Čo patrí k boju Kristovho nasledovníka
L 9, 57-62: „Keď išli, povedal Mu ktosi cestou: Pôjdem za Tebou, kamkoľvek by si šiel. Odpovedal mu Ježiš: Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu. Inému zas riekol: Poď za mnou! Ale ten povedal: Dovoľ mi prv odísť a pochovať si otca. Odpovedal mu: Nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych, ale ty choď a zvestuj kráľovstvo Božie! A ešte iný povedal: Pôjdem za Tebou, Pane, ale dovoľ mi prv rozlúčiť sa s domácimi. Ježiš mu však povedal: Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie“. Amen.
Bratia a sestry v Pánovi!
Pôst je časom poznávania krížovej cesty Pána Ježiša Krista, ale aj poznávanie krížovej cesty tých, ktorí Ho nasledujú. V živote Ježišovom prišiel okamih, keď sa Jeho príchod z neba na zem zmenil na cestu späť do neba, na cestu k povýšeniu. Lenže cesta k povýšeniu sa začína práve cestou do Jeruzalema, kde Ho čaká smrť. Evanjelista Lukáš o tom píše takto: „Keď sa približovali dni jeho povýšenia, obrátil sa tvárou k Jeruzalemu, že pôjde ta“. Ak by sa obrátil k Jeruzalemu chrbtom, znamenalo by to opustenie Otcovho poslania a poverenia.
Cesta do Jeruzalema je svedectvom poslušnosti a vernosti Otcovi. Ježiš tam ide za príkladom mnohých prorokov SZ, ktorí napriek tomu, že hlásali verne Božie slovo neboli tam prijatí. V duchu dnešnej nedele s názvom: „oči“ (lat.oculi), môžeme povedať, že oči obyvateľov Jeruzalema boli „choré“. Videli síce najdôležitejšie udalosti z Božieho plánu spásy, ale si ich nevšímali a nerozumeli im. Práve preto bolo dôležité, aby tu bol a existoval niekto, kto by mohol byť verným svedkom týchto udalostí, aby o nich mohol neskôr vedieť celý svet. Niekto, kto vidí správne. Kto má oči zdravé a otvorené. Kto sám chápe a rozumie tomu, čo sa dialo s Ježišom. Kto pozorne počúva Jeho slová, sleduje Jeho činy a cestu ku krížu.
Pán Ježiš tu chce mať teda svojich svedkov. Chce, aby ich oči a videnie bolo zdravé. To ale nie je celkom jednoduché. Dokladom toho je aj prosba synov Zebedeových, Jakuba a Jána, keď za príkladom Eliášovým chceli prosiť o trest a oheň z neba na samaritánsku dedinu, ktorá Ježiša a jeho učeníkov neprijala. Pán ich musel napomenúť a znova učiť. Preto povedal: „Neviete, čieho ste ducha!“ Ak sa Jeho učeníci mali stať vernými a vierohodnými svedkami, museli sa naučiť „zapierať samých seba“ a niesť svoj kríž za príkladom svojho Pána.
Nie každý je vhodný k tejto svedeckej službe. Nie každý dokáže dať na prvé miesto lásku ku Kristu a na ďalšie miesta vzťahy k ľuďom. (Mt 7, 11) K nim patrí napríklad láska k pokrvnej rodine, k „rodnému hniezdočku“, k miestu, kde sa človek narodí a potom „zabýva“. Sú to miesta, kde máme svojich priateľov, možno manželku, alebo svoju lásku. Učeníci Pána Ježiša sa museli vzdať týchto hodnôt.
Tieto veci sú v bežnej situácii veľkým a vzácnym Božím darom, požehnaním a veľkou hodnotou Božej lásky. Napriek tomu sú to hodnoty pominuteľné. Sú nižšej hodnoty ako tie, ktoré od Otca prináša a ponúka Pán Ježiš: odpustenie hriechov, vzkriesenie a účasť v Jeho kráľovstve.
Ak by Jeho učeníci v tých rozhodujúcich chvíľach neboli s Ním v Jeruzaleme, nemal by skutočných svedkov o svojej ceste, o svojom boji a zápase. Ani my ostatní by sme nikdy nemali také autentické a vierohodné svedectvá, na ktorých stojí naša viera, naše poznanie Ježiša Krista ako trpiaceho Božieho Baránka. Svedectvá z druhej, či tretej ruky by nemohli nahradiť osobné svedectvá a skúsenosť synov Zebedeových, plačúceho Petra, na ktorého pozrel Pán svojím milostivým zrakom, ako aj skúsenosti ostatných učeníkov.
