Vyjdime k Nemu za ohradu
Daj milosť mi, Pane,
vždy verným Ti byť,
nech v sláve i hane
len Tebe chcem žiť.
Daj silu mi k boju,
daj nad hriechom bôľ,
daj -vierou v moc Tvoju
by som víťaz bol.
A nauč ma prosiť,
viac tichosti daj,
kríž krotkejšie nosiť
mi z milosti praj.
Vždy milovať vrele
ma naučiť ráč –
ach, obraz svoj cele
mi do duše vtlač. Amen. (P.Bliss)
Žd 13,12 – 13:
„Preto aj Ježiš, aby posvätil ľud vlastnou krvou, trpel za bránou. (13) Vyjdime teda k Nemu von za ohradu znášajúc Jeho hanenie“. Amen
Milí bratia, milé sestry v Kristu Pánu!
Pôstny čas do ktorého sme vstúpili, chápu rôzni ľudia rôzne. My ako evanjelickí kresťania môžeme povedať, že samotné slovo pôst, alebo „postenie“ nám príliš mnoho nehovorí a ani sa od nás nevyžaduje, možno s výnimkou Zeleného štvrtku a Veľkého piatku. Význam pôstneho času vyjadruje výstižne známa nábožná pieseň z nášho Spevníka:
„Smutný čas pôstny čas, premýšľaj človeče
zanechaj rozkoše, obráť svoje srdce,
mysli na smrť Pána svojho, že On trpel za každého
i teba hriešneho“. (ES 112, 1)
Tieto slová sú zároveň výstižným vyjadrením obsahu biblického posolstva, ktoré na úvod zaznelo z listu Židom. Obracajú našu pozornosť na cestu utrpenia Pána Ježiša smerujúcu na kríž. Pieseň upozorňuje na našu hriešnosť ako dôvod Pánovho utrpenia, aby sme si naplno uvedomili, prečo Ježiš opustil slávu neba a vydal sa na cestu poníženia a utrpenia. Pripomína nám, ako hlboko musel Pán Ježiš zostúpiť, aby našiel človeka, tonúceho v hlbinách hriechu a strateného pre nebo. Kristov kríž, ako symbol Jeho utrpenia a zároveň nášho vykúpenia nám ukazuje svojím zvislým ramenom na Jeho zostup zhora zo slávy, na našu zem, ba ešte viac, na cestu smerujúcu do ríše mŕtvych, na samé „dno podsvetia“, ktoré menujeme peklom, aby nás vytrhol z jeho moci a priviedol späť, do spoločenstva s našim nebeským Otcom. Priečne, horizontálne rameno kríža, ukazuje na šírku Jeho lásky, s ktorou prichádza a skláňa sa ku každému človeku na tejto zemi.
Preto o význame kríža Pána Ježiša rozjímame vždy nanovo a obraciame k nemu svoj duchovný zrak, lebo kríž je zároveň znakom spásy, znamením nádeje pre nás, skrze Toho, ktorý bol potupne zbičovaný a viedol boj smrti za nás, aby sme získali život v plnosti.
Preto vždy nanovo prichádzajme k Ježišovi, ako nás k tomu vyzýva aj dnešný svätý text a
Ďakujme Mu za všetko :
- za Jeho utrpenie
- za účasť na Jeho potupení
- a za Jeho vykúpenie
Milí bratia a sestry v Pánu!
1. Apoštolské slovo hovorí o Ježišovom „utrpení“ a o „hane“, alebo „pohanení“. Je tým myslené všetko to,
čo my častejšie vyjadrujeme slovom „kríž“, alebo synonymami ako: poníženie, osočovanie, ukrižovanie a iné. Tieto slová spája apoštol so slovami: „Brána“ a „ohrada“. „Preto aj Ježiš, aby posvätil ľud vlastnou krvou, trpel za bránou“.
