Výročná správa seniora MyS – za rok 2024

od autora:

MYJAVSKÝ SENIORÁT

EVANJELICKEJ CIRKVI AUGSBURSKÉHO VYZNANIA NA SLOVENSKU

VÝROČNÁ SPRÁVA SENIORA

o živote a práci Myjavského seniorátu ECAV na Slovensku 

za rok 2024

Na výročnom konvente

Myjavského seniorátu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku predložil 

Mgr. Miroslav Hvožďara, PhD., senior Myjavského seniorátu

Vo Vrbovciach 6. apríla 2025

VÝROČNÁ SPRÁVA SENIORA

o živote a práci Myjavského seniorátu ECAV na Slovensku za rok 2024

Výročný konvent MYS vo Vrbovciach  6. apríla 2025

                                      TEXT: List Efezským 2, 19-22

„A tak teda nie ste už cudzinci ani príšelci; ale ste spoluobčania svätých a domáci Boží, vybudovaní na základe apoštolov a prorokov, pričom uholným kameňom je sám Ježiš Kristus, na ktorom každé stavanie, (príslušne) pospájané, rastie v chrám svätý v Pánovi a na ktorom aj vy budete v Duchu spolu zbudovaní v príbytok Boží..“

  Drahí bratia a sestry konventuáli, milí priatelia!

Keď sme niekde na cestách či dovolenkách, zvyčajne nám veľmi často utekajú naše myšlienky domov. Aj keby sme sa mali na našich cestách či dovolenkách excelentne, vždy si na ten náš domov s úctou spomenieme. Nie je síce dokonalý, niekedy je spojený aj s mnohými starosťami a možno i problémami, a predsa po ňom túžime. To úžasné teplo domova, tú jeho útulnosť, krásu, príťažlivosť nemôžeme ničím nahradiť. Veď aj naše príslovie hovorí „Všade dobre, doma najlepšie“. Doma je skutočne všetko vzácne a blízke. I keby sme boli niekde v tej najbohatšej exotickej cudzine, domov nám bude vždy chýbať. Nemci to výstižne nazývajú „Heimweh“ – bolesť za domovom. Vidieť to už na našich deťoch, keď ich napr. vezieme domov z prázdnin alebo tábora, kde sa mali síce vynikajúco, ale kde im ten čarovný kút ich detskej izbičky chýbal, že sa nás počas cesty aj viackrát opýtajú „A kedy už budeme doma?“ alebo „Ešte koľko kilometrov?“ Jedno dievča z našej mládeže, ktoré sa na dlhší čas dostalo do Ameriky, nám poslalo kartu len s dvoma riadkami: „Veľmi sa tu dobre mám, na domov však spomínam“. Aj z nás dospelých  si každý mimo domova  špeciálne a jedinečným spôsobom na domov spomína. To je napr. tá naša milá a útulná kuchynka, možno práve ten postarší kuchynský stôl alebo tá moja stolička, ktorá sa síce už trochu kníše, ale je to moja milovaná stolička, na ktorej sa mi najlepšie sedí a nenahradili by ju ani zlaté stolce. Domov, to je ten môj milovaný hrnček, z ktorého každé ráno pijem svoju kávu a aj keď je možno už prasknutý alebo má trochu naštrbené uško, predsa sa mi z neho najlepšie pije. Domov, to je tá moja milovaná posteľ, ktorá je už síce trochu rozvŕzganá a možno už aj podložená klátikom, ale na nej sa mi najlepšie spáva a nikdy ju nenahradia ani diamantami vyložené lôžka so žiarivým baldachýnom v tom najlukratívnejšom hoteli.

Takýto telesný domov je tým najvýstižnejším obrazom pre niečo ešte dôležitejšie a vzácnejšie, čo môže človek mať, a to je duchovný domov, ktorý nám v našom texte spomína apoštol Pavel. Popri tom našom telesnom domove, v ktorom uprostred kruhu našich najbližších žijeme svoj každodenný život, môžeme mať totiž aj iné milé miestečko, a to duchovné, náš druhý domov, kde sa človek takisto dobre cíti a kde mu je tiež všetko blízke a vzácne. Apoštol tu myslí na spoločenstvo veriacich, na cirkev, na chrám Boží. O tomto domove mnohí tak nádherne rozprávajú, hovoria, že si nevedia život bez tohto domova predstaviť. Koľkí nemocní, ktorým choroba už nedovoľuje prichádzať do chrámu, so slzami v očiach vyznávajú, ako im to spoločenstvo bratov a sestier veľmi chýba.

Svojho času nás vo Vrbovciach navštívil vyše 80-ročný rodák žijúci posledných 60 rokov v USA. Celý ten čas, celé tie dlhé desaťročia nebol tu vo svojom rodnom kraji. Prišiel aj ku mne na faru a prosil ma, aby som mu otvoril kostol. Keď sme do kostola vstúpili, vošli mu slzy do očí, poobzeral sa a následne podišiel asi k šiestej či siedmej lavici, pohladil ju, potom sa k nej sklonil, oboma rukami ju objal, nahlas plakal a vyznával: „Moja drahá lavica, moja drahá lavica… tu som prežil tie najkrajšie chvíle svojho života“. Aké mocné a dojímavé vyznanie! Vážme si všetkých, ktorých vidíme každú nedeľu v našom chráme či v spoločenstve veriacich na nešporoch, biblických hodinách či iných zborových aktivitách. A určite nás veľmi poteší, keď máme v zbore deti i mladých ľudí, ktorí nevynechajú takmer žiadnu nedeľu resp. žiaden víkend, ktorí sa na ten svoj duchovný domov počas týždňa veľmi tešia a ktorí môžu o ňom podobne vyznávať, „to je tá moja drahá besiedka, moje milované detské bohoslužby,“ „môj obľúbený detský klubík s nástenkami, farbičkami“, možno aj nejakými „plyšákmi či hračkami“, alebo „to je môj obľúbený dorastový či mládežnícky klub“, v ktorom nechýba gitara, spevníčky, možno aj teplý čajík, čipsy a ostatné…“

Nie každý to však takto prežíva. Niekomu chrám Boží a spoločenstvo veriacich ani dlhé desaťročia vôbec nechýba, netúži po ňom a neťahá ho tam. Možno raz do roka si tradične odskočí na štedrovečerné bohoslužby a potom sa po chráme ani neobzrie. Keď som bol teeneger, bolestne ma šokoval jeden z mojich rovesníkov, ktorý s cirkvou nemal nič spoločné, keď v kruhu svojich kamarátov, medzi ktorými som bol vtedy prítomný aj ja, sa ako veľký hrdina opovržlivo pozrel na práve rekonštruovaný kostol a posmievačne prehlásil „nač ten kostel stále opravujú, radšik by ho mohli prerobit na šenk.“ Žiaľ niekto má svoj domov aj tam, v šenku, bare alebo pri automatoch v kasíne a dokáže tam presedieť aj niekoľko hodín, a to nielen za stolom, ale aj pod stolom.

Takéto „domovy“ žiaľ neprispievajú k žiadnemu pokoju, radosti, či požehnaniu, ale naopak prinášajú peklo, rozbitie vzťahov, rozvrat rodín, bolesť a všetko ostatné.

       Vráťme sa však k nášmu duchovnému domovu. Ako senior tohto nášho seniorátu, ktorému o pár mesiacov skončí aj druhý mandát, sa najmä vo svojom druhom volebnom období vážne zamýšľam nad tým, čo všetko je príčinou toho, že naše zbory každoročne strácajú desiatky a niekde aj stovky členov. Určite toto bola doposiaľ moja najväčšia bolesť v seniorskej službe.

