Môžeme pracovať v nedeľu?
L 14, 1 – 6:
„Raz v sobotu vošiel do domu ktoréhosi popredného farizeja, aby jedol chlieb, a oni Ho pozorovali. (2) A hľa, akýsi vodnateľný človek bol pred Ním. (3) Tu Ježiš prehovoril k zákonníkom a farizejom, spytujúc sa: Dovolené je v sobotu uzdravovať a či nie? (4) Oni však mlčali. A On siahnuc naň, uzdravil ho a prepustil. (5) Im však povedal: Keď niektorému z vás syn alebo vôl padne do studne, či ho nevytiahnete hneď v deň sobotný? (6) A nemohli Mu na to odpovedať.” Amen
Bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Zamyslime sa nad tým, aké možnosti má človek, keď sa chce dostať na nejaké významné kultúrne alebo športové podujatie, či na vystúpenie nejakej speváckej alebo hudobnej hviezdy. Predovšetkým, vo väčšine prípadov, si človek musí kúpiť vstupenku. Kto si chce vstupenku kúpiť, musí mať na to peniaze, ktoré si zarobí, alebo získa za nejakú službu. Sú aj také prípady, že sa niektoré celebrity, významní umelci či športovci dostanú na mimoriadne podujatie ako zaslúžilí, alebo čestní hostia. Aj oni si však to postavenie a ocenenie museli už skôr zaslúžiť za svoje výkony, alebo výsledky, teda svojou vlastnou prácou a snahou. Vynechajme tých, ktorí sa tam možno dostanú protekčne, zásluhami iných, alebo jednoducho podvodom, klamstvom, čiže „na čierno”. Pri oboch prvých možnostiach vidíme, že za účasťou na peknom zážitku je konanie a zásluha človeka.
Táto skúsenosť je všeobecne známa a tak zakorenená v mysliach ľudí, že si myslia, že aj do kráľovstva Božieho sa človek dostane podobným spôsobom, totiž svojimi zásluhami. Božie kráľovstvo je v Písme pripodobnené ku svadbe, alebo slávnostnej večeri, kde je plnosť radosti a blaha. Prirodzený človek je presvedčený, že aj účasť na radosti medzi „vyvolenými” si musíme zaslúžiť svojou prácou, alebo svojimi mimoriadnymi zásluhami.
Tak uvažujú ľudia nielen dnes, ale aj v minulosti. Farizeji boli ľudia vysoko zbožní, ktorí si v Ježišovej dobe veľmi zakladali na sebe a svojich zásluhách. Radi dávali za príklad zbožnosti sami seba. Vedeli, že spoločenstvo v Božom kráľovstve je mimoriadne vysokou hodnotou. Ako sa do neho možno dostať? Odpoveď bola vždy tá istá: človek k tomu potrebuje zásluhy, najlepšie zásluhy mimoriadne. V takomto myslení neboli však nejakou výnimkou.
Farizeji a zákonníci si naviac mysleli, že Boží zákon a jeho mantinely sú dosť nízke a cesta do kráľovstva široká. Zužovali preto rámec slobody Božieho zákona svojimi vlastnými predpismi a výkladmi. Ak zákon hovoril o svätení soboty ako dňa sviatočného odpočinku, oni zakazovali svojimi predpismi akúkoľvek prácu, aj keď išlo o prácu, alebo službu človeku nevyhnutnú pre záchranu života. Ak zákon Mojžišov predpisoval jeden pôstny deň v týždni, oni sa postili dva dni. Ak predpisoval desiatky z niektorých bylín alebo obilia, oni dávali desiatky zo všetkého čo mali, ako to vyslovil v chráme farizej z Ježišovho podobenstva, ktorý sa vyvyšoval nad publikána. Robili si širšie modlitebné remienky, modlili sa na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli a obdivovali ich zbožnosť. Ježiš hovorí, že „preciedzali komára, ale prehĺtali ťavu”, pretože obchádzali zmysel Božích príkazov, lásku a milosrdenstvo. O svojom myslení a konaní presvedčení boli presvedčení, že je priam vstupenkou do večného života.
Spoliehali sa na svoje konanie a záslužnosť svojich skutkov a odmietali cestu Ježiša, ktorý ponúkol všetkým ľuďom inú cestu k spáse, totiž Jeho službu a Jeho zásluhy. Bedlivo pozorovali Ježiša, aby získali dôkazy proti Nemu, že porušuje Boží zákon, najmä zákon o sobote a preto je veľký hriešnik. Pozvali ho do domu ktoréhosi popredného farizeja, ale len preto, „aby Ho pozorovali”.
