Znova prichádza čas, keď si pripomíname pamiatku upálenia Majstra Jana Husa. Pripomíname si, že ho upálili a jeho popol rozmetali. Je to vážna vec, ktorá prichádza k nám, moderným ľuďom s tým, čo bolo pred vyše 600 rokmi dôležité a zásadné. Dnešný človek rozmýšľa a hovorí si ako a čo si má s ním počať. Pre mnohých vskutku ťažká, akási nadčasová a hlavne — chúlostivá otázka.
Absolútne isté je len jedno: Hus bol kacírom, arcikacírom. Teda človek s odvážnymi myšlienkami, odporujúce všeobecne uznávanými bludnými protibiblickými názormi. Okrem toho je tiež pravdou že, bol človekom učeným a vzorného života —, aspoň od tej doby, čo sa mu v hlave začali rodiť kacírske myšlienky. Zostavoval český pravopis a položil základ spisovného českého jazyka. Neupálili ho však preto, že robil ortografiu, ale že bol kacírom. A teraz je slávny. Veľa, najmä českých rečníkov, keď chce označiť svoj národ hrdým menom, povie o ňom, že je „Husov národ“. A národ to rád počuje.
Známe je, že sa niekoľko rokov zbieralo na Husov pomník na severnej strane Staromestského námestia v Prahe. Ale nedávno sa v médiách hovorilo a písalo o znovupostavení Mariánskeho stĺpu. Pôvodný bol postavený v roku 1650 cisárom Ferdinandom III. z vďaky k Panne Márii, že vrátila kacírske Čechy rímskej cirkvi; postavili ho približne na tom mieste, kde po bielohorskej katastrofe katolícki víťazi 21. júna 1621 za štyri hodiny 27 najvýznamnejších mužov (medzi nimi aj Slováka J. Jesenia) — okrem jedného samých evanjelikov — zoťali alebo obesili.
Nuž, toto by ešte ušlo. O tom, koľko krvi na tom mieste kedysi vytieklo je napísané už iba v knihách a kamene sa znesú. Keď sa k Husovmu pomníku pridružil v roku 2020 ešte Mariánsky stĺp budú práve namiesto jedného kameňa dva kamene na námestí; z toho by ešte nebolo nešťastie.
Otázka je, ako uviesť Husov pomník do spoločnosti Mariánskeho stĺpu, čiže ako znôtiť, dať dohromady husitstvo s rímskym katolicizmom, aby všetko dobre dopadlo. A tu rozum a srdce priameho človeka, či už nekatolíka ci rímskeho katolíka, nájde istotne len jednu odpoveď: to vôbec nie je možné; čo je mariánske, nemôže byť husitské a naopak. Pokiaľ na námestí bude zhromaždené veľké množstvo národa na Husovej pamiatke a jeho smrti, za ten čas, aspoň za ten čas, musí byť v mysli toho národa aj to, čo značí v tej pamiatke Mariánska cirkev, ak nemá byť celá slávnosť nechutná paráda na mámenie ducha. Tak to vyžaduje aj tá v našej dobe tak pričasto prízvukovaná vedecká pravdivosť.
V tomto prípade sa to však akosi inak odporúča a rezonuje: Hus patrí celému národu, a nielen svojim náboženským druhom, lebo nebol len reformátorom, ale aj učencom-národovcom. Pripomenieme si teda iba učenca-národovca, a náboženského reformátora a mučeníka ponecháme bokom. A tak sa teda tešme: najprv sa veľkolepo verejne oslávi pamiatka pri pomníku s náležitou opatrnosťou a diskrétnosťou, no a potom už môžu nasledovať, ak budú chcieť, rôzne parciálne oslavy tak, ako sa komu páči. Tak zostaneme dobrí a pekní navonok a predsa husiti v duši. — Iným zase sú „pamiatky“ najdôležitejšími. Ale vari u Husa najprv príde duch, potom dlho-dlho nič a až na samom konci snáď nejaká „pamiatka“ a relikvia.
Je vidieť do akého nemožného položenia prináša pamiatka Husovho ducha českému človeku. A preto by bolo nanajvýš žiadúce, keby sa aspoň v roku 2020 čo najviac príslušníkov národa prepracovalo k rozhodnosti a zásadne si poradilo raz a navždy. Duševný a duchovný život je predsa len celkom iná vec ako prosperovanie a pokrok v národnom hospodárstve. Nie žeby jedno druhé vytváralo: veď je to známa vec, že ako Hugenoti, Valdenskí, Českí bratia atď. nebolo lepších robotníkov aj v materiálnych veciach; ale namyslenosť na hmotné úspechy a viera iba v materiálny život a jeho filozofické alebo pseudofilozofické splývanie dusí v pravde duševný život. Nuž a u Čechov istotne má mnoho úspechov. Duševný život sa však veľmi často javí iba v tom, čo Dostojevský nazval „západničením“ — nerozvážnym a nesvojským napodobňovaním západu. Ale predsalen majú Husa, to je silno cítiť a cez najbližšie roky sa istotne do povedomia dostane ešte zvlášť intenzívne českému človeku. — Čo teda potom s ním?
Pre mnohých zostane aj naďalej iba akousi národnou okrasou. Pre cudzincov — máme načo ukázať. — Iným, zástancom a pestovateľom zásady: „v dvadsiatom prvom storočí sa nič nerobí zadarmo“, alebo podobných ukrutne duchaplných axiómov, snáď práve prekážkou „pokroku“ a hospodárskeho rozkvetu, alebo aspoň len zbytočným balastom. — Iným zase veľmi vďačným predmetom ku krásnym rečiam a prednáškam — témou nevyčerpateľnou. — Tým, ktorým sa nepozdáva kresťanstvo a lahodí im len „antika“, pre takého zostane aj naďalej iba úsmev, aký má asi skúsený profesionál na amatéra, keď mu tento chcel niečo naivného vyviesť, ale sa mu to nepodarí. A tak ďalej.
Tu sa však tiež ukáže, či a čo zmôžu ešte oné zbytky protestantizmu, ktorý je predsa v českom národe ešte zachovaný. Zdá sa, že pre českých evanjelikov každej cirkvi, uznanej aj neuznanej, nastáva prísna a poctivá skúška. Istotne by v nej lepšie a úspešnejšie obstáli, keby sa chceli dorozumieť na nejakom, aspoň v zásade spoločnom postupe, keby aj každý podľa svojho spôsobu konal v detaile. Hoci, spoločná zásada je tu už a priori. Stoja na biblickom základe a Hus sa odvolával tiež iba na Písma. Najprimeranejší a podľa všetkého najúspešnejší spôsob oslavy by teda bolo rozširovať Bibliu, Husove spisy a pravdivú a netendenčnú literatúru o Husovi. Netendenčnú preto, lebo nebude politickej strany a iných zoskupení, ktoré by z Husa neurobila človeka svojho prifarbenia a hlavne tiež svojich náboženských názorov, alebo toho, čím si tieto názory nahradila. Lebo je isté, že títo ľudia aj tak rozšíria dosť tendenčného.
Pokoj Vám!!
Že M. J.Hus „robí dnes problém“ samotným Čechom je zrejmé, pretože mnohí nie sú „jeho ducha“ a iní sú ovplyvnení masívnou propagandou počnúc od stredoveku až dosiaľ.
Pravdou však zostane, že Hus bol a zostane martýr.
Ako chybné tvrdenie, z hľadiska evanjeliovej viery čítam výrok:
“ Absolútne isté je len jedno: Hus bol kacírom, arcikacírom“. – Kacíri boli jeho sudcovia na čele s rím.cisárom Žigmundom.