Veď vieme, ako sa to stáva niekedy v rodine, akou tvrdou ranou a nesmiernou bolesťou pre najbližších bývajú chvíle, keď zo zlosti, z trucu alebo nevďačnosti či sklamania opúšťa dom nevďačný syn či dcéra alebo nespokojný partner, pričom po mnohých rokoch spoločného života musia ostatní členovia rodiny hľadieť na to, ako niekto, kto k nim roky patril, odchádza z domu s rozhodnutím navždy pretrhnúť puto k vlastnej rodine. Takto to žiaľ býva aj v rodine Božích detí, v cirkvi. Táto zažíva podobnú bolesť, keď jej rady opúšťa niekto, pre koho duchovný domov prestal niečo znamenať. Posledné sčítanie obyvateľstva u nás na Slovensku nám nie tak dávno jasne ukázalo, pre koľkých ľudí sa za posledné roky stala cirkev Pánova cudzia. Počet ľudí bez vyznania sa rapídne zvýšil. V historickom kontexte je posledné desaťročie mimoriadne bolestivé aj v radoch našej ECAV na Slovensku. Aj keď sme to – sledujúc realitu – očakávali, predsa to všetkých verných, ktorým na cirkvi veľmi záleží, nesmierne zabolelo a aj stále bolí. Opustili nás tisícky ľudí. Každý z tých, ktorí sa tak rozhodli, mali svoj dôvod. Urobili to slobodne. Veľkú rolu v tomto smere v ich srdciach určite zohrala ľahostajnosť, nezáujem o duchovné veci, závislosť na mamone, hľadanie svetských rozkoší. Tu sa diabol veľmi tešil, jeho ponuky oslovili a mali úspech, jeho námaha nebola márna. Ale omnoho väčšiu radosť mal diabol tam, kde sa ani veľa nenapracoval, kde sa cirkev o tieto výsledky v prvom rade sama pričinila, a to svojim chabým svedectvom, nezáživnosťou, lenivosťou, ba dokonca nejednotou, škriepkami, panovačnosťou. Chyby kresťanov boli vždy pre neveriaci svet len kameňom úrazu. Vplyvom takéhoto správania a rozbitých vzťahov, ľudia a predovšetkým mladí, prirodzene strácajú dôveru v cirkev ako inštitúciu a preto si povedia: „Načo mi je taká cirkev? Áno, verím v Boha, ale do kostola už nepôjdem.“ Satan má tak vďaka tomu dokorán otvorené dvere k svojej horlivej práci. Pri zaškrtnutí otázky o vierovyznaní počas vypĺňania štatistického tlačiva stačilo vtedy diablovi, aby nerozhodnému človeku len ticho položil otázku: „Čo ti vlastne cirkev dala? Myslíš si, že jej na tebe ešte záleží, že má o teba záujem? Zavolal ti po tvojej konfirmácii niekto z cirkevného zboru? Alebo ozval sa ti za tie dlhé roky niekto zo zboru a povedal ti, že im chýbaš? Spomínaš si na panovačné a povyšujúce správanie svojho farára alebo na nezáživné kázne či nudné bohoslužby? Pamätáš na rozličné napätia, zvady a vzájomné ohovárania medzi veriacimi? Podržal alebo povzbudil ťa niekedy niekto z cirkvi, keď si mal problémy, navštívil ťa niekto, keď si bol vážne nemocný?…“ Takto diabol aj mnohým evanjelikom šuškal, a oni vlastne ani nemuseli veľa rozmýšľať, aby zaškrtli kolónku „bez vyznania“… A aká bola tá naša reakcia na takéto výsledky sčítania? Ani nás to tak veľmi nezabolelo, ba dokonca sme si kvôli našej pohodlnosti radšej prižmúrili jedno oko a zakryli jedno ucho, aby sme si pomaly ani nevšimli, ako nás v desiatkach, ba stovkách opúšťajú naši cirkevníci. Akosi sme ani nespozorovali, že tým ľuďom sme neponúkli to, čo potrebovali a po čom najviac túžili, skutočné teplo domova, pocit bezpečia, pochopenie, úprimnú lásku. Diabol naproti tomu pracoval intenzívnejšie, klamlivo im toho ponúkal omnoho viac. A potom sa zneistený a znechutený evanjelik nakoniec rozhodol…, stačilo mu naozaj málo, aby sa odcudzil cirkvi i Pánu Bohu, aby opustil domov, do ktorého tak radi chodili jeho predkovia. Takéto straty spôsobili veľkú bolesť najmä všetkým verným a tým, ktorí cirkev úprimne milujú, v prvom rade však nebeskému Otcovi. Jeho veľmi trápi, keď Jeho deti utekajú zo svojho duchovného domu, ale bolí Ho predovšetkým to, že sme si my, zodpovední, zle plnili tú najdôležitejšiu úlohu, že sme boli voči nášmu misijnému poslaniu až príliš ľahostajní. Je určite smutný z toho, že my, ktorým On toho veľa zveril, vieme na každé „zabuchnuté dvere“ za našou cirkvou len tak ľahko, bez záujmu a povšimnutia mávnuť rukou, ba čo ešte viac, v žiadnom prípade si nevieme za to uznať vinu my sami a namiesto toho alibisticky dokážeme odsúdiť v prvom rade tých, ktorí nám boli kedysi zverení a ktorí takto od nás odišli. Avšak pritom si ani nepriznáme, ako sme ich mená niekoľko rokov sami držali na papieri len preto, aby sme sa v každoročných štatistikách popýšili našou misijnou horlivosťou a hojným počtom ovečiek, a potom sme ich zrazu len tak zahodili do koša a len tak vyškrtli z kartotéky zboru, aby sme za nich nemuseli platiť veľké odvody. Smutné a bolestivé!!! Takto to Pán Ježiš veru nerobil, Jemu záležalo na každej ovečke a musel sa hodne namáhať, aby každú stratenú našiel a priniesol späť do košiara. Asi preto nám v našom senioráte nikdy tak mocne a naliehavo neznel Jeho misijný príkaz, ako teraz. Nevyhovárajme sa, keď nám ľudia odchádzajú! Nehovorme, že my nemôžeme za to! Veru v mnohom môžeme a sme za to aj spoluzodpovední! Viem, že neradi počúvame takéto zarmucujúce správy, ale kde inde viac, ako na tomto konvente, je potrebné o tom spoločne hovoriť a hľadať cestu k náprave?! Chceme, aby to tým zlým smerom išlo ešte ďalej?  

Nanovo musíme premýšľať nad stále platnou výzvou reformátora Martina Luthera, ktorý varoval cirkev pred pokojným spánkom na „vankúšiku“ tradície, volal k pokániu i obnove ako aj k hľadaniu stratených. Vedel, že ak má cirkev plniť svoje poslanie, nesmie ustrnúť iba v „prevádzke“, ale musí slúžiť naplno. Možno si povieme, čo to má spoločné s mojim cirkevným zborom, so mnou. Ale práve odpísané množstvo členov z našich zborových kartoték a slabá účasť na službách Božích bolestivo prezrádzajú, že sme stratili záujem o stratených. Aj v cirkevnom zbore sa dá žiť z roka na rok približne rovnako. Môžeme mať akýsi štandard, ktorý každému vyhovuje, ale nikam nás to neposúva. My však určite musíme hľadať nové cesty, ako osloviť sklamaných, ako zvestovať evanjelium tým, ktorí v našom strede chýbajú, ako navrátiť do ovčinca tie ovečky, ktoré nám zo zboru odišli možno aj kvôli nám. A čo je najdôležitejšie a najnevyhnutnejšie, je naša úloha, aby sme naplno začali hovoriť svojím životom, svojím chovaním, a to nielen svojou láskou, službou v cirkevnom zbore, ale aj poctivosťou a pravdivosťou v našich vzťahoch, na našich vzájomných stretnutiach, aby ľudia, vidiac naše správanie a naše skutky lásky, boli sami nadchnutí k nasledovaniu Pána Ježiša.