Tým je vyjadrená skutočnosť, že Pánovo utrpenie znamenalo aj to, že bol pozbavený určitých výsad, ktoré mali občania bývajúci na území či už mesta, alebo kráľovského územia. Vypovedať niekoho z mesta, vyviesť ho za brány, znamenalo jednoducho vyhodiť ho zo spoločnosti, zbaviť ho zákonnej ochrany a práv, ktoré občania toho-ktorého mesta požívali.
Môžeme to ilustrovať napríklad na príklade z dejín stredovekého slobodného kráľovského mesta Skalica. Keď do Skalice prišli exulanti z Čiech a Moravy, Českí bratia, bolo im najskôr dovolené „hofírovat“ v meste, usadiť sa tam na príhovor pána Žerotínskeho, ktorý mal mesto v zálohu. Keď sa však podmienky zmenili, magistrát mesta exulantov vyháňal a nedovoľoval, aby boli pochovaní na mestskom cintoríne. Museli byť pochovaní buď za hradbami, alebo priamo na Morave. Tak sa stalo, že keď v roku 1641 zomrel Bertold Bohubud, bývalý maršálek Českej krajiny, pôvodne odsúdený v Čechách na smrť, nebol pochovaný v Skalici. – Preto ho patrón senického kostola gróf Ľudovít Nyáry, evanjelik, dovolil pochovať v senickom kostole, v hrobke, označenej pamätnou doskou, ktorá je tam dodnes a pripomína tieto ťažké časy.
Pán Ježiš tiež trpel „za bránou“ a miera Jeho pohanenia bola dovŕšená tým, že po ukrižovaní na Golgote, nemal byť pochovaný, ale hodený so zločincami do skalnej rokliny. Vieme však, že tento plán sa Židom nepodarilo uskutočniť aj vďaka statočnosti a viere Nikodéma a Jozefa z Arimatie. Preto naše vierovyznanie nie náhodou obsahuje vetu: „zomrel a pochovaný bol“ a to v novom, samostatnom hrobe Jozefovom.
Apoštolské slovo nás ďalej opätovne vyzýva: „Vyjdime teda k Nemu von za ohradu znášajúc Jeho hanenie“. To slovo „hanenie“ pripomína skutočnosť, že Pánovi Ježišovi vzali vojaci nielen plášť, ale aj „spodné rúcho“ a Ježiš musel na kríži visieť nahý, ako najhorší zločinec. Tak bol vystavený verejnému pranieru a posmechu. Ľudská zloba a cynizmus tu prekročili všetky hranice.
Bratia a sestry!
A predsa všetko toto poníženie a utrpenie malo hlboký zmysel. Je vyjadrený už v slove proroka Izaiáša, ktorý napísal: „Opovrhnutý bol a opustený ľuďmi, muž bolesti, ktorý poznal nemoci ako niekto, pred kým si ľudia skrývajú tvár, opovrhnutý bol, a nevážili sme si ho. – Ale On niesol naše nemoci, vzal na seba naše bolesti. On bol prebodnutý pre naše priestupky, zmučený pre naše neprávosti“.(Iz 53 4-5)
Zmysel pôstnej doby a pôstneho premýšľania je ten, aby sme si nanovo a naplno uvedomili súvis Kristovho pohanenia s nami, s našou osobnou situáciou, s našou dôstojnosťou a našimi osobnými právami. To všetko Kristus Pán stratil, aby tieto hodnoty získal pre nás. Pod krížom nemôžeme byť nezúčastnení, lebo „On znášal trest za náš pokoj, Jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia“. (Iz 53,5 b) Nejde teda len o to, aby sme vedeli, že Ježiš Kristus trpel a zomrel a prípadne poznali jednotlivé pašiové udalosti. To by nám samo o sebe málo prospelo. Dôležité je poznanie a viera, že Ježiš trpel a zomrel za nás a za naše hriechy.
Milí bratia a sestry!
