Čo teda budeme mať za to?
Mt 20, 1 – 16:
„Kráľovstvo nebeské je podobné človeku hospodárovi, ktorý vyšiel na úsvite najať si robotníkov na vinicu. (2) Zjednal robotníkov za denár na deň a poslal ich na vinicu. (3) O deviatej hodine vyšiel zase a videl, že iní stoja, zaháľajúc na námestí. (4) A povedal im: Choďte aj vy na vinicu, a čo bude spravodlivé, dám vám. (5) A oni šli. Keď potom vyšiel o dvanástej a o tretej poobede, urobil podobne. (8) A keď vyšiel o piatej večer, našiel tam iných stáť, i povedal im: Čo tu stojíte, zaháľajúc celý deň? Odpovedali Mu: Nikto nás nenajal. Povedal im: Choďte aj vy na vinicu a čo bude spravodlivé, dostanete.
(8) Keď sa zvečerilo, povedal pán vinice svojmu šafárovi: Zavolaj robotníkov a vyplať ich, počnúc od posledných, až do prvých. (9) Prišli tí, čo boli najatí a piatej hodine večer, a dostali po denári. (10) Keď prišli prví, mysleli si, že dostanú viac, ale aj oni dostali po denári. (11) A keď dostali, reptali proti hospodárovi: (12) Títo poslední pracovali hodinu a urobil si ich rovnými s nami, ktorí sme znášali bremeno dňa i páľu slnka. (13) On však odpovedal jednému z nich: Priateľu, nekrivdím ti; či si sa so mnou nezjednal za denár? (14) Vezmi, čo je tvoje, a choď! Ja však tomuto poslednému chcem dať toľko ako tebe. (15) Či nemám právo urobiť so svojím čo chcem? A či zazeráš na mňa preto, že som dobrý? (16) Tak budú poslední prvými a prví poslednými, lebo mnoho je je povolaných, ale málo vyvolených.” Amen
Bratia a sestry v Pánovi!
Podobenstvo o robotníkoch na vinici nevisí vo vzduchoprázdne. Je cielenou odpoveďou Ježiša Krista na otázku učeníka Petra, ktorý sa v zastúpení všetkých, ktorí počuli a prijali výzvu k nasledovaniu Ježiša pýta: „Ajhľa, my sme všetko opustili a nasledovali sme Ťa, čo teda budeme mať za to?“ Opustili sme domy, rodiny, súrodencov, rodičov, manželky a deti, pole, alebo svoju prácu. „Čo teda budeme mať za to?”
Takto sa skôr, či neskôr opýta každý kresťan a nasledovník Ježiša Krista, ktorý žije v Jeho cirkvi, ktorý v nej pracuje alebo slúži v nejakej funkcii, alebo v diakonii. Takto sa bežne pýta každý, kto sa v akomkoľvek povolaní snaží konať poctivo, obetavo a nie korupčne. A korupcia, žiaľ, nie je zriedkavá.
Pán Ježiš najskôr hovorí Petrovi, že učeníci budú pri poslednom súde súdiť „dvanásť kmeňom Izraela”, čiže spoločenstvo Božieho ľudu SZ, ktoré ako celok „nepoznalo čas svojho navštívenia” a neprijalo Ho ako Božieho Syna. Potom hovorí, že každý nasledovník, i keď musí neraz opustiť aj blízkeho človeka, prípadne aj to, čo ľudia považujú za tzv. sociálne a materiálne „istoty“, – „dostane omnoho viacej“, totiž , „bude dedičom večného života“.
Evanjelista Marek správu dopĺňa dôležitou poznámkou, keď v súvise s novým, duchovným spoločenstvom a príbuzenstvom Ježišových nasledovníkov otvorene deklaruje že: „omnoho viacej dostane – keď aj s prenasledovaním“. Z tohoto slova Pána Ježiša je jasné, že kresťanská misia vždy musí počítať aj s prenasledovaním. Na inom mieste Pán Ježiš hovorí aj konkrétne: „vylúčia vás zo škôl – synagóg“, alebo: „budú vás vodiť pred vladárov, aby ste pred nimi vydávali počet z viery“.
Otázka, „čo teda budeme mať za to“, je otázkou prirodzenou a opodstatnenou vtedy, ak ide o vzťahy na rovine časného života. Mám na mysli pracovno-právne vzťahy v akomkoľvek zamestnaní a teda aj v cirkvi a v cirkevnom zbore. Žiaden zamestnávateľ a ani cirkevný zbor nemôže povedať niekomu: Budeš robiť to, alebo ono, ale ja ťa platiť nebudem, čiže budeš bez odmeny a pláce – lebo odmenou ti bude večný život.
Ale inak je to vtedy, ak ide o Kristovo povolanie a získanie večného života. To sa deje už v Krste svätom. Ten je vždy darom Božej milosti, dobroty a lásky. Je darom nezaslúženým. Človek život večný nemôže získať nijakými skutkami, službou, prácou alebo zásluhami. Dokonca ani Božím povolaním do „troch stavov“, ustanovených už Božím stvoriteľským poriadkom a nanovo reštituovaným Pánom Ježišom Kristom v Krste svätom.