Ako som už hore uviedol, mňa ako seniora otázka straty počtu členov v našom Myjavskom senioráte veľmi trápi. Počas môjho pôsobenia vo funkcii seniora, teda za tých necelých 12 rokov, ubudlo v našom senioráte spolu 3628 duší, to je celá jedna pätina seniorátu alebo akoby 3 či 4 väčšie cirkevné zbory. Naše zborové štatistiky o evidencii členov aj konkrétne prezrádzajú, že sa napr. jeden z našich cirkevných zborov za tie roky zmenšil takmer o polovicu a tri zbory o celú jednu tretinu. Za celú tú dlhú 500-ročnú históriu od reformácie, keď nepočítame kruté protireformačné obdobie, je to hrozná strata, doslova šok. Ani počas komunistickej éry sme v našom senioráte ľudí tak rýchlo a rapídne nestrácali. A nielen posledné zborové štatistiky, ale aj tie mnohé prázdne lavice v našich chrámoch sú hlasným budíčkom pre všetkých nás. Ten budíček nám už dávno zvonil, ale ako sa lenivý spachtoš radšej v pokoji vždy prevalí ešte na druhú stranu, tak aj my možno ako  leniví, unavení služobníci sme ten budíček veľakrát  nechceli ani počuť. Ja ako senior sa za to veľmi hanbím, lebo je to vizitka mojej 12-ročnej služby seniora. Beriem to na seba, lebo kto iný je za to zodpovednejší? Uvedomujem si, že sme mali o tom omnoho viac hovoriť a o každého jedného strateného osobne i na modlitbách omnoho viac aj zápasiť! Verím, že nový senior bude v tomto dôslednejší.

Nechcem však zostať v tejto mojej poslednej výročnej správe skeptický a smutný a vidieť všetko len z temnejšej strany, ale mám v úmysle si dnes predovšetkým všimnúť tie radostnejšie skutočnosti, pričom sa chcem úprimne poďakovať všetkým vám, sestry a bratia, ktorí pre Pána Ježiša a Jeho cirkev žijete i slúžite. Pán Ježiš, ktorý svojej cirkvi zasľubuje, že ju nezničí žiadna ľudská ani diabolská moc, do tohto diela záchrany zapája aj v našom senioráte svoje vzácne nástroje, vás, horlivcov za Božiu vec, vaše svedectvo, vašu ochotu, obetavosť a pomoc nehľadiac na to, či sme ordinovaní alebo neordinovaní. Pamätajte, niet nič krajšieho ani dôležitejšieho, ako stáť v misijných službách svojho Pána držiaceho vystretú ruku nad rozbúreným morom a zachraňujúceho loďku svojej drahej cirkvi zmietanú vo vlnách ľudskej nevery, zatvrdilosti a ľahostajnosti. Sme vďační, že samotný Pán Ježiš nám dáva ten najlepší príklad, že nás nielen povzbudzuje, ale aj konkrétne učí, ako horlivo oslovovať, priťahovať i prijímať nové ovečky, ako pre ne žiť a pracovať a ako neúnavne hľadať tie stratené.  On sám urobil všetko preto, aby cirkev bola príjemným domovom, útulným košiarom, v ktorom by sa každá ovečka bez rozdielu cítila bezpečne a blažene. On to bol, ktorý ešte pred založením svojej cirkvi zboril všetky prekážky, premohol diabla, smrť, a sám sa potom stal jej hlavným uholným kameňom. Dodnes nad ňou bdie a skrze svojho Svätého Ducha nám dáva aj pokyny a rady, ako sa o túto Jeho cirkev starať, aby bola pevná, aby odolávala akýmkoľvek útokom diabla, aby svojím životom a mocným svedectvom neúnavne oslovovala, pozývala, priťahovala, tak ako to bolo v prvom kresťanskom cirkevnom zbore v Jeruzaleme, keď Pán pridával na každý deň tých, čo boli zachránení. Jemu teda v prvom rade patrí dnes naša spoločná vďaka a chvála. Pred Ním sa chcem však predovšetkým ja ako dosluhujúci senior na tomto konvente tu vo vašej prítomnosti s pokorou skloniť a poďakovať Mu za všetkých vás v našom senioráte, v ktorých mi Pán Boh počas mojej seniorskej služby daroval vzácnych spolusluhov a spolubojovníkov, za vás, ktorí ste v cirkvi skutočne doma, ktorým na kráse duchovného domova veľmi záleží, ktorí tento domov úprimne milujete a ktorí pre neho každodenne žijete a pracujete.

Dnes konkrétne ďakujem a z hĺbky srdca oslavujem Pána Boha: 

1. … za všetkých vás, ktorí sa za DOMOV modlíte

           Kde má človek začať, ak chce vykonať dobré a požehnané dielo? Pozrime sa, kde každé dielo začínal samotný Ježiš. Čokoľvek konal, robil to v absolútnej poslušnosti voči svojmu nebeskému Otcovi, v intenzívnej komunikácii s Ním.  V L 16,12-14 čítame: „V tých dňoch vyšiel na vrch modliť sa a na modlitbách k Bohu strávil noc. Keď svitlo, zvolal si učeníkov, vyvolil si z nich dvanástich…“ Ježiš teda začal modlitbou. Podobne Evanjelista Marek umiestňuje Ježišovo verejné vystúpenie za Ježišov pobyt na púšti, kde sa Ježiš postí a modlí. Hoci bol Ježiš Božím Synom, za svojho pozemského života dennodenne prosil svojho Otca o nový dar potrebnej milosti. Po takom jedinečnom spoločenstve s Bohom mohol posilňovať a žehnať iných. Svoju vieru si upevňoval modlitbou a zo spoločenstva s nebom čerpal úžasnú silu, aby mohol verne konať dielo a oddane slúžiť ľuďom. Jeho vlastný príklad aj nás uisťuje, že vrúcna a vytrvalá modlitba k Bohu plná viery a pokory má krásne ovocie vernosti a  oddanosti dielu, do ktorého nás Pán Boh povolal. A túto silu Pán Ježiš zasľúbil všetkým, ktorí nasledujú Jeho príklad.

          Ježišov príklad je povzbudením predovšetkým pre nás duchovných pastierov, aby skôr, ako sa pustíme do práce, dokonca už predtým, ako začneme čo i len rozmýšľať nad textom alebo témou kázne skôr ako si následne začneme pripravovať samotné texty, modlitby, liturgiu, piesne, ako sa potom mnohými praktickými i organizačnými úlohami a svojou kazateľskou i liturgickou službou staneme „hlučnými“, resp. „hlasnými“, potrebujeme najskôr ticho a pokoj. Ježiš svojich nasledovníkov naučil, že v tichosti pred Bohom nie je nikdy čas stratený, ale naopak získaný. Nie nadarmo sa hovorí, že „bez Božieho požehnania márne naše namáhania“. To isté pripomína aj známy biblický citát zo Žalmu 127, 1 že „Ak Hospodin nestavia dom, márne sa namáhajú stavitelia“. Koho iného majú dnes poloprázdne kostoly v prvom rade viesť na kolená, ako nie nás duchovných pastierov?! Veď v úprimnej a pokornej modlitbe ja ako Boží sluha padám do poľa Božieho Ducha, zjednocujem sa s mojím drahým Pánom, dostávam úžasnú silu k úprimnej službe a čistému zvestovaniu Božieho slova. Tam čerpám silu vzdávať sa všetkého zlého. Tam si vo svetle Božom pripomínam svoju slabosť, svoje chyby, nedostatky, ješitnú povahu, prázdne reči, nesplnené povinnosti, nevďačnosť voči Pánu Bohu i ľahostajnosť k mojim bratom a sestrám. Tam Duch Svätý prebúdza môj súcit s inými, tam On v mojom srdci oživuje zvädnutý kvet lásky a učí ma čistému a úprimného vzťahu k blížnym. Tam ma pripravuje na službu a do oltára i na kazateľňu ma vystrája darmi z nevyčerpateľných nebeských zdrojov. Viem, že keď sa pred každými službami Božími budem skláňať pred Pánom a obnovím Mu svoj sľub vernosti a odovzdanosti, že On ma obdarí oživujúcou a posväcujúcou mocou svojho Ducha, svojou múdrosťou a zároveň istotou, že sa dotkne mojich úst i srdca životodarným ohňom a že  pri mojej službe v oltári či na kazateľnici nebudem sám, ale bude pri mne Jeho obrovská moc. 