2. Zároveň sa týmto poznaním máme pripraviť na to, že ak vo viere v Ježiša Krista stojíme verne, sme a budeme v tomto svete aj my podobne znevažovaní ako náš Pán. Svet vierou i kresťanmi často pohŕda a neraz sú veriaci aj prenasledovaní.
Iste sú nám známe slová Pánove, ktoré povedal svojim učeníkom: „Ako prenasledovali mňa, tak budú aj vás. Ako striehli na moje slovo, tak budú aj na vaše“. Preto svojich nasledovníkov pripravoval a vyzval k neseniu kríža spolu s Ním. „Vezmi svoj na seba a nasleduj ma!“, zneje Jeho výzva aj dnes.
Čím je nasledovanie kresťana vernejšia a účasť v našom úrade: prorockom, kráľovskom a kňazskom aktívnejšia, tým sú útoky zo strany neveriacich väčšie. To spoznala Pánova cirkev v dejinách často a štatistiky hovoria, že aj dnes sú kresťania vo svete naviac prenasledovanými ľuďmi.
Naša cirkev bola vždy cirkvou mučeníkov a spoločenstvom tých, ktorí kráčali cestou života tŕnistou. Aj keď v súčasnosti nezažívame krvavé prenasledovanie, potrebujeme sa posilňovať sa vo viere piesňou sestier Royových: „Smieť žiť pre Krista, pre neho mrieť, Ó to je blaho, nad ktoré niet. Hodno zaň trpieť, hodno bojovať a hodno cele opustiť svet“.
Je pochopiteľné, že by sme radšej prežívali uznanie a chválu. Ale vieme, čo a ako sa hovorí o cirkvi a o jej mieste vo verejnom živote dnes. Štát, vraj, na cirkev dopláca a kresťania nie sú radi videní vo verejnom živote. Pravde bližšie je preto poznanie, že máme byť pripravení na nesenie kríža.
Tak, ako náš Pán niesol kríž a pokorne trpel, môžeme sa učiť od Neho dôvere v Božiu moc a pomoc, aby sme mohli prekonávať väčšie – či menšie prekážky aj my, vyznávajúc: „Nech sa stane Tvoja vôľa“. Ďakujme Mu za to, že nás uznáva za hodných mať účasť na Jeho kríži, na Jeho pohaneniach a dáva nám silu vytrvať s Ním v dobrom boji viery.
Milí bratia a sestry!
3. Ďakujme teda v pôstnom čase za Pánovo utrpenie, i za účasť na Jeho potupení, ale najmä za naše vykúpenie. Ako už bolo povedané, kríž Pánov je nielen upozornením na Jeho a prípadne aj naše utrpenie, ale je aj znakom Jeho víťazstva nad smrťou, hriechom a diablom.
Pán Ježiš nás chce posvätiť a zachovať v tejto viere a nádeji. Apoštolské slovo poukazuje na Jeho „posvätenie vlastnou krvou“ nás hriešnych ako na zdroj duchovnej sily, aby sme neochabovali vo viere. Viditeľným slovom Božím je pre nás je Večera Pánova, neviditeľným Kristovo evanjelium. To sú prostriedky milosti, po ktorých máme v pôste siahať viac ako inokedy.
Pôst nehovorí natoľko o prísune kalórií pre telo – ale najmä o prísune kalórií pre dušu. Tento prísun nemá klesať, ale naopak stúpať! Ďakujme za tento čas milosti, aby sme duchovne neupadali, nechradli, neslabli a duchovne nehynuli, ale boli posilnení vo viere a láske a Ním posvätení a očistení žili v istote spasenia a víťazstva, ktoré nám On pripravil. Preto spievajme nielen smutné piesne o našej biede a hriešnosti, ale aj ďakovné a oslavné:
„Poďakujme Kristu Pánu, vzdávajme Mu úprimnú česť, chválu,
veď pre svoje umučenie daroval nám hriechov odpustenie“. (ES 109, 1) Amen
1. Pôstna nedeľa – MyS – Ľubomír Batka st.