Čo s bremenom ustarostenosti?
Vychovávaj, vychovávaj,
čo dobrého to znať dávaj,
Kriste náš,
porastieme v dobrom, keď nás
vychováš.
Prenesieme kríž a bôle…
V Tvojej škole, dobrej škole
rásť nám daj,
snahám naším požehnaj! Amen. (M.R.)
F 4, 11 – 13:
„Nehovorím to preto, že mám nedostatok; lebo ja som sa naučil pristať na tom, čo mám. (12) Viem sa aj uskromniť a viem aj v hojnosti žiť. Už som vo všetkom možnom pocvičený: sýty byť aj hladovať, hojnosť mať i núdzu trpieť. (13) Všetko môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje”. Amen
Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi!
Téma dnešnej nedele je: bremeno ustarostenosti. Je to téma každodenná a pritom stará ako ľudstvo samo. Vynára sa na obzore našich životov a dotýka sa aj nás kresťanov. Moderný filozof označil ustarostenosť za základný pocit dnešného človeka.
Sme ustarostení azda o všetko: o seba, o deti, o zamestnanie, o dôchodky, o seniorov, o pokoj a mier, ale aj o celé množstvo drobných, každodenných vecí. Slová Pána Ježiša v Lukášovom evanjeliu spomínajú osobitne otázky každodenných telesných potrieb: „Nebuďte ustarostení o svoj život: čo budete jesť, ani o telo: čo si oblečiete; lebo život je viac ako pokrm, i telo je viac ako odev. Všímajte si havranov: nesejú, ani nežnú; nemajú komory ani stodoly, a Boh ich živí. O čo viac ste vy ako vtáci? A tým, že ste ustarostení, kto z vás môže si predĺžiť vek čo aj len o lakeť. — Preto ani vy nehľadajte, čo budete jesť a čo piť, ani sa tým neumárajte, lebo to všetko hľadajú národy tohto sveta, a váš Otec vie, že to potrebujete. Ale hľadajte radšej Jeho kráľovstvo, a tamto bude vám pridané. Neboj sa, malé stádočko, lebo zaľúbilo sa vášmu Otcovi dať vám kráľovstvo”. (Lk 12, 22 – 24; 29 – 32)
Samozrejme, to nie je návod pre konanie človeka, aby nevykonal svoj diel práce a svoje úlohy dané nebeským Otcom. Nemožno ich chápať ako príkaz pre poľnohospodárov, aby ani nesiali, ani nežali obilie. Musíme rozlišovať medzi slovom „starať sa”, v zmysle konať a pracovať a slovom „ustarostenosť”, ktoré je prejavom nedôvery v milostivého Pána Boha ako nášho Stvoriteľa a láskavého Otca všetkých ľudí. On nás a naše konanie vždy prechádza svojím konaním a „chce, aby všetci ľudia boli spasení”.
Ustarostenosť je strach, ktorý opanúva človeka tam, kde nie je viera a dôvera v Pána Boha. Dôvera v Jeho dobrotu a v Jeho zasľúbenia, ktoré nám dal. Takejto nedôvery, a „malej viery” nás chce Pán Ježiš zbaviť, chce nás zo strachu vyslobodiť a preto vždy prináša pokoj a radosť do života svojich verných. Ustarostenosť o zajtrajší deň a o budúcnosť znehodnocuje a vyprázdňuje našu prítomnosť. Kto je ustarostený o zajtrajší deň, často sa nevie radovať z prítomnosti a z danej chvíle, ktorá je nám darovaná. Človek si myslí, že to, čo dnes máme a prežívame je zlé a nedostatočné a dobre bude až potom, keď dosiahneme viac ako máme dnes. Moderná reklame hovorí: „Otecko, mamička, chceme sa mať lepšie”!
Apoštol Pavel nám však svedčí nasledovne: „Ja som sa naučil pristať na tom, čo mám. Viem sa aj uskromniť, viem aj v hojnosti žiť. Už som vo všetkom možnom pocvičený: sýty byť, aj hladovať, hojnosť mať i núdzu trpieť. “ – To nie je rezignácia na dobrý s dôstojný život, alebo na spravodlivosť a slobodu v našej prítomnosti. Nie je to ani nejaký fatalizmus, nutnosť zmieriť sa so všetkými nedostatkami, keď si vzdychneme: nedá sa nič robiť! Ako sme už povedali: My máme svoje úlohy a úpvinnosti uložené Pánom Bohom. Ale nie všetko je v našej moci. Tak, ako roľník, keď zorie pôdu, zaseje na zimu obilie, urobí čo maá a trpezlivo vie čakať na dážď, alebo sneh a príhodné počasie, lebo vie, že všetko toto už sám neovplyvní. Ale nie je ustarostený, či zem a polia prinesú hojnú úrodu. Práve toto trpezlivé čakanie roľníka, dáva apoštol Jakub ako príklad pre našu vieru a nádej v Pána Ježiša Krista. Práca, modlitba a trpezlivosť je ozdobou veriaceho kresťana.