Keďže Otec nebeský nás stvoril na svoj obraz, On, Boží Syn, prišiel na túto zem, aby nám dal svoj vlastný príklad, aby sme ho nielen poznali, ale aby sme sa Mu podobali a vo všetkom Ho nasledovali. V liste Rímskym to apoštol Pavel výstižne napísal: „na podobu obrazu svojho Syna“ (R 8,29). Ježiš chce byť skutočne spodobený v každom z nás. V každom Jeho učeníkovi sa má svetu zjavovať Jeho nekonečná láska, Jeho svätosť, tichosť, milosrdenstvo a pravda. On túži po tom, aby týmto vzájomným spojením bolo preniknuté každé moje slovo, skutok či myšlienka, aby Jeho program lásky sa stal aj mojím programom a keby aj okolnosti boli akokoľvek ťažké a diabol akokoľvek horlivo na mne pracoval, aby ma od Krista i Jeho lásky nič neodlúčilo. Veď sme s Ním jedno telo, jeden organizmus, ktorého Hlavou je On sám. Rovnako On je vínny kmeň a my ratolesti, a tak, ako to sám hovorí, „kto zostáva vo mne a ja v ňom, ten prináša veľa ovocia, pretože bezo mňa nemôžete nič činiť.“ Byť opravdivým služobníkom Božím, to nedokážeme ani tou najkrajšou kázňou a ani tými najlepšími znalosťami Písma, ale spojením a úplnou odovzdanosťou nášmu Pánovi, ktorá sa dosvedčuje v každodennom živote plnom pokory, služby a Ježišovej lásky. Pán Ježiš aj mňa svojím príkladom vedie na kolená, len tam môžem poznávať samého seba. Nech sme v akejkoľvek službe nášho Pána, nech nikto z nás nezabúda, že  pred druhým človekom sa môžem pretvarovať, ale keď si pokľaknem pred svätého a veľkého Pána a Boha, je pretvárka nemožná.  Pred Božou tvárou sa nikdy nič neskryje, práve naopak, tam sa odkrýva všetka moja nečistota, nehodnosť, povrchnosť, sebeckosť. Tam najlepšie poznávam seba samého a  prichádzam na to, aký v skutočnosti som. 

Dnes sa chcem poďakovať za každého jedného z vás, ktorí ste sa naučili do modlitieb zahŕňať aj celé naše spoločenstvo na službách Božích, a to s túžbou, aby bolo preniknuté Duchom Svätým, ktorého ovocím, je láska, radosť, nežnosť, dobrotivosť. Prosme aj naďalej za každého, kto sa vybral do chrámu Božieho, aby žiadne srdce nezostalo nedotknuté, aby si Pán Boh pripravil dobrú pôdu v srdciach zúčastnených. Nemecký evanjelický farár Klaus Eickhoff spomína, ako bol na týždennej návšteve v jednom lutheránskom cirkevnom zbore v Amerike  a ako sa už hodinu pred službami Božími stretli presbyteri a sa za služby Božie modlili. Aj jeho osobne zahŕňali ako hosťa do modlitieb, čo ho mimoriadne posilnilo. Sám povedal, že málokedy zažil také upevnenie svojej viery, ako tam pred službami Božími a ako potom samotné služby Božie boli balzamom na jeho dušu. Spomínal, že v tých modlitbách presbyteri najskôr ďakovali za uplynulú nedeľu, za všetky zasľúbenia, ktoré im Pán Boh v nich dal prostredníctvom kázne, potom sa modlili za otvorené srdcia poslucháčov resp. účastníkov bohoslužieb, ktoré boli bezprostredne pred nimi, no a nakoniec za kazateľa. Po modlitbách obstúpili ešte kazateľa a položiac ruku na jeho hlavu ho pre dôležitú nedeľnú službu požehnali želajúc mu vystrojenie mocou Božou. Myslíte, že to nie je evanjelické? Spomenutý farár Eickhoff ešte spomína, že v týždni navštívil jednotlivé skupiny, krúžky či pracovné výbory cirkevného zboru a všade sa za pripravované nedeľné služby Božie modlili. Celý cirkevný zbor počas týždňa žil v živom očakávaní požehnania nedeľných bohoslužieb. A okrem toho v nedeľu ráno mnohé veriace rodiny ešte pri raňajkách zahŕňali služby Božie do svojich modlitieb. Robíme aspoň kúsok z toho aj my, bratia  a sestry? Alebo sa spoliehame len na samotného farára dúfajúc, že to urobí dobre? Ďakujeme všetkým vám, ktorí po príchode do chrámu sa nikdy sa nezabudnete pomodliť i za nás, duchovných pastierov. V jednej zo svojich seniorských správ som sa zmienil o tom, čo to napr. znamená pre mňa samotného, akou obrovskou mocou z neba som ja osobne ako duchovný pastier vystrájaný, keď v spoločnej modlitebnej chvíľke pred každými službami Božími sa za mňa i za celé spoločenstvo veriacich modlia brat dozorca, bratia kurátori a sestry kostolníčky.

Ďakujem vám, ktorí sa pravidelne modlievate aj za jednotu cirkvi, aby ten duchovný domov bol domovom pokoja. Tak to robil a zvlášť vo svojej veľkňazskej modlitbe učinil sám Pán Ježiš. Už medzi učeníkmi videl niečo, čo ohrozovalo ich jednotu. Hádali sa medzi sebou, kto z nich je väčší. Niektorí si chceli zaistiť privilegované miesta v Božom kráľovstve na úkor druhých. To ich priviedlo do hádok a rozporov, ktoré sa mohli rozrásť. Pán Ježiš dobre vedel, že z malého semienka môžu vyrásť veľké veci, a to nielen v dobrom ale aj zlom. Preto im ukázal celkom inú cestu: „Kto chce byť medzi vami veľký, nech je služobníkom všetkých.“ Ježiš svojich učeníkov dobre poznal. Vedel, že sa jeden od druhého veľmi líšia. Mali sa stať učiteľmi svetla, a pritom mali značne rozdielne povahy. Ak mali títo ľudia s takými odlišnými povahovými rysmi a návykmi úspešne pokračovať v diele, ku ktorému boli povolaní, museli dospieť k jednote zmýšľania, cítenia a konania. Práve preto ich Kristus chcel zjednotiť predovšetkým so sebou a potom navzájom. Svoju jednotu s nebeským Otcom kladie za vzor jednoty Jeho nasledovníkov, teda cirkvi. Túto túžbu vyjadril svojmu Otcovi prosbou, „aby všetci jedno boli, ako ty, Otče, si vo mne a ja som v Tebe, aby aj oni boli v nás.“ 

Modliť sa znamená tiež klásť Božiu lásku na iného. Ak členovia živého zboru cítia, že patria k sebe, ak ich spája úprimná láska, vtedy je prirodzené, že cítia byť účastní aj na starostiach či radostiach iných a že tieto túžia prinášať pred Božiu tvár. V našich cirkevných zboroch je zvykom, že do pokázňových modlitieb zahŕňame aj tie príležitostné, keď sa modlíme za zarmútených, spomínajúcich, chorých, utrápených, osamelých, nevládnych, ale aj za radujúcich sa, za jubilujúcich, alebo aj napr. za žiakov i študentov, ktorých čakajú vážne a dôležité skúšky… Je to plne biblické, že sa takéto prímluvné resp. príhovorné prosby dejú  priamo v spoločenstve veriacich, kde sa ľudia navzájom poznajú a jeden druhému dôverujú. Vo väčších zboroch je možné okrem toho vytvárať modlitebné krúžky, a to jednak oblastne alebo podľa vekových kategórií. Avšak základom všetkého je, aby sme sa učili jeden za druhého pravidelne modliť už v tom najmenšom spoločenstve, teda doma. A v tomto máme obrovské rezervy. Ďakujem vám, ktorí ste sa vo svojej rodine naučili pravidelnosti v modlitebnom živote, ktorí dokážete svoju rodinu zhromažďovať k ranným či večerným pobožnostiam. je nesmiernym požehnaním, keď vás aj vaše deti či vnúčatá vidia kľačať a úprimne sa modliť.

