Voda prúdiaca k večnému životu
Podaj i nám, podaj,
Kriste, vody živej,
odkry života taj
z lásky dobrotivej!
Nech sme čerství v sile
do poslednej chvíle –
sledovať Ťa v púti…
Tak prejsť niekdy v kraj ten,
kde nič nerozsmúti ! Amen
J 4, 1 – 14:
„Ako sa teda Pán dozvedel, že farizeji počuli, že Ježiš získava viac učeníkov a krstí ako Ján, (2) hoci Ježiš sám nekrstil, ale Jeho učeníci, – (3) opustil Judsko a šiel zase do Galiley. (4) Musel však ísť cez Samáriu. (5)Tak prišiel v Samárii do mesta Sychar, blízko pozemku, ktorý Jákob dal synovi Jozefovi. (6) Tam bola Jákobova studňa. Ježiš, ustatý cestou, sadol si pri studni; a bolo asi napoludnie. (7) Tu prišla žena zo Samárie načrieť vody. I povedal jej Ježiš: Daj sa mi napiť! (8) Učeníci odišli totiž do mesta nakúpiť. potravy. (9) Povedala Mu žena Samaritánka: Ako môžeš Ty, Žid, pýtať si vody odo mňa, ženy Samaritánky? Židia sa totiž nestýkajú so Samaritánmi. (10) Riekol jej Ježiš: Keby si znala dar Boží a kto ti hovorí: Daj sa mi napiť, ty by si Jeho prosila, a On dal by ti vody živej. (11) Povedala Mu: Pane, ani načieradla nemáš a studňa je hlboká, odkiaľ máš teda živú vodu? (12) Či si Ty väčší ako náš otec Jákob, ktorý nám dal túto studňu; aj sám pil z nej i jeho synovia a jeho dobytok? (13) Odpovedajúc jej Ježiš riekol: Každý, kto pije z tejto vody, bude zase žízniť. (14) Kto by však pil z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky, ale voda,ktorú mu ja dám, bude v ňom prameňom vody, prúdiacej sa k večnému životu.“ Amen
Bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Dať sa vtiahnuť do rozhovoru ktorý mal Pán Ježiš so ženou Samaritánkou je nielen veľmi vzrušujúce, ale aj poučné. Tento rozhovor o ktorom vydáva svedectvo evanjelista Ján nám obdivuhodným spôsobom vyjavuje Ježišovi veľkosť, poslanie i moc.
Prvá zaujímavá a významná otázka samaritánskej ženy odkrýva duchovný svet i praktický život dvoch etnických, ale aj náboženských skupín ľudí: Židov a Samaritánov. Navonok majú k sebe veľmi blízko, ale vplyvom historických udalostí sa od seba vzdialili natoľko, že sa stali nepriateľmi a súpermi.
„Ako môžeš, Ty, Žid, pýtať si vody odo mňa, ženy Samaritánky?“ – pýtala sa pri Jákobovej studni prekvapená žena. Povieme si: V úmornej horúčave onoho kraja na pravé poludnie a po vykonanej ceste by si pýtal vody na osvieženie azda každý od kohokoľvek. Ale pravoverný Žid by to neurobil ani v takejto situácii a je zrejmé, že by to neurobil ani Samaritán, ak by tou druhou osobou bol Žid.
Pán Ježiš však prišiel na tento svet ako Spasiteľ pre všetkých ľudí a pre všetky národy. To, čo oznámil anjel pri Jeho narodení je jednoducho pravda. V Ježišovi prišiel Spasiteľ prinášajúci pokoj, radosť a pomoc pre všetkých ľudí.
Bratia a sestry!
Rozličných treníc, povyšovaní seba a ponižovaní iných národov, národností a etník bolo a stále je vo svete dosť. Nikto však nemôže poprieť, že Pán Ježiš je Ten, ktorý od počiatku volá k sebe a tak do spoločenstva s Pánom Bohom všetky národy. Prekonával hranice, rôzne bariéry, múry a protivenstvá už tým, že pozýva za svojich nasledovníkov všetkých ľudí. Nielen Židov, spomedzi ktorých prišiel podľa matky Márie a bol prijatý aj Jozefom podľa zákona, ale pozýva všetkých ľudí, aj pohanov a taký istý pokyn dal aj svojím apoštolom.
