke mal sedem hviezd, z úst mu vychádzal ostrý dvojsečný meč a tvár mal ako slnce, keď svieti v plnej sile. (17) Keď som Ho uzrel, padol som Mu k nohám ako mŕtvy; On však položil na mňa pravicu a povedal: Neboj sa! Ja som živý na veky vekov a mám kľúče smrti a podsvetia. (19) Napíš teda čo si videl, aj čo je, aj čo sa má diať potom. (20) Tajomstvo siedmych hviezd, ktoré si videl na mojej pravici, a siedmych svietnikov je toto: sedem hviezd, to sú anjeli siedmych cirkevných zborov a sedem svietnikov je sedem cirkevných zborov“. Amen
Na slovo Božie a svedectvo Ježišovo očakávajúci bratia a sestry!
Z času na čas sa každý z nás stáva návštevníkom a posudzovateľom moderného maliarskeho umenia. Nemusíme pritom ísť do galérie, ani na výstavu. Stačí si občas zapnúť televíziu a kameraman s odborníkmi nám najnovšiu výstavu priblížia. Alebo vezmeme do ruky nejaký časopis, či ilustráciami popretkávanú knihu. Skúsenosť odborníkov je taká, že väčšina ľudí moderným obrazom nerozumie a bez akéhokoľvek rešpektu ich považuje za akúsi „mazanicu“ a brak. Samozrejme, sú ľudia, ktorí modernému umeniu rozumejú a vidia za tými krivkami a farbami veľké umenie, geniálne videnie a veľkého ducha autora. Mnohí ľudia si moderné obrazy kupujú za vysoké sumy a zrejme vidia v nich skutočné bohatstvo.
Keď v záverečnú nedeľu Po zjavení Krista Pána otvárame knihu Zjavenia Jánovho, neujde našej pozornosti, že táto kniha je plná obrazov a ilustrácií, ktoré nám môžu pripomínať moderné umenie. Hoci je to kniha veľmi stará, predstavuje nám zvláštne obrazy podobné tým moderným. Nedivíme sa, ak niekto na prvé počutie vidí v nich iba akú divnú zmes slov, výrazov a symbolov, ktorým je ťažko rozumieť. Môžu byť zaujímavé, ale my často hneď „vypíname“ zvuk i obraz nášho rozumu i srdca. S porozumením myslíme v tomto súvise na M. Luthera, ktorý povedal: „Ak mi niekto dokonale vysvetlí knihu Zjavenia, dám mu svoj „doktorský klobúk“.
Bez nároku naň sa chceme zamyslieť nad Jánovým videním a zjavením Pánovým. Je zrejmé, že to čo Ján počul a napísal nie je jeho osobné slovo, ale slovo Toho, ktorý je Pánom cirkvi. Svedčí, že „bol vo vytržení ducha v deň Pánov“, čiže v nedeľu. Nedeľa bola a zostáva oslavou Toho, ktorý je „prvý a posledný a živý“; ktorý „bol mŕtvy, a hľa je živý na veky vekov a má kľúče smrti a podsvetia“. Ján hovorí a koná tak, ako pri narodení Ježišovom hovorili betlehemskí pastieri: „Poďme až do Betlehema a viďme, čo sa to stalo, čo nám oznámil Pán“. (L 2, 15) Jánov opis živého a vzkrieseného Krista je inšpirovaný Duchom Svätým a následne jeho avantgardným pokusom predstaviť moc a slávu Pána Ježiša Krista. Tento obraz Krista, ktorý Ján vytvára vybranými slovami a symbolmi nie je prejavom jeho svojvôle alebo výmyslom, ale je prejavom vôle Pánovej a Jeho osobným predstavením sa cirkvi.
Pán Ježiš je v centre a strede celého úvodného obrazu. Ján hovorí o Ňom, že je „podobný Synovi človeka“. Toto pomenovanie nie je svojvoľné, veď ako prvý ho v Biblii použil už prorok Daniel. (Dan 7, 13) Pomenovanie „Syn človeka“ je titul, ktorý dal Daniel Tomu, kto príde ako Bohom poslaný Mesiáš a Kráľ, ktorý nechce byť iba kráľom Židov, ale všetkých ľudí a národov. Ján svedčí, že Ho uzrel „v strede siedmych zlatých svietnikov“. Tento obraz a tajomstvo vysvetľuje v záverečných slovách sám Pán Ježiš Kristus, keď hovorí: „sedem svietnikov je sedem cirkevných zborov“.(v.20)
V úvode zjavenia je sedem cirkevných zborov aj konkrétne spomenutých, pri čom si musíme uvedomiť, že sedem zborov predstavuje v skutočnosti celú všeobecnú kresťanskú cirkev na zemi. Je správne, ak Pánove slová vzťahujeme aj na vlastný cirkevný zbor a spoločenstvo do ktorého patríme aj my všetci.