Som nesmierne rád, že v našom Myjavskom senioráte funguje seniorátne Modlitebné spoločenstvo MYS, aj keď by sme si ho radi predstavovali živšie a intenzívnejšie. Ďakujem však tým, ktorí ho poctivo vedú a o neho sa obetavo starajú. Vážim si horlivosť sestry farárky Lenky Sedláčkovej, ktorá to cirkevným zborom neustále pripomína, sama je aj nadšenou organizátorkou a potom aj modlitebníčkou zahŕňajúc do svojich modlitieb aj takých, na ktorých často zabúdame. Ďakujeme predsedníctvam cirkevných zborov MYS, ktorí nie sú voči tejto mimoriadne  dôležitej oblasti života a práce ľahostajní, ktorým veľmi záleží, aby existovali v zbore jednotlivé modlitebné stretnutia, modlitebné dni či týždne. Ak sa to však deje len v 3 či 4 zboroch seniorátu, to je málo. Učme sa viac modliť. Možno mnohí sa neodvážia nahlas pomodliť, možno to, čo cítia v srdci, nedokážu dobre sformulovať, možno hovoria len dialektom…, ale vždy ľuďom pripomínajme, že Pán Boh miluje práve jednoduché úprimné modlitby, aj keď by sme sa v nich zakoktali alebo ich nie najlepšie sformulovali a on samozrejme rozumie aj vtedy, keď sa pomodlíme vo svojom nárečí. Ak sme ešte nezačali, skúsme napr. v kostole alebo zborovej sieni najskôr umiestniť tabuľu s nadpisom: „Modlíme sa za: …..“  a každý tam môže anonymne dopísať svoje modlitebné prianie alebo sformulovať krátku modlitbičku.

Nesmieme zabúdať, že nielen Duch Svätý pracuje, ale pracuje aj diabol. Ak budeme voči jeho moci ľahostajní, tým mu dáme priestor, aby konal. Ak však denno-denne budeme prosiť o moc Ducha Božieho, tá je omnoho silnejšia, ako diabol,  ona dokáže divy, ona diabla zaháňa a zároveň spiacich prebúdza a pritom neustále klope na dvere sŕdc mnohých zatvrdilých. Prácu Ducha Svätého si treba vymodliť, On je ten, ktorý sa nenatíska, prichádza ako vánok, ale dokáže aj bodnúť a úplne zmeniť smer cesty človeka. 

Ďakujem všetkým, ktorí sa za požehnanie našich zborov i našej cirkvi, za krásu nášho spoločného domova pravidelne modlíte, ktorí k prosbám za svoju vlastnú rodinu pripájate aj jednu – dve vety za požehnanie nás, bratov a sestier v rodine Božích dietok, v cirkvi. Nech je to aj naďalej našim spoločným programom pre naše vlastné konanie i snaženie a k úžitku všetkých nás!  

Dnes konkrétne ďakujem a z hĺbky srdca oslavujem Pána Boha aj:

   2. … za všetkých vás, ktorí sa pre DOMOV obetujete

Akoby sme v našich cirkevných zboroch zabúdali, že tak, ako v bežnej rodine majú byť rozdelené úlohy, že tak to má byť samozrejmosťou aj v duchovnom domove. Aj keď je farár popri duchovných veciach ako štatutár zodpovedný aj za veci materiálne, nemusí a ani nemôže vykonávať všetko sám. Pripomeňme si, že už samotné služby Božie, ktoré sú vrcholom duchovného života zboru, nevybavuje farár, ale cirkevný zbor. Farár ich len vedie! V niektorej z mojich minulých seniorských správ som spomenul, že jeden farár rozprával o tom, ako prišiel do zboru zastupovať svojho oltárneho spolubrata, ktorého v týždni náhle odviezli do nemocnice. Keď došiel štvrť hodinu pred službami Božími ku kostolu, ten bol ešte zamknutý. Bol tam blízko asi 14-ročný chlapec a tak sa ho opýtal: Prečo je kostol zavretý, keď majú byť služby Božie? Chlapec mu odpovedal: Kostol otvára len pán farár. Keď chlapec doniesol kľúče, o ktoré ho poprosil, opýtal sa ho zase: A kde je zvonár? A chlapec odpovedá: Zvonárom je sám pán farár. A príde aj organista? Na organe hráva sám pán farár. A kto vykladá piesne? To my nerobíme, to robí pán farár. A máte aj kvety na oltár? To asi nie, lebo tie obstaráva sám pán farár. A kde je chlieb a víno k Večeri Pánovej? To donáša pán farár. Zároveň si všimne špinu a pohodené papieriky okolo oltára… A kto tu vlastne upratuje? Tu zametá len pán farár. Zastupujúci farár si nahlas povzdychne: Ach, aký usilovný a svedomitý je ten váš pán farár! A v duchu si pritom povie: on síce všetko robí, ale žiaľ pritom to robí nesprávne…

Dnes máme v našej cirkvi toľko možností a príležitostí, toľko slobody  a otvorených dverí pre službu neordinovaných.  Všetko sa dá pri dobrej vôli spolu s nimi dobre naplánovať a koordinovať a priamo ich zapojiť do služieb Božích. Tam totiž popri duchovnom pastierovi, kantorovi, kostolníčke, spevákoch môžu poslúžiť mnohí ďalší, je tam skutočne veľký priestor k službe. Žiaľ zisťujem, že aj tak samozrejmá vec, ako je pravidelné čítanie epištoly zo strany laika, je v našom senioráte stále zriedkavosťou, že to praktizujú len tri – štyri zbory. Ak to kňaz vo vašom zbore tak nerobí, lebo možno nechce otravovať, alebo si to radšej spraví sám, akoby mal niekoho na to pripravovať, žiadajte to od neho, ponúknite sa mu sami. On vám ten text môže dať aj 2-3 týždne dopredu, aby ste sa mohli na to pripraviť, sústrediť. Alebo nájdite a povzbuďte niekoho ochotného a potom ho duchovnému pastierovi odporučte. Napr. oznamy tiež nemusia byť tlmočené vždy len farárom. Pokiaľ sviatočné služby Božie zvyčajne dokážeme obohatiť nejakým vnútromisijným príspevkom, ako napr. sólo piesňou, básňou, inštrumentálnou skladbou a pod., tie bežné nedeľné služby Božie v pestrosti značne zaostávajú a na službu laikov sú chudobné. Veď máme v zboroch množstvo nadaných a schopných ľudí, ktorí by mohli svoje dary a charizmy použiť na každých bohoslužbách. Minulý víkend sa konala konfivíkendovka Myjavského seniorátu, z mnohých cirkevných zborov tam boli konfirmandi. Povzbuďte ich, aby na službách Božích vám niečo o nej povedali, aby vás  informovali napr. o tom, čo sa im  páčilo, čo ich povzbudilo, čo sa naučili atď. prípadne vám môžu na plátno premietnuť aj nejaké fotky resp. video. Alebo ak niekto bol v nemocnici navštíviť nejakého člena cirkevného zboru, môže napr. odovzdať krátky pozdrav od toho človeka, povzbudiť veriacich k modlitbám za neho atď. Alebo keď ženy zo SEŽ absolvujú nejaký výlet, nech o ňom krátko na službách Božích porozprávajú. Napr. aj z tehto seniorátneho konventu môžete ľuďom tlmočiť niečo zaujímavé. Rovnako deti, veď je toľko detských podujatí, táborov, nechajte deti poslúžiť, to je predsa to najkrajšie. V lete minulého roka som napr. kázal v jednom cirk. zbore MYS (v Košariskách), kde boli po detskom zborovom tábore na služby Božie pozvaní aj rodičia, pričom hlavný program pripravili deti, v kostole to pulzovalo životom a dýchalo úprimnou radosťou, nadšením. 