V tomto súvise môžeme porozumieť Ježišovým odpovediam a slovám, ktoré povedal tým, ktorí sa ponúkali na ceste do Jeruzalema za Jeho nasledovníkov. V tom čase bol Ježiš „na vrchole“. Jeho hviezda žiarila, bol známy a obdivovaný. Mnohým sa zdalo, že by bolo naozaj dobre byť s Ním, keď vstúpi do Jeruzalema ako kráľ. Napokon, ten zástup plesajúcich a volajúcich: „Hosana“, je dostatočne známy. Zrejme v ňom bolo mnoho práve takých „konjunkturálnych“ nasledovníkov, ktorí už o päť dní zmenili „pesničku“ a volajú niečo úplne iné: „Preč s ním, preč! Ukrižuj ho!“
Títo by nikdy nedokázali svedčiť o Ježišovi pravdivo. Museli by hovoriť pravdivo aj o vlastnom omyle a zlyhaní. Vieme si predstaviť, koľko všelijakých výhovoriek by použili, čo všetko by popisovali ako dôležité, len nie práve to, čo bolo a je cestou k vykúpeniu.
Jeden z takých konjunkturálnych nasledovateľov hovorí Ježišovi s veľkým sebavedomím: „Pôjdem za tebou, kamkoľvek by si šiel“ (v.57). Nám, ktorí poznáme cestu kríža Pána Ježiša a všetku tú hrôzu z pašiových udalostí je jasné, že nevie o čom hovorí. „Chýbali mu oči“, ktorými by videl a poznal to, čomu sa Ježiš v žiadnom prípade nechcel vyhnúť a čo bolo už dávno v Jeho srdci rozhodnuté. Utrpenie za hriech sveta a vykupiteľská smrť! Nie zabývanie sa v tomto svete. Slová onoho neznámeho nasledovníka sú tak naivné, že evanjelista Lukáš nevidí dôvod, aby zaznamenal Jeho meno. Je to proste: „ktosi“. Ktosi, kto je veľmi ľahkovážny, naivný a slepý. Nič nepochopil, nič nevidí, hoci je tak blízko Pánovi. Hovorí veľké slová, ale sú úplne prázdne. Pán Ježiš mu odpovedal takto: „Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci svoje hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu“(v.58). Tento potenciálny nasledovník si nevšimol ani túto skutočnosť. Nevidí, hoci to vidieť mohol, ako bol Ježiš vyhnaný z Nazareta, nevidí ako sa zachovalo Kafarnaum kde začas býval, ako sa zachovali Samaritáni a mnohí iní. Nepochopil ani to, že Ježišovým domovom je nebeská vlasť, odkiaľ prišiel a kam smeruje. Takýto nasledovník je nepoužiteľný a nevhodný pre cestu Pána Ježiša a pre svedectvo o jej cieli.
Ani druhý mladý človek, ktorého oslovil, neukázal a nedokázal, že má zdravé oči, zdravé videnie a poznanie Božích ciest a historickej chvíle.
Pán Ježiš ho pozýva, aby sa stal svedkom udalostí, na ktoré čakali verní v Izraeli, ba aj celý svet. Ale jeho duchovná slepota bola „neliečiteľná“.
Vzpiera sa a poukazuje na Božiu vôľu, ktorá prirodzene v inej situácii platí! Je to povinnosť doopatrovať rodiča. Tento hovorí: „Dovoľ mi prv odísť a pochovať si otca“. Povinnosť syna pochovať otca a spievať nad jeho hrobom smútočné žalmy, bola a je iste dôležitá úloha. Ale tu je situácia úplne iná. Obrazne povedané: tu je „doba naozaj tehotná“ a čo nevidieť má sa udiať to, čo túžili vidieť praotcovia viery. Ježiš kráča nielen ku krížu, ale aj k veľkonočnému ránu, keď sa má narodiť nový život. Blízko pri jeho zrode mohol stáť a potom mohol niesť nádhernú a najdôležitejšiu správu ľuďom aj on. Najskôr svojmu otcovi, ktorý celkom určite mohol mať z nej oveľa väčší úžitok, ako z púheho doopatrovania a pochovania. Mohol otcovi priniesť zvesť o možnosti dosiahnuť večný život skrze dielo Pána Ježiša Krista. Pre Jeho umučenie a slávne vzkriesenie. Preto Ježiš musel povedať: „Nech si mŕtvi – (duchovne mŕtvi) pochovávajú svojich (telesne) mŕtvych!“„Ty choď a zvestuj kráľovstvo Božie“!