Ide, na prvom mieste,o stav (úrad) a službu všeobecného kňazstva v cirkvi. O úlohu: byť v osobnom, živom vzťahu s Pánom Bohom. Povedané slovami SZ, človek bol povolaný k tomu, aby „svätil deň sviatočného odpočinku“. To znamená: má byť vo vzťahu lásky s Tým, ktorý je plnosťou lásky. Jemu má dobrorečiť, ďakovať za dar života, povolanie a možnosť byť naveky s Ním.
Druhý stav, určený stvoriteľským Božím poriadkom je: stav „Božieho ekonóma“. Je to úloha žiť v spoločenstve lásky vo vzťahu manželskom i rodičovskom a vôbec v takom, kde máme zodpovednosť za druhého človeka, po Pánu Bohu najbližšom. Od Pána Boha sme prijali úlohu rodiča: verne sa starať o svoju rodinu, alebo povolanie do služby a práce pre potomstvo.
Tretí stav je úloha starať sa o všeobecné blaho. Luther ho menuje slovom: („politia“) – starosť o veci verejné: všeobecné blaho a mier.
Lenže človek pádom do hriechu svoje povolanie, určenie a plnenie Božej vôle narušil a obišiel. Preto tak často vidíme ako sa prirodzený človek stará iba „o seba“, alebo – povedané slovami nášho podobenstva: „zaháľa na námestí”. Navyše aj tam, kde zdanlivo dobre koná zverený úrad, počína si „korupčne“. Je hriechom skorumpovaný, preto koná vypočítavo. Tak sa stal v Božích očiach zlorečený a zatratený.
Bratia a sestry v Pánovi!
Preto už samotné povolanie človeka ako hriešnika je – milosťou. Máme na mysli „nové povolanie“, ktoré prišlo a prichádza v osobe a slove Ježiša Krista, v Jeho príchode na tento svet a v oslovení každého človeka.
Prisľúbený „denár“ povolaným robotníkom je obrazom hodnoty nebeského kráľovstva. Hodnoty sľúbenej a pripravenej Majiteľom a Pánom vinice, ktorou je celý tento svet. V ňom je záhrada cirkvi ako predobraz nových vzťahov, ako miesto, kde je Boh v Ježišovi Kristovi Pánom a Vládcom. Spomínaný „denár” je hodnotou, ktorá symbolizuje život, pokoj a radosť v plnosti a dokonalosti. Zároveň platí na základe iného podobenstva Pána Ježiša, že – darom milosti od Pána Boha je aj každá charizma, hrivna, alebo „talent“, ktorý človek dostal od Boha.
Otázky „starého Adama v nás“ ale zostávajú . On nielen že hľadá odmenu tu a teraz, ale on chce vidieť odmenu, ktorá by bola jasnou výhrou a ziskom, pokiaľ možno bez prenasledovania a bez „nesenia kríža“. Alebo odmenou v podobe osobnej chvály od ľudí.
Starý Adam v nás sa pýta na odmenu za „zásluhy“. Za to, čo ako kresťan robí. Starý Adam v nás chce odmenu aj za svoju vieru. Za to, že sa modlí, oslavuje Ježiša Krista, že sa spovedá, že ide k Pánovmu stolu, že žije podľa Božieho zákona, že dal pokrstiť svoje dieťa… Ak sa toto deje, svedčí to o tom, že kresťanský štýl života nie je dôkazom vďačnosti za vykúpenie, ale je chápaný ako zásluha človeka. Chápe Božiu spravodlivosť ako starí Židia a ich učitelia.
Tí hovorili a predstavovali si Božiu spravodlivosť ako akési vážky, kde na jednej strane sú dobré skutky, na druhej zlé a ak prevážia dobré skutky, budú odmenené, ak preváži druhá strana, človek bude potrestaný.
To však bola nielen predstava židovských farizejov, ale aj učeníkov, lebo aj oni pochádzali zo židovstva. Bola to aj predstava stredovekej kresťanskej cirkvi, keď začala učiť a hlásať, že niektorí ľudia majú „veľké prebytky dobrých skutkov“, ktoré sú vlastníctvom cirkvi a ona nimi môže disponovať a poslúžiť aj iným, nedostatočným, pravda, za odplatu! To sú korene dobre zmámych odpustkov a ich predávania.
Odpoveď Pána Ježiša spočíva v dvoch správach. Jedna je dobrá, radostná, druhá smutná. Ktorú chcete počuť ako prvú?
On ako dobrý psychológ a nebeský Dušpastier hovorí najskôr tú dobrú: „Poslední budú prví!“ Budú odmenení tak veľkorysou odmenou, v akú ani vo sne nedúfali. Znie im nečakaná odpoveď o Božej spravodlivosti, o Božej milosti a živote, ktorý z nej plynie.
