Ako ďalej v cirkvi?
Odišiel si – ľud Tvoj sám…
Pane, Kriste, vráť sa k nám!
Daj čuť lásky Tvojej hlas,
Duchom svojím ovej nás,
Tvoja myseľ premkni hruď,
Tvoje srdce naším buď!
Zostúp z nebies na zem späť,
zjednocuj nás, zbav nás bied! Amen (M.R.)
Sk 1; 10 – 14, 24 – 26:
„Ako tak uprene hľadeli do neba, keď odchádzal, ajhľa, dvaja mužovia v bielom rúchu postavili sa vedľa nich, (11) hovoriac: Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý vám bol vzatý do neba, príde zase tak, ako ste ho videli odchádzať do neba. (12) Potom sa vrátili do Jeruzalema z vrchu Olivového, ktorý je blízko Jeruzalema, vzdialený od neho na cestu sobotného dňa. (13) Keď ta prišli, vstúpili Peter, Ján, Jakub, Ondrej, Filip, Tomáš, Bartolomej, Matúš, Jakub Alfeov, horlivec Šimon a Judáš Jakubov do vrchnej dvorany, kde občas bývali. (14) Tí všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami a s Máriou, matkou Ježišovou, a s Jeho bratmi. – (24) Potom sa modlili takto: Pane, ktorý znáš srdcia všetkých, Ty nám ukáž, ktorého si si vyvolil z týchto dvoch, (25) aby prevzali túto službu a apoštolstvo, z ktorého vypadol Judáš, aby odišiel na svoje miesto. (26) Nato im dali lósy; a lós padol na Mateja i bol priradený k jedenástim apoštolom“. Amen
Bratia a sestry v Pánovi!
„Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba…“? Tento výrok Božích poslov veľa napovedá o situácii a duchovnom rozpoložení učeníkov po Pánovom vstúpení na nebesá. Je zrejmé, že zostali bezradní, smutní a nečinní. Stáli na vrchu Olivovom hľadiac do neba akoby chceli svojím postojom povedať: Čo bude s nami ďalej? Čo si počneme sami, keď Pán Ježiš nie je medzi nami?
Takéto a podobné pocity nie sú neznáme v cirkvi ani dnes, keď sa mnohí služobníci cirkvi, ale aj členovia cirkevných zborov v duchu pýtajú: Čo bude s nami a s našou cirkvou ďalej? Ako ďalej v cirkvi? Lebo sa nám zdá, že sme akoby bez pomoci, opustení Pánom Ježišom, ktorý je v nebi, ale my tu na zemi sa bojíme konať, čo nám je zverené. Niečo sa nám zdá nemožné, niečo prekonané, iné nevhodné a stále chýbajú ľudia a samozrejme aj peniaze. Preto neraz iba stojíme, prešľapujeme na mieste, sem tam vzhliadneme k nebu a potom opäť hľadíme do zeme, prípadne sa obzeráme okolo seba a vidíme stále tých istých „sedemtisíc statočných vo viere, ktorí ešte nesklonili kolená pred bálom“, ale aj prázdne miesta v kostolných laviciach a nedostatok spolupracovníkov. Ešte že aspoň do najvyšších funkcií v dnešnej štruktúre cirkvi sa sami hlásia a tlačia mnohí, ktorí bezradní nie sú a majú svoje vlastné vízie.
Sú však mnohí, ktorí „hádžu flintu do žita“, mnohí rezignujú a sú sklamaní aj sami zo seba, keď zistia, že ich aktivity neboli a nie sú až také skvelé, ako si možno mysleli. Mnohí dnešní evanjelici len vyčkávajú, ako to všetko s našou cirkvou dopadne, keď mnohí odchádzajú a my sa sústavne umenšujeme. Zbožní odchádzajú na večnosť, mnohí idú do sveta a ďalší „so svetom“.
Preto sa povzbuďme slovom Písma istotou, že:
Pán je v cirkvi s nami!
Viďme: 1. K čomu nás povzbudzuje
2. ako nás zjednocuje
3. ako naše rady doplňuje
Bratia a sestry v Pánovi!