Aj apoštol Pavel svedčí o viere v Krista ako o sile a o nádeji na ktorú sa smieme a máme oprieť pri nesení našich bremien a skúšok. Spoliehajme sa vo svojich zápasoch na Ježišove zasľúbenia, vediac, že koniec každej cesty je v Pánových rukách. Napriek tomu, že v tomto svete „zloba večne brojí” mal apoštol osobnú skúsenosť: „Všetko môžem v Kristu, ktorý ma posilňuje”. Tak ako spievali husitskí Boží bojovníci, „že konečne s Ním vždycky zvíťazíme”, tak verme aj my.
Milí bratia a sestry, milé deti a mládež!
Keďže sa v uplynulých dňoch začal nový školský rok a s ním nové práce a povinnosti školákov, rodičov a učiteľov, Pán Ježiš nás chce svojím slovom aj v tejto oblasti života povzbudiť a zbaviť ustarostenosti. Mnohí ľudia, mnohé rodiny sa pýtajú: „Aký bude nový školský rok? Čo nám prinesie? Aká bude kvalita vyučovania ? Bude dosť kvalitných učiteľov na všetky predmety? Budú primerane zaplatení štátom? Dokážu samosprávy zabezpečiť dobré podmienky na vyučovanie? Budú mať žiaci radosť z vyučovania?“
Otázok a starostí je aj v tejto oblasti života veľa a veľa je aj ustarostenosti. Majú ich učitelia, pedagogickí i nepedagogickí pracovníci školy , aj samotní žiaci a študenti. Nie všetci sa na školu tešia. Svedčia o tom anonymné telefonáty o uložení výbušnín v školských priestoroch, na ktoré už nestíhajú reagovať policajti. Je to znak veľkého úpadku morálky, ak sa niekto pre akýkoľvek dôvod vyhráža zabíjaním detí a školákov. Iste to zvyšuje ustarostenosť rodičov, učiteľov i detí.
Nielen deti tohoto sveta, ale aj my ako kresťania a spoločenstvo evanjelickej cirkvi sme neraz ustarostení pre nedostatky, ktoré vidíme pri vyučovaní náboženstva v školách, alebo pri pohľade na nízke počty konfirmandov a pokonfirmačnej mládeže.
V pominulý pondelok kňazi nášho seniorátu na svoje SPK so smútkom konštatovali: máličko bolo detí na seniorálnych aktivitách s deťmi a mládežou! Vyslovili obavy ustarostenosti vzhľadom na budúcnosť: kde tento úpadok skončí?
Je možné, že podobnú ustarostenosť a obavy zdieľate aj vy, vo vašom cirkevnom zbore v Holíči. Hľadajme spoločne východisko tam, kam ukazuje apoštol Pavel: „Všetko môžem v Kristu, ktorý ma posilňuje”.
Náboženská výchova a výučba v školách sa stala problémom už dávno. Nie je to niečo nové a nečakané. Čo teda môžeme a máme robiť? Predovšetkým chcem povedať, že to nie je len úloha a služba farárov a učiteľov náboženstva. Osobne som presvedčený, že so snahou o nápravu a zmenu myslenia a konania je potrebné začať v rodinách. To je totiž zrejmé a jasné biblické odporúčanie a stanovisko. Pán Ježiš rodičom detí i učeníkom povedal: „Dovoľte dietkam prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takých je kráľovstvo Božie”. Hľadať kráľovstvo Božie máme všetci a nemáme toto hľadanie odkladať na budúcnosť. Keďže naša evanjelická cirkev stojí na Božom slove v Písme svätom, v ňom sú odpovede na naše otázky.
Bratia a sestry v Pánovi!
O tom, čo sa hovorí v našich domoch a bytoch, v našich obývačkách a detských izbách, môžeme predsa rozhodnúť my sami. Tu všade je miesto a priestor pre Kristovu školu, pre Jeho vyučovanie, Jeho evanjelizáciu, pre sejbu Jeho slova, ako to On sám chce a očakáva. Tu sa dá vytvoriť pevný základ viery, ktorý nikto a nič nezničí a na ktorom môžu naše deti a vnúčatá stáť aj v budúcnosti. My sami budeme tak zbavení ustarostenosti a nemusíme mať strach o našu cirkev, aj keď by bola iba „malým stádočkom”. Tu platí: „Neboj sa malé stádočko, lebo zaľúbilo sa vášmu Otcovi dať vám kráľovstvo”.
Prosme aj dnes o Božie požehnanie nielen školského vyučovania, ale aj o vzrasť Kristovej školy a požehnanie vyučovania v našich rodinách a kresťanských domácnostiach. Sýťme sa všetci Božím slovom vo vedomí: „Všetko môžem v Kristu, ktorý ma posilňuje”. Amen
15.nedeľa po Svätej Trojici – začiatok školského roku – Holíč 2024 – Ľubomír Batka st.