Ako siať a stavať
Dnes chceme prijať, drahý Pane,
kráľovstvo Tvoje ako dieťa.
Len zošli viery požehnanie,
nech ohne Tvojej lásky svietia!
Ty priťahuj nás k večnej sláve,
Rodičom daj viesť deti svoje,
ku Tebe – cirkvi našej Hlave,
kde tíchnu žiale – nepokoje! Amen (M.R.)
1 K 3, 9 – 15:
„Lebo my sme Boží spolupracovníci, vy ste Božia roľa a Božia stavba! (10) Ja ako múdry staviteľ podľa milosti Bohom mi danej položil som základ, ale iný stavia na ňom; každý však nech si dáva pozor, ako naň stavia! (11) Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je položený, a tým je Ježiš Kristus. (12) Či na tomto základe stavia niekto zlato, striebro, drahokamy, drevo, seno, slamu, (13) každého dielo vyjde najavo; ukáže to totiž súdny deň, ktorý sa zjaví v ohni, a sám oheň sprobuje dielo každého, aké je. (14) Ak niekomu zostane dielo, čo postavil, vezme odplatu; (15) ak niekomu dielo zhorí, utrpí škodu; sám sa síce zachráni, ale len ako cez oheň”. Amen
Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Kristu, Pánovi!
V uplynulom týždni sa začal nový školský rok. Začali sa preto nové povinnosti pre naše deti, pre školákov mladších i starších, pre študentov v stredných školách a učilištiach. Prváčikovia už získali nové dojmy a poznatky v školských laviciach, starší žiaci – prváci na internátoch okúsili prvé sny a získali prvé skúsenosti.
V novom týždni sa začala aj nová výchovná práca v našom cirkevnom zbore so žiakmi i konfirmandmi a chceme pokračovať v biblickej práci aj s pokonfirmačnou mládežou a o niečo neskôr aj s dospelými.
Široké pole práce ktoré sa pred nami otvára nie je samoúčelné a nejde ani o nejaký vonkajší efekt, aby sme mohli povedať, že aj cirkev otvára nový školský rok ďalšieho vzdelávania. Ide nám o konanie služby, ktorou nás poveril Pán cirkvi vo svojom misijnom príkaze: „Čiňte mi učeníkmi všetky národy”, menovite tých, ktorí boli v Jeho meno pokrstení, aby sme „zachovávali všetko, čokoľvek nám prikázal”.
Toho si bol vedomý aj apoštol Pavel, keď do korintského zboru napísal: „Lebo my sme Boží spolupracovníci, vy ste Božia roľa a Božia stavba”. Obraz role, je v širšom zmysle celý svet, veď Pán povedal: „Choďte po celom svete a kážte evanjelium” a v užšom slova zmysle Pánova cirkev, a Pán nám pripomína úlohu siať semeno slova Božieho do zverenej pôdy ľudských sŕdc.
Siať máme aj vtedy, keď vieme, že tri štvrtiny zrna vyjde možno nazmar, ako o tom hovorí v známom podobenstve sám Ježiš. To je odpoveď na naše pochybnosti a neraz až na našu malovernosť, keď sa pýtame: má ešte význam siať?
Odpoveď nám však aj vtedy dáva Pán Ježiš. To, čo On požehná aj na kúskoch dobrej pôdy, to vyženie do klasu a nového zrna. Klasy potom možno niekto iný zožne, ale je veľmi prekvapivý výsledok v podobe úrody, ktorá je niekedy tridsať, inokedy šesťdesiat, ale neraz aj stonásobná! Preto nemáme prestať siať nikdy, ale máme konať zverenú službu: byť rozsievačom semena slova Božieho.
Apoštol Pavel hovorí jedným dychom aj iným obrazom o našej službe, ktorý je známy aj z evanjelií. Pripomína, že cirkev je Božia stavba. Táto stavba sa zaskvie v plnej kráse až na konci vekov a to opäť môže vyvolávať pochybnosti o zmysle našej práce a služby.
Ide o stavbu veľmi náročnú z viacerých hľadísk. Stavba cirkvi je duchovná stavba a tým chceme povedať, že je veľmi krehká, ako stavba nejakého krištáľového paláca. Je to stavba, ktorá má na jednej strane zmysel úžitkový, na druhej strane však aj slávnostný. Služba v tomto „paláci nebeského Kráľa” môže pripomínať každodennú službu v kuchyni, inokedy slávnostne vyzdobenú sieň, kde znejú chválospevy a oslavy mena Božieho a Baránkovho.