Pán Ježiš vstúpil na nebo preto, aby bol s nami vždy a na každom mieste, ako to sám zasľúbil: „Ajhľa, ja som s vami po všetky dní až do konca sveta“. Pretože „nebo“ nie je priestor v hlbinách kozmu, ale spôsob Božieho prebývania. On je pravý Boh preto je všedeprítomný. Apoštol Pavel Grékom na Areopágu povedal o Vzkriesenom: „Veď On nie je ďaleko od nikoho z nás, lebo Ním žijeme, hýbeme sa i trváme“. On poslal svojich poslov aj učeníkom, aby ich usmernil a povzbudil k misijnému dielu: „Čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý vám bol vzatý do neba, príde zase tak, ako ste ho videli odchádzať do neba“.
Upozornenie na to, že On je „Prvý a Posledný“, „počiatok i koniec všetkého“ je upozornením na to, že Jeho poverenie treba brať vážne, verne ho konať a plniť tak, ako to vo svojom misijnom príkaze povedal a to „až do konca sveta“. To slovo bolo určené učeníkom a apoštolom a platí aj pre nás dnes. Nestáť, neobzerať sa bezradne okolo seba, ale s dôverou hlásať evanjelium, aj keď aj dnešným pohanom je slovo o kríži pohoršením, či bláznovstvom.
Cirkev iste, ako Luther hovorí: musí sa srdcom dívať hore, ale musí vedieť že je na zemi, kde nemôže bezradne a nečinne stáť. Cirkev musí zísť z hory oslávenia do údolia zeme a plniť svoje poslanie dané jej Pánom. Buďte aj my dnes Jeho svedkami a nositelia Jeho evanjelia všetkému stvorenstvu tam, kde sme postavení a kde žijeme. Pán cirkvi je s nami a k svojej službe aj nás povzbudzuje.
Bratia a sestry v Pánovi!
Pôsobenie osláveného Pána bolo skutočne niečím veľkým a nečakaným. Jeho pôsobenie skrze Ducha Svätého viedlo k spojeniu a zjednoteniu všetkých, ktorých na svoju službu vyslal a s ktorými aj naďalej počítal. Svoje „malé stádočko“ si preto v tichosti pripravoval a vytváral z neho zvláštne a jedinečné spoločenstvo. Zárodočná bunka Jeho cirkvi, ktorá v skrytosti získavala na sile a kvalite, to boli nielen samotní učeníci a apoštolovia, ale aj ženy, ktoré uverili v Ježiša ako Syna Božieho. Medzi nimi samozrejme na prvom mieste matka Mária, ale aj ďalšie ženy, ktoré Mu posluhovali v Galileji a sprevádzali Ho aj v Jeruzaleme, až po Jeho ukrižovanie a potom Mu chceli slúžiť aj po Jeho položení do hrobu. Evanjelista Lukáš a pisateľ Skutkov apoštolských celkom konkrétne spomína jedenástich, ale aj ženy, ktoré boli s Ním a tiež Jeho bratov, ktorí sa pripojili k prvotnému spoločenstvu cirkvi. To, čo bolo dôležité, bolo to, že všetci sa stretávali vo vrchnej dvorane, nazývanej „večeradlom“, a jednomyseľne zotrvávali na modlitbách. Čas strávený na modlitbách nepovažovali za čas stratený a zbytočný. Bol to čas duchovného rozhovoru s Pánom, pripomínanie si Jeho slov a pokynov, ktoré im dal a očakávanie na nové vnuknutie Ducha Svätého, ktorý ich mal naučiť všetkému, čo potrebovali k svojej misijnej službe.
Aj dnes má cirkev obdobia, keď aktívne a bez bázne a strachu hovorí a koná misijnú službu a sú obdobia, keď je potrebné nanovo sa stíšiť a nanovo spoločne počúvať Pánovo slovo, Jeho hlas a prosiť o nové dary Ducha Svätého. Spoločenstvo cirkvi tvoria aj dnes nástupcovia apoštolov v službe slova, ale aj tí, ktorí konajú v zmysle uznesenia prvého cirkevného zboru v Jeruzaleme. Nie každý kresťan je povolaný za kazateľa, ale sú tu aj dnes úlohy úlohy z oblasti diakonie, vyučovanie, alebo hospodárskeho budovania cirkvi a zborov.