Veľmi si  vážim duchovných pastierov, ktorí z času na čas na službách Božích umožnia niektorému z laikov pomodliť sa alebo povedať osobné svedectvo o Božej moci a láske vo svojom živote. V prvom kresťanskom cirkevnom zbore v Jeruzaleme si kresťania bez rozmanitej služby jeho členov nevedeli život v spoločenstve ani predstaviť. Prečo sa mnohých vecí bojíme? Máme obavu, že to nie je evanjelické? Alebo niet v nás ochoty? Necítime sa na to? Sme príliš slabí, neschopní a hriešni? Nemáme dostatok odvahy? Máme prílišný rešpekt pred chrámom Božím? Alebo aj by sme radi poslúžili, ale nás nikto ešte neoslovil? Nebojme sa takýchto aktivít, sestry a bratia! Pán Ježiš nás všetkých veľmi potrebuje! Nemusí byť naša služba perfektná, dôležité je, aby bola úprimná a bola odrazom našej vďačnosti. Pri takej službe sa veľa naučíme, duchovne porastieme. Kto sa bezvýhradne odovzdá Bohu, toho povedie tá istá Božia ruka, ktorá v dejinách činila predivné skutky, toho požehná a posvätí ten istý Duch, čo žehnal kedysi apoštolov. Ak je človek až príliš jednoduchý a cíti sa nespôsobilý, ale ak slúži svojou úprimnosťou, pokorou a oddanosťou voči Pánu Bohu, vtedy sa aj tie jeho najmenšie schopnosti rozvinú, zušľachtia, posilnia a rozhojnia. 

A aj dnes pripomínam, nebojme sa zapojiť laikov aj do prisluhovania Večere Pánovej! Naša bohoslužobná Agenda to dovoľuje, keď (na str. 24 a 157) napr. pri väčšom počte komunikantov radí „povolať spomedzi presbyterov služobníkov pripravených na túto službu kňazom, ktorí pomôžu pri rozdeľovaní darov Večere Pánovej“. Nebuďme na to príliš citliví alebo dokonca alergickí, keď takíto pomocníci vstúpia za kňazom do oltára! Apoštol Pavel dáva v 1.liste Korintským jasnú úpravu pre služby Božie: „Tak čo bratia? Kedykoľvek sa zídete, každý má niečo: žalm, poučenie, zjavenie…“ (1 Kor 14, 26). Pamätajme, že ak pohŕdame charizmami veriacich, a necháme všetko na samotnom farárovi, neprinesie to pre život zboru i jednotlivcov opravdivé duchovné ovocie. A naopak, ak poslúžime nejakým naším talentom, hrivnou, schopnosťou či nadaním, takáto služba, aj keď by mala svoje nedostatky, vždy prinesie vzácne ovocie. Ak úprimne milujeme svoju cirkev, svoj cirkevný zbor i blížnych, vtedy sa takýmto spôsobom rodíme do služby. Je pozoruhodné, ako presvedčivo hovorí ap. Pavel nielen za seba, ale aj za svojich spolupracovníkov, keď vyznáva v množnom čísle:„predstavujeme sa ako Boží služobníci“.Nech je toto apoštolovo vyznanie vyznaním všetkých nás, ktorí sme sa tu dnes na tomto konvente stretli, jednak nás zborových či seniorálnych funkcionárov, delegátov, spolupracovníkov, ale aj vás ostatných, ktorí milujete Pána Ježiša a ktorým na rozkvete Jeho cirkvi veľmi záleží! Nech je to naša spoločná cesta napredovania majúca za cieľ skutočnú krásu spoločného domova ale aj osobného živote každého z nás!

Vďaka Pánu Bohu patrí predovšetkým za tých, ktorí sa bez nároku na odmenu obetujú na našich službách Božích, ktorí na nich slúžia ako najbližší spolupracovníci duchovného pastiera, aby spoločné zhromaždenie bolo živé a oslovujúce. Vďaka mnohým kantorom, hudobníkom, spevákom, ktorí si pre túto vzácnu službu vždy vedia nájsť svoj čas. Vďaka za cennú službu dozorcov, kurátorov, presbyterov, kostolníkov. Vďaka za tých, ktorí pravidelne prinášajú čerstvé kvety na oltár, čistia a skrášľujú prostredie kostola s jeho okolím. Vďaka za každú inú aj tú najmenej nápadnú službu v cirkevnom zbore, vďaka za obetavých zapisovateľov, pokladníkov, účtovníkov, vedúcich mládeže, pracovníkov s deťmi,… To nie sú zamestnanci cirkvi, to sú „Boží služobníci“ úprimne milujúci svojho Pána, za ktorými sú nespočetné hodiny služby a práce pre Neho a Jeho kráľovstvo. A to rovnako platí aj o tých, ktorí v našich zboroch konajú dôležitú praktickú službu lásky nehľadiac na svoj čas, pričom nečakajú dovtedy, až ich niekto vyzve, ale bez váhania navštevujú starých, chorých a opustených. Náš seniorát má stovky v Krista úprimne veriacich členov, rady horlivo slúžiacich dobrovoľných spolupracovníkov, mnoho zanietených farárov a farárok. Aj napriek nedávnej pandémii sme s pomocou Božou a vďaka nevyčísliteľne vzácnej obetavosti mnohých dobrovoľníkov v posledných rokoch zrealizovali množstvo misijných, školských, vzdelávacích i diakonických projektov. Motivujú nás k tomu aj naše bohaté dejiny i naša vyznávačská a mučenícka minulosť. Máme všetky predpoklady aj dnes viesť ľudí k životu s Kristom a k obetavosti pre Krista.

Nebolo by správne, keby som sa v tejto časti priamo nezmienil aj o obetavosti týkajúcej sa hospodárenia či financovania cirkevného zboru. Určite ani na dnešnom seniorátnom konvente nie všetci sú spokojní s novou cestou financovania cirkvi a doposiaľ majú iné návrhy a postoje. Možno sú tu aj takí, ktorí hovoria, že v tejto ťažkej dobe sa malo ešte chvíľu počkať, že teraz ešte neprišiel čas štedrého dávania, že ešte potrebujeme prijímať, dostávať a potom snáď prídu ľahšie časy… Nech už máme akýkoľvek názor, do tohto všetkého nám osobne každému jednému z nás zaznieva dôležitá otázka: „Čo pre mňa znamená môj duchovný domov? Ako je pre mňa cenná Božia láska? Ako si cením Ježiša ja osobne? Do akej miery si vážim svojho Spasiteľa, Jeho utrpenie a obeť na kríži?“ Akoby nám dnes Spasiteľ priamo z kríža hovoril, že nás každého miluje a veľmi potrebuje! On očakáva našu aktivitu a vtedy je pripravený aj bohato žehnať. Aj keby sa stalo, že potreby diela budú značne presahovať naše možnosti, On nás nenechá samých. Ak bude vidieť, že Ho verne nasledujeme, že sme ochotní sa pre Jeho cirkev – náš spoločný domov niečo obetovať, On nám otvorí nevyčerpateľné zdroje. On odmení každú našu úprimnú snahu a jednoduchú dôveru v Neho. On aj ten najmenší dar rozhojní. V Jeho rukách sa ani tá najskromnejšia zásoba nezmenší, tak, ako sa to stalo pri nasýtení tisícov. On svojim verným aj v tej najväčšej tiesni a za tých najťažších okolností prinesie chlieb života. Modlime sa a učme sa robiť všetko preto, aby sa v zodpovednosti za financie zmenilo to doterajšie mentálne nastavenie mnohých členov našich zborov, ktorí si postupne zvykli na to, že cirkev je z princípu lacná  a že o peniazoch a obetavosti netreba až tak hovoriť, a keď pôjde do tuhého, zaberie vraj niekto iný, predovšetkým zahraničie. My dnes potrebujeme cirkev, ktorá sama zápasí za svoje vlastné finančné zabezpečenie, cirkev, ktorá sa s láskou prihovára k svojim členom a s citom ich mobilizuje k darcovstvu! Chceme všetkých pozvať, aby sme spojili svoju vieru, schopnosti, nadšenie a skúsenosti pre Božie dielo, pre našu budúcnosť. Veď ide o našu spoločnú vec, o náš spoločný domov! Pekné milodary, ofery, či početné brigády zo strany mnohých vás sú mimoriadne vzácnym darom pre rozkvet a napredovanie nášho spoločného domova a vždy zostanú aj pre iných mocnou motiváciou, inšpiráciou a povzbudením k obetavosti.