Týmto obrazom sa služobníkom Slova dostáva veľkého vyznačenia, keď s apoštolom hovoríme: „my sme Boží spolupracovníci”. Toto vyznačenie a poverenie nám však kladie dôležité otázky: Máme dostatočnú kvalifikáciu? Sme dosť zodpovední a usilovní? Sme zapálení za túto stavbu, ktorá je vlastne „stánkom Božím s ľuďmi”?
Keď je niekde na nejakom mieste veľa práce, hovorieva sa: „Je tu roboty ako na kostole”! To naplno platí o duchovnej službe v cirkevnom zbore. Preto si pripomíname, že nielen školákom začali mnohé povinnosti, ale začali aj nám ako rodičom, ako presbyterom ale aj nám všetkým. Lebo každý kresťan, každý pokrstený člen zboru má úlohu učiť a vychovávať tých, ktorí tvoria budúcnosť cirkvi. Myslíme tu na výchovu aj bez slov, alebo mimo školských priestorov, totiž na výchovu predovšetkým naším vlastným príkladom. Tá je totiž najúčinnejšia.
Samozrejme, ak treba, máme byť pripravení odpovedať deťom a mladým ľuďom na ich otázky, máme im svedčiť o Kristu, o veciach viery a úlohách cirkvi. Preto si každý z nás dospelých povedzme s apoštolom: „Lebo my sme Boží spolupracovníci – vy, naše deti a mládež ste Božia roľa a Božia stavba.
Apoštol Pavel ďalej hovorí: „Ja ako múdry staviteľ položil som základ…”. Pýtame sa: Základ čoho? Myslíme najmä na základy viery v nášho Pána a Spasiteľa, ktorý je „cesta, pravda i život”, ktorý je Láska budúcnosť všetkého.
Bratia a sestry!
Byť múdrym staviteľom znamená predovšetkým, že náš život staviame a budujeme na Tom, ktorý je „Skala vekov”. Nie na piesku tohoto sveta, ako sme toho neraz svedkami. Takto stavať je možné vtedy, keď sme sami dotknutí Božou milosťou, keď sami prijímame Božie odpustenie hriechov a dary Ducha Svätého. Aj apoštol Pavel tak svedčí: „Ja ako múdry staviteľ, podľa milosti Bohom mi danej – som Boží spolupracovník”. Preto nezabudnime, že „počiatkom múdrosti je bázeň pred Hospodinom”, totiž pokora a očakávanie na Neho, nie chvála a samochvála. Pavel po svojom obrátení Slovom Kristovým prijal Krst svätý a „pokrm, aby zmocnel”. Právom môžeme myslieť najmä na duchovný pokrm Večere Pánovej. Iba cez tieto prostriedky milosti Božej sa stal múdrym staviteľom cirkvi Kristovej. Nimi posilňovaní sa takými môžeme stať aj my.
K zručnosti múdreho staviteľa je potrebné aj to ďalšie, čo pripomína apoštol. Každý si „musí dávať pozor, ako naň stavia”.
Základom viery a pravého i večného života je Kristus. Nie je to žiaden človek, aj keby sa volal rímsky pápež. Ale ani nám nestačí iba nosiť meno kresťan. „Aj vy sami, ako živé kamene, vzdelávajte sa v duchovný dom, sväté kňazstvo, aby ste prinášal duchovné obete, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista” – hovorí nám aj apoštol Peter. (1 Pt 2, 5)
Začiatok školského roku je výzvou i príležitosťou k duchovnému vzdelávaniu aj pre nás rodičov a starých rodičov, pre všetkých pokrstených, ktorí tvoria „sväté kňazstvo”. Nestačí povedať deťom: Choď do kostola, ale treba povedať: Poď do kostola! Nestačí povedať: Choď na „náboženstvo”, ale je potrebná aj spoločná modlitba a spoločný spev – napríklad pri stole, alebo pri inej príležitosti. Ideálom je, ak si spoločne doma opakujeme aj celú „malú Bibliu”, totiž Katechizmus Dr. Martina Luthera.
Ako stavať? To je bratia a sestry veľmi široká a dôležité téma. Samozrejme, nemôžeme ju obsiahnuť v jednej kázni, preto spomínam len tie základné intencie a smernice, ktoré nám slovo Božie predkladá.