Nebeský Hospodár daruje skutočnú odmenu všetkým. Bez ohľadu na to, ako dlho, či ako kvalitne pracovali. Prijali však Jeho pozvanie a na mnohé, čo spolupracovníci i šafár videli v ich práci ako nedostatočné, nedokonalé, slabé a neprofesionálne sa jednoducho nepýta. Spoznávajú v tom skutočnú milosť a radujú sa z nej. Boli zdanlivo bez šance a stávajú sa prví. Vedia, že im pán a šafár mnoho odpustil a prepáčil. Tak vyniká jeho dobrota a láska. Odpoveď Pána Ježiša je nádherné posolstvo: všetko je milosť.
Pre tých, ktorí viac dúfali v seba, je správa o milostivom Bohu nepochopiteľná. Takým bol ľud Izraela, jeho učitelia a je zrejmé, že aj učeníci majú tento obraz Boha v sebe. Podobne aj mnohí z prvých kresťanov, či už pochádzali zo židovstva, alebo z pohanstva, ale aj tí súčasní.
Mnohí povolaní, napriek tomu, že „znášali ťarchu dňa a páľu slnka“ obracajú v ruke svoj denár a – neradujú sa. Stávajú sa dokonca poslednými. Akoby zastali pred cieľovou čiarou. Svoju odmenu nevidia ako milosť, ale len ako svoju zásluhu. Svoje obdarovanie vnímajú ako svoju hodnotu a povolanie ako svoje osobné rozhodnutie. Dávajú najavo, že ak na vinicu šli, jej Pán by mal zrejme pochopiť, že oni Mu urobili milosť a nie On im! Dôkazom toho je, že: „repcú proti hospodárovi“. Obviňujú Boha z nespravodlivosti a nelásky. Ba zdá sa, že svoj denár ani nechcú vziať z ruky Hospodárovej, takže ich musí priamo napomínať: „Vezmi, čo je tvoje a choď“. „Nevziať Boží denár”, znamená nevojsť do Jeho kráľovstva, neprijať Jeho kráľovstvo. Váhajú, a tým sa stávajú poslednými.
Ale posolstvo a druhá správa Pána Ježiša je ešte vážnejšia. Naznačuje, že takýto postoj môže skončiť úplnou tragédiou: „Mnoho je povolaných, ale málo vyvolených“. Títo váhajúci a Boha obviňujúci pripomínajú staršieho brata z podobenstva o márnotratnom synovi! Aj on obvinil otca z nespravodlivosti vtedy, keď Otec prijal mladšieho márnotratného syna a ukázal mu tvár dobroty a lásky. Starší syn sa ale z toho nechcel radovať a váhal vojsť do domu, kde je „spev a radosť“. V oboch podobenstvách je koniec a posledné rozhodnutie otvorené. Nevieme, ako sa napokon rozhodol starší brat. Nevieme, ako sa rozhodli tí, čo obracali v ruke dar Pána vinice.
Žiaľ, aj dnes v našej cirkvi vidíme okolo seba mnoho smutných, v čanosti nedocenených a frustrovaných pracovníkov. Ak niekedy oni sami dokážu azda ešte „zakryť” svoju mienku o záslužnosti svojej práce, služby a obetavosti, vidíme nespokojnosť jasne na ich deťoch a na ich vzťahu k povolaniu a k životu podľa vôle Pána v cirkvi ktorého sa zúčastňujú len málo, alebo aj vôbec.
Milí bratia a sestry!
Akýmsi „testom“ pred posledným a konečným účtovaním je pre nás dnes ponuka Božieho slova, ale aj ponuka Pánovej Svätej večere.
Oboje je Jeho zmluvou a tak i závdavkom odmeny nebeskej. To je dôvod k radosti! Veď tu ide o prijatie milosti, ktorá z Božej strany ešte trvá. Dnes i nám Pán privoláva: Buď v mojom spoločenstve! „Vezmi, čo je tvoje a choď!” Vezmi a „choď v pokoji”.
Vždy nanovo platí aj nám: „Vezmi chlieb, čo požehnal Pán!“(ESP 604). Vezmi kalich, ktorý je plný milosti, lebo prináša odpustenie hriechov! Keď nám Pán Ježiš hovorí: „Jedzte – a pite z neho všetci…príjmime Jeho Slovo a zasľúbenie o Jeho Svätej večeri. Slovo i sviatosť, lebo v nich je naša “odmena”. Kto tento závdavok života večného a nebeskej odmeny prijíma už dnes, teraz, pre toho platí sľub: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život!“
V mnohých kresťanoch sa však akosi zakorenilo presvedčenie, že tento „denár“ je málo. Že primeranejšia a cennejšia odmena by malo byť niečo iné. Niečo, čo dostaneme viditeľne: tu a teraz. Sú však aj iné dary. My sme vyzývaní Pánom Ježišom radovať sa pri pripravenom stole pre hriešnikov: „Poďte všetko je pripravené“. Prečo teda tak mnohí váhame? Mnohí prví sa pre svoje váhanie môžu stať poslednými. Nebezpečenstvo je v tom, že i keď bol medzi prvými, pre svoje výhrady a váhanie je v ohrození, že nemusí byť napokon ani medzi vyvolenými v nebesiach. Preto pristúpme a príjmime to, čo nám dnes dáva sám Pán. Amen.
Nedeľa Deviatnik – Sobotište 09 – OsA Ľubomír Batka st.