Ďakujeme vám, ktorí ste okrem toho prijali zodpovedné úlohy a poverenia priamo v našich cirk. zboroch a svojou obetavosťou a ochotou nadchýnate iných, či je to služba dozorcu, kurátora, presbytera, kantora, speváka, zvonára, kostolníka, upratovača, zapisovateľa, pokladníka, účtovníka, vedúceho mládeže či pracovníka s deťmi, alebo len bežného člena zboru, ktorý sa za Pána Ježiša nehanbí. Vďaka aj vám, ktorí ste vzácnym prínosom v seniorátnych funkciách, ktorí ochotne a radi slúžite darmi, ktoré ste dostali, či už ste seniorátni presbyteri, členovia výborov, referenti, organizátori, alebo aj verní modlitebníci, ktorí sa za naše zbory, seniorát i našu cirkev pravidelne k Pánu Bohu prihovárate. Ďakujem duchovným pastierom, ktorí svojou pokorou, skromnou povahou, slúžiacou láskou a jednoduchým úprimným vzťahom k Pánovi Ježišovi učia druhých, ako v tom spoločnom domove dovnútra i navonok pravdivo vyznávať a nezištne slúžiť. Je to radosť a požehnanie vidieť a zažiť zbor, ktorý vďaka obetavosti a lásky svojich členov žije a napreduje, v ktorom sú múdro podelené úlohy i povinnosti a v ktorom bremeno rozličných prác a služieb je rozložené na mnohých, presne tak, ako to od toho duchovného domova očakáva apoštol Peter, keď píše: „Posluhujte si ako dobrí šafári rozličnej milosti Božej, každý tým duchovným darom, ktorý prijal.“ (1Pt 4, 10).

Dnes konkrétne ďakujem a z hĺbky srdca oslavujem Pána Boha aj:

   3. … za všetkých vás, ktorí do DOMOVA pozývate

Už samotná skutočnosť, že sa v svätý Boží deň vyberieme do kostola, je pre ostatných mocným svedectvom a vzácnou misijnou službou.  Keď ľudia vidia, že sa v nedeľu pekne vystrojím, vezmem si spevník a v čase i nečase s nadšením idem na svoje obľúbené miesto, už to je pre nich dôkazom, že vo svojom srdci mám uložené niečo, čo napĺňa môj život a čo ma robí šťastným. A keď si moji susedia, priatelia či známi zároveň všímajú, že moje chodenie do chrámu ma po všetkých stránkach vedie k statočnosti a k poctivosti, a že jeho ovocím je aj úprimná láska, služba, obetavosť a množstvo ďalších krásnych hodnôt, to je pre nich určite veľká výzva zamyslieť sa vážne aj nad sebou a hľadať cieľ, náplň, pravé poklady a šťastie svojho života. Môj spokojný a šťastný život s Pánom Ježišom, to je zároveň to najúčinnejšie a najmocnejšie pozvanie iných do chrámu, do spoločného duchovného domova a je vlastne tlmočením Ježišovho pozvania: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vám dám odpočinutie“(Mt 11, 28). Alebo: Poďte, aj vám dám vodu života!“

Ďakujeme vám, ktorí ste sa naučili na služby Božie iných aj priamo pozývať. Sami zo skúseností viete, že aj keď to nie je jednoduché, dá sa to predsa urobiť veľmi ľudsky, povzbudivo a priateľsky. Najlepšie je využiť nejakú vhodnú príležitosť. A keď už príde niekto z pozvaných do kostola, treba si ho všimnúť, ponúknuť mu spevník, byť s ním. Musíme sa naučiť do spoločenstva prijímať aj nových. Málo pamätáme napr. aj na to, že vždy budú prichádzať do kostola nejakí cudzí a je to tragédia, keď títo ako cudzí väčšinou aj z kostola odchádzajú, a to preto, že sme si ich vôbec nevšimli.  Práve o takto získaných píše apoštol Pavel v našom texte, keď hovorí: „A tak teda  nie ste už cudzinci ani príšelci, ale ste domáci Boží.“ (Ef 2, 19). Nemecký ev. farár David Jaffin, v ktorého zbore neďaleko Stuttgartu som prežil jednu požehnanú nedeľu, už hodinu pred začiatkom evanjelických služieb Božích stál pred dverami svojho kostola a osobne vítal každého z prichádzajúcich. U nových si zapísal adresu a v týždni ich hneď navštívil a priateľsky pozval na ďalšie podujatia. Mal vždy plný kostol ľudí, dokonca na dvakrát. Samozrejme takto vítať nemusí práve farár, ten by mal aspoň na začiatku služieb Božích všetkých verejne pozdraviť. Ale keďže kostol má byť teplým a láskavým domovom, je pekné, keď nás napr. niekto z presbyterov pri dverách privíta, príp. nám dá do ruky aj zborový list alebo program služieb Božích alebo nás potom aj zavedie na nejaké vhodné miesto na sedenie.

Nemajme pred svojimi očami len seba, ale aj Bohom milovaný svet. Cirkev ako duchovný domov totiž nie je elitný klub pre vyvolených, pre zaslúžilých členov, pre bezproblémových, len pre nejakú „smotánku“, ale je spoločenstvom, ktoré je povolané evanjelizovať, získavať nových učeníkov riadiac sa slovami ap. Pavla: „Pre slabých bol som slabým, aby som slabých získal; pre všetkých som bol všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých“ (1Kor 9,22). Pripomínajme si, že samotné služby Božie nie sú „uzavretou spoločnosťou“ pre veriacich a poučených. A veľakrát pritom aj my farári zabúdame, že zvesť na bohoslužbách má byť zvesťou misijnou, evanjelizačnou, orientovanou aj na nekresťanský svet. Podľa Luthera majú každé služby Božie počítať aj s účastníkmi, ktorí nie sú veriaci. Vo svojom predslove k dielu „Nemecká bohoslužba(omša) a Poriadok služieb Božích“ z roku 1526 píše nasledovné: „Uprostred ľudu v kostole sa nachádzajú mnohí, ktorí ešte neveria alebo nie sú ešte kresťanmi…“ Luther to totiž hovoril nie o pohanoch, ale už o pokrstených(!), t. z., že vo svojej dobe predpokladal malú vieru u návštevníkov služieb Božích, a preto každé služby Božie by mali mať evanjelizačný charakter. Odborníci tomu hovoria „permanentná evanjelizácia“, teda stále prebiehajúca evanjelizácia cez bežné služby Božie. Luther to aj konkretizuje, keď vo svojom diele ďalej priamo píše, že na každých službách Božích sa jedná doslova o „verejné vábenie či lákanie k viere a ku kresťanstvu“. Tým myslel, že láska Božia sa má ľuďom prinášať tak, aby u nich vzbudila úžas a nadšenie pre Božie veci.