Ako výstražný príklad spomeniem nasledovnú príhodu. Pred kostolom – nezáleží na tom, kde to bolo – sa stretol kňaz s mladou rodinou. Otec rozčúlený, matka smutná, dcérka uplakaná. „Nechcela ísť s nami do kostola, tak som jej musel dať zopár faciek -inak by nešla” – vysvetľoval otec. – Nuž ísť na služby Božie, alebo k Večeri Pánovej je iste dôležité, ale takto, po zlom, to nikdy nerobme!
Ako to deti učiť a naučiť po dobrom, nie je ľahká vec. Ako dobre vychovávať, to sám od seba zvládne málokto. V humoristickom časopise Dikobraz o tom písali takto: „Výroba zmätkov je nie je iba výsadou priemyslu. Prvotriedny zmätok možno vyrobiť aj zlou výchovou v rodinách”.
Preto obráťme opäť pozornosť na apoštolské slovo, ktoré hovorí: „Či na tomto základe stavia niekto zlato, striebro, drahokamy, drevo, seno, slamu, každého dielo vyjde najavo”.
Výchova detí sa darí len tam, kde je trpezlivá láska, vcítenie sa do duše dieťaťa a čas oboch rodičov. Láska, porozumenie a čas pre deti! To je to potrebné, zlato, striebro a drahokamy.
Mal pravdu skúsený vychovávateľ, ktorý povedal: „Keď deti neposlúchajú – treba narezať! – Ale otcovi! Pretože zle vychováva!”
Keď počujeme, ako pokuľháva citová a mravná výška detí, keď počujeme niekedy dokonca priamo o kriminálnych činoch mladých, keď okolo nás chodia niekedy nevšímavé deti bez pozdravu, základného ľudského prejavu ľudskej spolupatričnosti a úcty, napadne nás: komu to treba pripočítať?
A tak, bratia a sestry, myslime opäť v našich rodinách na to, že nestačí dať deťom dobré vzdelanie a hmotné zabezpečenie. Nie že by sme toto chceli podceniť, či dokonca odsúdiť – ale myslime na vnútro, srdce a dušu našich detí, na mravnosť a ľudskosť.
Raz sám Pán vyskúša stavbu nášho vlastného života, i stavbu na ktorej sme smeli spolu s Ním pracovať. „Oheň”, ktorý spomína apoštol Pavel je obraz a symbol súdu Božieho a Kristovho. To, čo je slabé a nedostatočné zhorí, ako nekvalitný materiál. Ale nejde len o posledný súd.
Vieme, že ten súd, v podobe rôznych kríz sa koná aj v súčasnosti. Neraz sme tými „Božími mlynmi” zaskočení, alebo aj zronení. Ale vedzme, že Pán nás odsúdiť nechce. Niekedy aj tými mnohými sklamaniami nás očisťuje k záchrane večnej. On chce, aby sme boli spasení a prišli k poznaniu pravdy. Učí nás, aby sme sa spoliehali nie na svoje kvality a diela, ale na Pána Ježiša Krista a na Jeho zásluhy. Preto je dôležité siať zrno Božieho slova a pracovať na Božej stavbe.
V zápase medzi dobrom a zlom, isteže, nie sme ani my sami, ani naše deti víťazi – a to ani tí najlepšie vychovaní. Tak musíme každý prijímať aj ten aktuálny očistný oheň Pánovho súdu. Ide však o to, či s apoštolom „snažne bežíme” k cieľu. Či siahame po záchrane a pomoci nášho Pána a Spasiteľa. Vzájomné odpúšťanie v rodinách, spoveď v chráme, posila v slove Božom a vo Večeri Pánovej, to je tá očistná sila pre náš život, ktorá je nám ponúknutá.
Je možné ju prijať, alebo odmietnuť. Prijať milosť Božiu znamená však novú možnosť budovať múdro, dobre a v láske stavbu nášho života. To by sme chceli dopriať všetkým rodinám, vychovávateľom i deťom. Prosme o to, aby naše rodiny boli cirkvami Pánovými v malom – a cirkev aby bola jedna rodina. Amen
16.nedeľa po Svätej Trojici – Začiatok nového školského roku – Sobotište, Rovensko – Ľubomír Batka st.