Samaritáni, v žilách ktorých kolovala nielen židovská, ale aj pohanská krv si postavili svoj vlastný chrám na hore Garizim a mali svoju vlastnú bohoslužbu. Cez túto ženu, cez jej rodinu, ale aj komunitu dediny kde žila, získava Pán Ježiš učeníkov, zmierňuje nevraživosť a odcudzenie priamo vo svojej osobe, vo svojom Krste, ktorý konali Jeho učeníci. (v.1)
Ježišovým príchodom a Jeho vyjavením začína sa na zemi rodiť cirkev ako spoločenstvo všeobecné, otvorené pre všetkých, cez ktoré môže vstúpiť do kráľovstva Božieho každý človek. Preto cirkev je všeobecná, univerzálna a otvorená pre každého.
Aj dnešná Európska únia chce vytvárať spoločenstvo rovnoprávnych štátov, napriek všetkým rozdielom, a predsa nie je úplne všeobecná. EU v ktorej žijeme, nechce niesť na sebe priamo a otvorene znaky príslušnosti ku Kristovi a to ani v symboloch, ani v slovách Ústavy. Nedá sa poprieť, že po časoch národného sebauvedomenia národov, ale aj prepiateho nacionalizmu a šovinizmu, po časoch rôznych „fóbií“, teda strachu jeden z druhého, predsa sa aspoň trochu približujeme k Únii spojených štátov Amerických, ktoré svoj kresťanský základ neskrývajú, ani nemôžu poprieť. Nemožno poprieť, že je to veľký pokrok, napriek všetkým problémom a nedostatkom. Ani jedna Únia, alebo Zväz nevzniká však „na zelenej lúke“, lebo je tu oddáva cirkev Pána Ježiša Krista, ako duchovné spoločenstvo spájajúce všetky národy. Taká je vôľa a cesta Pána Ježiša.
Samozrejme, vieme, že ani všeobecná cirkev nie je bez napätí a trhlín, že ľudský hriech aj tu šarapatí a diabol chce konať svoju prácu ničenia sejby Kristovej lásky. Znova a znova preto prosíme o odpustenie nášho Pána a o dar Ducha Svätého z nebies, aby nám spoločenstvo viery pomáhal budovať, tvoriť a zachovať. Ak niekto nechce svoj hnev a nepriateľstvo odložiť, skôr či neskôr sa stane suchou ratolesťou na vínnom kmeni Kristovho tela, ktorú sám Otec nebeský odrezáva a hodí na oheň.
Bratia a sestry!
V tomto súvise nechceme nevidieť aj konfesionálne rozdiely medzi jednotlivými prúdmi kresťanstva. Vždy sú prejavom ľudskej nedokonalosti, ale aj ľudského hriechu, a neraz priamo prejavom opustenia Krista Pána a ako Hlavy cirkvi, ktorá je Jeho telom. Preto sám Pán sa modlil a modlí za nás: „Aby všetci jedno boli; ako Ty Otče si vo mne a ja som v tebe, aby aj ono boli v nás…“ ( J 17, 21) Pokiaľ však rozdiely sú a trvajú, nemajú by dôvodom nepriateľstva a už vôbec nie dôvodom prenasledovania iných. Poslaním konfesie a vierovyznania nie je dôvodom – obrazne povedané- toho druhého utopiť v lyžičke vody. Svoje si máme vážiť a tých druhých nepotupovať. Musíme sa aj ako kresťania učiť tolerancii a pokiaľ len možno aj láske. Máme vedieť podať ten príslovečný pohár vody, alebo ruku k zmiereniu.
Nacionálna, rasová a náboženská inakosť vedie aj dnes najmä niektoré islamské štáty i jednotlivcov k teroristickým akciám, alebo aj snahe zničiť protivníka. To je zrejmé najmä voči štátu Izrael ako nepriateľa číslo jeden a niektoré skupiny chcú tak konať aj voči kresťanským štátom. Je však zahanbujúce, ak útočí bratský národ a štát na svojho najbližšieho brata.