Ján vidí Krista Pána v oblečeného v kráľovskom plášti, ktorý naznačuje Jeho hodnotu ako Pána Pánov a Kráľa kráľov. Pre všetkých veriacich je to veľké povzbudenie vo viere. Ježiš bol pred Pilátom oblečený do šarlátového plášťa a korunovaný tŕňovou korunou na hlave a tento obraz poníženia a bezmocnosti sa hlboko zapísal do vedomia ľudí. Avšak sám Otec obliekol Synovi plášť slávy a povýšil svojho Syna nad všetkých kráľov a mocnárov tejto zeme. Ján bol aktuálne vo vyhnanstve, bol „účastník súženia“, spolu so svojimi bratmi a celou apoštolskou cirkvou, ale ako občan Kristovho kráľovstva znášal trpezlivo utrpenie pre Krista a povzbudzuje v neochvejnej viere v Neho všetkých kresťanov.
Ján vidí Ježiša „opásaného zlatým pásom na prsiach“. Je to symbol veľkňazskej hodnosti, ale aj v tomto úrade Pán Ježiš prevyšuje všetkých kňazov a je aj najvyšším Kňazom cirkvi. Bol bez hriechu, čistý ako sneh a priniesol ako Veľkňaz seba samého ako dokonalú obeť za hriech sveta, ktorá znamená pre nás istú a večnú záchranu.
Apoštol Ján si všíma aj to, že Ježiš, ktorý k nemu a k cirkvi hovorí, robí to slovom, ktoré pripomína „dvojsečný meč“, ako to už pred ním povedal prorok Izaiáš. Hovorí ako najvyšší Prorok cirkvi, volajúci ľudí slovom zákona k pokániu, a zároveň zvestuje milosť a odpustenie kajúcim. Kristovo slovo je mocné „ako hučanie mnohých vôd“ keď zvestuje zákon Boží, ale aj láskavé a plné milosti a spásy „ako slnko, ktoré hreje v plnej sile“.
Slovo lásky Božej a Kristovej svieti a má svietiť v cirkvi „všetkému ľudu“ a On každému veriacemu v evanjelium hovorí: “Neboj sa!“. Zbavuje strachu aj nás a celú cirkev dnes, zajtra i potom, v deň posledný.
V deň Pánov smieme byť príjemne a radostne povzbudení, ba priamo „vo vytržení ducha“, ak počúvame a prijímame slovo Toho, ktorý sa aj nám prihovára. Ježiš nie je mŕtvym človekom, ale živým a vzkrieseným Pánom. Nie je ten, ktorý je pod mocou ľudí, ale všetci sú pod Jeho mocou. Má „pod kľúčom“ aj moc smrti, ktorá nepanuje nad Tými, ktorí veria v Jeho meno a spoznali Jeho moc. On svojím časom odomkne svojím slovom aj „brány smrti a podsvetia“, aby všetci všade poznali, že je Pán Vševládny. Keď cirkev stojí na viere v Ježiša, potom ju ani brány pekla nepremôžu nepremôžu a jej budúcnosť nie je ohrozená.
Je tu však ešte niečo dôležité, čo Ján videl a zapísal do svojej knihy. Je to Pánov odkaz nielen pre samotné cirkevné zbory, ale osobitnej aj pre jej „anjelov“, čiže poslov a duchovných vodcov. Pán hovorí o nich ako o „hviezdach“. Je to vysoké vyznačenie pre všetkých služobníkov cirkvi. Je dobre, ak „svietia“ na oblohe cirkevného života, ale to neznamená nič iné, iba to, že majú odrážať svetlo a pravdu Kristovho evanjelia. To je možné vtedy, ak si je každá „hviezda“, či „hviezdička“ vedomá, že „svieti“ a plní si službu len ak je vedome a dobrovoľne v ruke Pánovej a plní Jeho poslanie. Príkladom je samotný Ján, ktorý hovorí iba to, čo počul a vo viere a pokore sám prijal. Poslovi nie sú hviezdy, ktoré sa majmä cítiť vysoko nad zemou a nad ostatnými kresťanmi, aby sa nestali padajúcimi a hasnúcimi „hviezdami“.
Sviatok Zjavenia Krista Pána ma v tomto roku napĺňal zmiešanými pocitmi. Nie preto, že sme prežívali posledný sviatok vo vianočnom kruhu. Zo všetkých strán bolo možné počuť o sviatku „Troch kráľov“, menej o skutočnom Kráľovi a to aj v našom evanjelickom prostredí. Sledoval som v televízii prenos bohoslužieb z Ríma a bol som prekvapený ich hlavnou myšlienkou, keď na nich „námestník Kristov“ zatváral kľúčom „bránu milosrdenstva“. Tomuto „obrazu“ som osobne skutočne nerozumel. – Tešme sa z radšej z toho, že Pán Ježiš Kristus, ktorý sa zjavil Jánovi otvoril veriacim brány neba a milosrdenstva tak, že ich nikto zatvoriť nemôže. V Ňom máme trvalý prístup k Otcovi a Jeho milosrdenstvu. Za to Mu ďakujme každý nový deň. Amen
Ľubomír Batka st.