Naša cirkev do tejto služby povoláva a prijíma rovnako mužov i ženy, ako to vidíme aj v prvotnej cirkvi. Pán i nás teda zjednocuje a spája v jednotu viery. Cirkev je a má byť jedna veľká rodina. V rodine majú svoje miesto mužovia i ženy, starší, ktorí sú možno telesne slabší a majú unavené telesné údy, ale duchom sú svieži a skúsení v modlitebnom živote. Napokon v cirkvi majú svoje miesto aj deti, ako to vidíme pri ďalšej misijnej činnosti, kde boli pokrstené spoločne celé „domy“, čiže rodiny a v nich aj deti. Deti neboli z vínneho kmeňa Ježiša Krista „vylamované“ a to ani tie malé a nežné ratoliestky, o ktorých učeníkom povedal jasné slovo: „Dovoľte dietkam prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takýchto je kráľovstvo nebeské“.
Bratia a sestry v Pánovi!
Vyvýšený a oslávený Pán cirkvi teda počíta s každým. Každého prijíma na milosť a s každým má svoj plán. Pre každého má aj konkrétne úlohy a poverenie. Nikoho nepodceňuje, ani nezavrhuje, ale pozýva k sebe každého. Výnimku tvoria iba tí, ktorí Ho sami opúšťajú a zrádzajú, ako to urobil aj Judáš Iškariotský, syn zatratenia. Rozlišujeme teda ľudí, na prvé počutie s rovnakým menom, ale duchom úplne iných, akým bol aj Judáš Jakubov.
V rastúcom spoločenstve cirkvi bol Iškariotský nahradený a Pán Ježiš dal vnuknutie ostatným, ako to majú urobiť. Učeníci vybrali a postavili pred spoločenstvo dvoch kandidátov, oboch osvedčených a verných mužov, aby jedného vyvolili a nahradil tak v tom počte dvanástich „syna zatratenia“. Modlili sa, aby ich voľba bola v súlade s Pánovou vôľou. „Pane, ktorý znáš srdcia všetkých, Ty nám ukáž, ktorého si vyvolil z týchto dvoch, aby prevzali túto službu a apoštolstvo. Lós padol na Mateja i bol priradený k jedenástim apoštolom“.
Spôsob voľby služobníkov môže byť v cirkvi rôzny, ale ide o to, aby sa zásady, pravidlá, či dohodnuté zákony verne dodržiavali, aby sa v cirkvi vždy „všetko dialo slušne a v poriadku“. Našou úlohou dnes je teda bdieť nad tým, aby bolo v cirkvi čím menej „Iškariotských“ a iškariotizmu. Dbajme aj o to, aby sme „nalomené trstiny nedolomili a tlejúce knôty neuhasili“. Ak však niekto sklame a zrádza Pánovu cirkev, musíme sa s ním vedieť rozlúčiť v istote, že Pán sám nájde dobrú a správnu náhradu. Je isté, že tak, ako jeden z dvanástich učeníkov zradil Pána, aj dnes sa nájdu jeho nasledovníci. To nás však nesmie ani príliš prekvapiť, ani prestrašiť. Pán si vždy nájde nových služobníkov a nasledovníkov. Najhoršie pre cirkev by bolo, ak by si mysleli, že niekto je nenahraditeľný a my by sme iba „stáli a pozerali do neba“, ale bez viery a dôvery v novú milosť nášho Pána.
Môže sa dokonca stať aj to, čo sa stalo v niektorých maloázijských cirkevných zboroch, že zanikne celý cirkevný zbor. Pretože „Pán vinice“ sám z vínneho kmeňa cirkvi odstraňuje suché a choré konáre. Ak Pán Boh súdi neprávosti, cirkev nie je z Jeho súdu vyňatá. Robí tak preto, aby živé ratolesti „viac ovocia prinášali“. Platí preto Ježišovo zasľúbenie, že Jeho „cirkev ani brány pekla nepremôžu“.
Oslávený Pán je aj dnes s nami a On sám aj nás svojím k službe povzbudzuje, svoje spoločenstvo zjednocuje a svojich služobníkov nachádza a doplňuje. Amen
Nedeľa po Vstúpení – Exaudi – Ľubomír Batka st.