Príchod vodnateľného človeka do tejto spoločnosti sa javí ako súčasť ich provokácie, s úmyslom obviniť Ježiša ako priestupnika a hriešnika, lebo predpokladali že Pán ho uzdraví. Tak sa aj stalo.
Ale skôr, ako Pán Ježiš, tohoto vodnateľného človeka uzdravil položil zákonníkom a farizejom otázku: „Dovolené je v sobotu uzdravovať a či nie? Oni však mlčali”. Bolo zrejmé, že ak by sa to týkalo ich osobne, alebo ich detí, či majetku, hovorili by inak. Oni sa však postavili do role spravodlivých sudcov. Ježiš im prirodzene videl do srdca a napriek tomu, či práve preto nemocného človeka uzdravil. Prítomných zákonníkov a farizejov odhalil ako pokrytcov slovami: „Keď niektorému z vás syn alebo vôl padne do studne, či ho nevytiahnete hneď v deň sobotný?” Na tento argument samozrejme nedokázali pravdivo odpovedať.
Nedokázali sa vzdať pokryteckej zbožnosti a svojho záslužníctva a preto odmietali Ježišovu cestu oslobodenia spod jarma zákona.
Vtedy by museli v pokore prijať svedectvo o svojej hriešnosti a neschopnosti naplniť Boží zákon v jeho podstate: milovať Boha a svojho blížneho ako seba samého.
Bratia a sestry v Pánovi!
Zákon Boží chráni nás a náš život, ale chráni aj našich blížnych pred nami, pred našou zlou vôľou voči nim, alebo pred ľahostajnosťou voči ich volaniu o pomoc v ohrození života. Ježišova pomoc svetu a každému človeku nespočíva v tom, že by zákon Boží, alebo jeho dvojprikázanie zrušil, aby nás zákon neobviňoval a neusvedčoval z jeho porušovania a tak z hriechu.
Pán Ježiš zákon Boží neprišiel zrušiť, ale ho prišiel naplniť za nás. Tak nás vyslobodzuje zo strachu pred Božím súdom. Naše ospravedlnenie je založené nie na zdanlivom a formálnom plnení prikázaní, ani nie na snahe získať si uznanie a chválu od ľudí. Tá pred Pánom Bohom nezaváži.
To, čo zaváži je naše dôvera v Kristove zásluhy. Dôvera v Jeho obeť na kríži, ktorou zaplatil za naše dlhy lásky a získal nám tak ospravedlnenie pred Pánom Bohom. Preto smieme žiť v slobode, bez strachu a v pokojnej istote, že Jeho zásluhy sú pre nás tou skutočnou „vstupenkou do neba”. Ak nás Kristus vyslobodil, vtedy sme skutočne slobodní. To vedeli a poznali apoštolovia, ako to vyznal a napísal apoštol Pavel: „Kristus nás k slobode oslobodil”.
Spásu a vstup do kráľovstva nebeského nie je možné dosiahnuť našimi skutkami a zásluhami, ale jedine z viery v nášho Spasiteľa. Pán Ježiš so smútkom hovoril o tom, že keď príde na svet v sláve a moci, mnohí sa budú snažiť vojsť do Jeho kráľovstva tak, že sa budú oháňať práve svojimi zásluhami, o ktorých veria, že budú dostatočné. Tak ako tento popredný farizej, ktorý si myslel, že pozvanie Ježiša k jeho stolu je dostatočnou známosťou na to, aby ho On vpustil na svoju slávnu večeru.
Bratia a sestry v Pánovi!
Pre nás zostáva odpoveď na otázku: ako môže človek vojsť do kráľovstva Božieho rovnaká, ako sme ju naznačili na začiatku. Rozhodnú o tom nie naše zásluhy, ale Ježišove a naša viera v Neho. Preto môžeme ako kresťania pracovať aj v nedeľu, alebo v iný pracovný deň, najmä ak ide o službu konanú pre iných, pre ich dobro, ako prejav lásky a milosrdenstva voči nim. Ak ide o prácu a službu konanú v prospech blížnych a pre všeobecné dobro a blaho nie je porušením Božej vôle a Jeho zákona.
Preto s vierou prijímajme službu Pána Ježiša pre nás, pre našu záchranu časnú i večnú. Úprimná viera v Neho je vždy činná v láske tu v časnosti a potom prinesie nečanú odmenu aj pri vzkriesení a pozvaní k stolu nebeskému. Amen
17. nedeľa po Svätej Trojici – Sobotište 2000 – OsA – Ľubomír Batka st.