Naša evanjelická cirkev sa nechce dať zatiahnuť do závislosti na tých, ktorí hovoria o nenávisti a vraždia svojich blížnych. Preto sa verne pridŕžajme našej Hlavy a Pomocníka, ktorý nám pomáha žiť v koexistencii s inými a uplatňovať právo a spravodlivosť pre všetkých. Vyjavenie Božie v Ježišovi Kristovi má preto celkom konkrétne dôsledky už pre náš terajší pozemský život. Tak, ako povedal Pán Ježiš žene Samaritánke, tak hovorí aj nám: „Keby si znala dar Boží a kto ti hovorí: Daj sa mi napiť, ty by si Jeho prosila, a On by ti dal vody živej“.
Bratia a sestry,
logická otázka zo strany človeka je nasledujúca: Ty máš živú vodu? Odkiaľ?
Živou vodou pre nás je slovo Kristovo a Jeho sviatosti. Otázkou je: Ako to slovo Kristovo prijímame? Považujeme ho iba za akýsi súkromný názor človeka Ježiša (Žida), alebo je ono pre nás slovom Božím a tak tou najväčšou autoritou nad všetkým?
Aj žena Samaritánka sa opýtala celkom otvorene: „Či si ty väčší ako náš otec Jákob“? Jákob bol považovaný Samaritánmi za svedka a otca ich viery. Bol Božím svedkom, ale ani Jákob nebol bez hriechu, ale bol mužom, ktorý vedel, že potrebuje Božiu milosť a odpustenie. Jákob je iba predobrazom Pána Ježiša Krista ako Darcu spásy a svojím očakávaním na pomoc „zhora“ je príkladom aj pre nás. Ale len v Ježišovi prišiel Ten, na ktorého čakali proroci a praotcovia Izraela. Preto Ježišova odpoveď je: Áno! Som väčší ako Jákob. „Každý, kto pije z tejto vody, bude znovu žízniť. Kto by však pil z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky, ale bude v ňom prameňom vody, prúdiacej sa k večnému životu“. Pán Ježiš je teda zdrojom a základom života večného, ktorý sa rodí v nás z Jeho slova a sviatostí.
Preto je aj pre nás dôležité, akých svedkov, alebo akých vodcov nasledujeme a akým učiteľom veríme. Čo sú naše ciele? Sľuby ľudí, ktorí nemôžu nikdy naplniť našu túžbu po živote peknom a šťastnom tu na zemi a tým menej túžbu po živote v dokonalej láske, pokoji a radosti?
Zemskí vodcovia, ktorým mnohí ľudia aj dnes slepo dôverujú môžu sľúbiť čokoľvek, ale nemôžu to naplniť. Sami totiž potrebujú odpustenie, pomoc Ježišovu a Božiu milosť. Veriť ľuďom ako kresťania nemáme, ale máme veriť Pánu Bohu a Tomu, ktorý nám Ho vyjavil a učí nás poznať Jeho vôľu.
Mnohí sa dnes považujú a vyhlasujú za kresťanov preto, lebo boli pokrstení, ale Ducha Kristovho nemajú. Ducha Božieho uhášajú slovami, alebo spôsobom svojho života. Dnešní „vodcovia“, ale aj dnešné tzv. celebrity sú často duchovnou spodinou, lebo nielen že žijú „bez Boha na svete“, ale ešte sa svojimi hriechmi aj chvália a pýšia sa pochybnými hodnotami. Nie sú to iba ľudia z tzv. podsvetia, ale aj žijúci na výslní tohoto sveta.
Áno, z rozličných prameňov „pije“ dnes tento svet. Do studničiek, ktoré nám dali a zanechali naši predkovia, mnohí napľuli a vykopali si svoje plytké cisterny, z ktorých pijú sami a vedú k tomu aj iných. Kto však pije iba z ľudských studní, bude znova a znova smädný a „smäd po živote“ nikdy neuhasí.
Ježišovo slovo, Jeho evanjelium, je však „mocou Božou na spasenie každému veriacemu“ (R 1, 16). Je preto živou vodou, ktorá prúdi k životu novému a v konečnom dôsledku k životu večnému.
V Krste svätom začal Pán Ježiš v nás konať dielo spásy a ono môže a má pokračovať z Jeho slova, viditeľného – vo Večeri Pánovej, alebo zvestovaného. Každé Jeho slovo môže aj nás priviesť k poznaniu a obohateniu, ktoré spoznala a prijala žena Samaritánka, jej komunita a po nich mnohí. Preto prosme, aby aj nás zachoval v pravde svojho slova. Amen
3. nedeľa po Zjavení – MyS – Ľubomír Batka st.