Takže aj on sa mohol stať nositeľom dobrej správy, posolstva života večného. Lebo v Ježišovi Kristovi je kráľovstvo Božie prítomné. Už je tu a každý kto Krista prijíma, má na ňom už dnes účasť a potom miesto v nebi. Ak sa ľudia nedozvedia o tejto veľkej možnosti, ak nemajú – a to platí aj dnes – verných a dôveryhodných svedkov, nemôžu sa správne rozhodnúť. Hlásanie radostnej zvesti evanjelia je úloha nezastupiteľná a nenahraditeľná. To platilo vtedy a bude platiť stále. Na to treba myslieť pri skutočnom záujme o našich blížnych a aj najbližších. Nestačí telesné zaopatrenie. Ak nie sú zaopatrení tým, čo slúži k životu večnému, sú zaopatrení nedostatočne. Duchovný pokrm v Slove a v sviatosti Večere Pánovej je dôležitou službou aj našim najbližším.
Bratia a sestry!
Pán Ježiš iste so smútkom musel sledovať duchovnú slepotu aj tretieho potenciálneho učeníka, z ktorého sa tiež nestal svedok Jeho utrpenia, smrti a slávneho vzkriesenia. Iste aj on ho mohol považovať za Božie požehnanie pre svoju rodinu a príbuzenstvo. Rozchod s rodinou, rozlúčka spojená s hostinou, možno i s výčitkami alebo plačom, to všetko patrilo a aj dnes neraz patrí k životnému prejavu blízkych. Rodina je iste Božím darom a požehnaním. Ale daná chvíľa, cesta Pána Ježiša Krista ku Golgote, Jeho posledné slová, skutky a udalosti sú hodnotou vyššou, ktorú však nepochopil ani tento tretí potenciály nasledovník. (L 14, 25-27).
Preto Ježiš hovorí: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie!“ Ak sa roľník ktorý na jar orie, nepozerá na pevný bod pred sebou, ale sa obzerá dozadu, nikdy nevyorie rovnú brázdu. A tie ďalšie budú už len horšie. Ak by už to prvé svedectvo nemalo byť autentické, verné, videné správne a zblízka, aj všetky ďalšie svedectvá o Ježišovi ľuďom žijúcim mimo Jeruzalem a mimo Ježišovu dobu by nemali patričnú váhu. Ani tento učeník sa nehodí pre kráľovstvo Božie!
Svet potrebuje verných svedkov v každom čase. Dnes rovnako, ako vtedy, keď Pán Ježiš kráčal do Jeruzalema a ku krížu. Tým viac si máme ceniť svedectvo apoštolov a evanjelistov NZ. Každé slovo, každý skutok a postoj Ježiša Krista nám pomáha, aby sme Ho mohli prijať ako Božieho Syna a Spasiteľa a skrze Neho vojsť do kráľovstva Božieho. Celá ďalšia služba cirkvi i jej stavba stojí na apoštolskom základe. Na pravom a správnom videní Jeho svedkov a na trvalom návrate k tomuto svedectvu. Aj dnes sa tešíme a ďakujme za to, že aj naša cirkev a my v nej stojíme a budujeme našu spasiteľnú vieru na apoštolskom základe a na svedectve, ako je obsiahnuté v Písme Svätom. Stojme pevne na osobnom svedectve tých, ktorí boli s Ježišom v spoločenstve lásky, „ktorí s Ním jedli a pili pred i po Jeho smrti a po Jeho slávnom zmŕtvychvstaní“. Viďme aj dnešnú službu Slova ako dar, ale aj našu úlohu. Zvestujme kráľovstvo Božie aj našim najbližším a najdrahším, práve preto, že ich máme radi. Ak dáme Ježiša Krista v našom živote na prvé miesto, uvidíme, že dáva zmysel a hodnotu všetkému ostatnému. Amen.
3. pôstna nedeľa (Oculi) – MyS – Ľubomír Batka st.