Nenávidím voj vášnivých žien, sú jak dravé tigrice,
bolesti pôsobia, ba boria duše ríšu,
každý bozk, čo som dostal od nich, kusnutím bol na líce,
sťa Dalily ma v opojný sen ukolíšu,
v ktorom sa sila vytriezvením v biednu trosku ztroskotá.
(Mnohokrát som si takto srdce pourážal,
nejedna zotrela peľ z môjho úbohého života!)
Nenávidím voj žien . . . však trom som predsa verný vazal!
Jedna z nich mojou matkou je, ó zásluha to veliká,
bo každá matka mala by byť požehnaná,
lež keby zrel ju Ten, čo kráčal ku záhradám Jericha,
slzil by nad ňou, ó jej duša samá rana.
Druhá z nich mojou sestrou je, ó panna bola z rokoka,
lež Život krutý bol k nej povyhášal svetlá.
Dnes tvár jej bledá, v očiach žiara prenesmierne hlboká,
sťa odlesk jazera, v ňom luna nikdy neplá.
Tretia z nich najnešťastnejšia, ju zviedla so mnou náhoda,
(koho ja milujem, je bôľom ožiarená,)
vodím ju cestou záhadnou, kde čnie sa hriechov pagoda,
kde lkala kedys’ Mária Magdaléna.
Od jednej zdedil som ten úder v duši: osud boľavý,
od druhej illúzie, svet ich povyhášal,
od tretej chvíle nádherné, ó chvíle smutnej úlavy.
Nenávidím voj žien, však týmto trom som verný vazal!
1922