 Služba láskavého Pána Boha na službách Božích nás zároveň zaväzuje rozbehnúť sa hneď po službách Božích z kostola do každodennej praktickej služby, zaniesť počuté a zažité posolstvo ďalej, priniesť iným aspoň dúšok z toho prameňa živej vody. Teba, ktorý úprimne veríš, každé služby Božie vystrájajú a vysielajú k ďalším. Tam je to pokračovanie služieb Božích, v našich rodinách, na našich pracoviskách, na ulici… Tam má rozkvitať dielo služieb Božích. „Choďte…!“, takto medzi ľudí vysielal Pán Ježiš svojich učeníkov. Aj keď ich posielal ďaleko k národom, mali začať pracovať tam, kde bývali. Nemali sa vyhýbať ani tomu najtvrdšiemu a najmenej sľubnému prostrediu. Aj vo vlastnej rodine môžeme mať tých, čo túžia po súcite a majú hlad po skutočnej láske. Sú to v prvom rade naše deti, vnúčatká, možno priamo pod našou strechou sa nachádza aj nejaký pohan, možno takých máme aj v kruhu priateľov a známych. To najbližšie prostredie býva obyčajne najťažšie. Nie vždy to aj my veriaci zvládame. Neraz práve tu pred našimi najbližšími bolestne zlyhávame a myslíme si, že hovoriť o Bohu a duchovných veciach je len úlohou farára či farárky. Nestratilo sa z našich rodín požehnanie len preto, že sme stratili Krista – Jeho slovo, evanjelium? Ako môžeme čakať požehnanie, keď rodičia síce nechajú pokrstiť svoje dieťa, ale nevedú  ho k pobožnosti a úcte voči Pánu Bohu!? Keď dieťa nevidí svojho otca či matku doma sa ani raz pomodliť alebo vybrať sa s knižkou do kostola  nevážiac si sviatočný deň!? Keď neslušné správanie otca či matky, prázdne, neláskavé ba niekedy až vulgárne reči  sú pre celý dom pohoršením!? Naopak v pobožnej rodine sa učíme nielen poznávať Božiu lásku, ale aj sa vzájomne prijímať a rešpektovať generácie a budovať úctu jedného voči druhému. Ak nás deti vidia slúžiť Pánu Bohu, zboru a cirkvi, ak si všímajú, s akou obetavosťou sa staráme o našich staručkých, chorých či nevládnych rodičov vzdajúc sa i výhodného miesta v zamestnaní, nemusíme sa báť, že by v našej starobe zanedbali Ježišov príkaz  a neposlúžili raz oni nám.  Ak je to konané s láskou a v dôvere voči nášmu Pánovi, ktorý nám k tomu dáva odvahu, silu i múdrosť, ak sa riadime pokynmi Božej ruky, také dielo aj pri tých najťažších prekážkach môže priniesť to najkrajšie ovocie, aj keby sa ho nedočkali hneď, ale až po rokoch. Pán Boh k takémuto svedectvu vôbec nepotrebuje vzdelancov, znalcov a odborníkov, ba práve naopak na dosiahnutie najväčších víťazstiev veľmi často používa tie najjednoduchšie prostriedky, a to prostredníctvom veľmi jednoduchých ľudí, napr. úprimne veriacej matky či otca, zbožných starých rodičov a ďalších. Aj ten najskromnejší služobník Boží pod vedením Ducha Svätého sa môže takto dotknúť vzácnych neviditeľných strún, ktorých radostný zvuk o spáse sa roznesie do celého okolia a bude znieť po celú večnosť. Bez takejto osobnej misie je cirkev ako les bez stromov, ako lúka bez stebiel trávy, ako koryto rieky bez vody, ako slnko bez hrejúcich lúčov… ako chrám a domov bez ľudí, bez svetla, radosti a nádeje.

 Milí tu prítomní rodičia a starí rodičia, tento konvent je aj úprimným poďakovaním Pánu Bohu za vás, ktorí ste si doposiaľ vo svojej rodine duchovnú úlohu s plnou zodpovednosťou verne plnili, ktorí ani v tých najťažších časoch, keď to mnohí otcovia a mamy vzdávali, ste nešli so svetom a nehanbili ste sa doma otvoriť Bibliu, so svojimi deťmi kľaknúť na kolená, modliť sa a spievať Pánovi Ježišovi na chválu a potom v nedeľu zobrať celú rodinu do chrámu.  Aj keby ste svojmu synovi či svojej dcére už viac nič iné nedali, pamätajte, dali ste mu tým to najpodstatnejšie a najdôležitejšie, dali ste mu tým vlastne všetko. A takému dieťaťu Pán Ježiš potom pridá aj to ostatné. Na povzbudenie a motiváciu uvediem pekný príklad, ktorý som vyčítal v jednej kňazskej správe z nášho seniorátu spred šiestich rokov, keď brat farár píše: „Začínajú nám do kostola chodiť aj mamičky s kočíkmi, čo je zrejme ovocie prípravy rodičov na krst, pričom ich pozvem do kostola a každej pripomeniem: v rámci nedeľnej prechádzky zabočte s kočíkom aj ku kostolu, nemusíte prísť na celú hodinu, stačí na 10-15 minút, aby dieťa počulo organ, piesne a pomaly sa zoznamovalo a získavalo prvé dotyky so službami Božími.“

Nepoľavujme, ba buďme ešte viac vernejší a oddanejší, a to nielen v našich rodinách. Ďakujeme, vám, ktorí sa za Pána Ježiša nehanbíte a vyznávate Ho všade, kde môžete, keď aj len v tichosti, napr. svojou nenápadnou a nezištnou službou starým, chorým a opusteným. V očiach Božích je totiž mimoriadne vzácnou službou aj  to, čo konáme mimo cirkvi, a to v spoločnosti, v bežnom živote, na pracoviskách, v školách, na ulici i všade inde, lebo naše kresťanstvo nie je zvláštnym typom, ktorým by sme žili len cez víkendy alebo v nedeľu, ale po celý týždeň. Okolo nás je množstvo nešťastných ľudí, unudená a zúfalá mládež, rozpadajúce sa rodiny. Neuzatvárajme sa so svojou zvesťou len do našich chrámov. Choďme von! Duchovný domov má mať otvorené dvere do všetkých strán! Nech všade okolo nás ľudia pocítia tú skutočnú vôňu života! Bolo by tragédiou zboru a kresťanov, ktorí majú skúsenosť so zachraňujúcou Kristovou láskou, keby ju nikdy nedokázali a nevedeli aplikovať do pútavého svedectva iným. Aj naša slovenská krajina potrebuje všeličo, ale k náprave a blahobytu na prvom mieste potrebuje návrat k Pánu Bohu! Práve preto chce Ježiš stále viac a viac tlmočiť svoje pozvanie priamo cez naše čisté svedectvo, naše úprimné vyznávanie. Už vyše 35 rokov máme v našej krajine slobodu, toľko príležitostí konať, svedčiť, vyznávať. Nepremrhajme tento vzácny čas milosti, ktorý nám Pán Ježiš ponúka. Nebojme sa, buďme odvážni pre misiu, službu ľuďom. Tak ako bol odvážny aj Dr. Martin Luther, keď z lásky k pravde a z túžby vyviesť ju na svetlo poslúžil svojej dobe a cirkvi mocným svedectvom viery. Nech aj to naše evanjelictvo, naša služba, náš život a naše svedectvo rozhýbe náš národ, nech prebúdza spiacich a volá za Ježišom zástupy stratených! V tomto smere žiaľ máme v službe veľké rezervy. Akoby naše kresťanstvo stratilo vplyv a dopad na praktický život človeka v našom prostredí. Naše evanjelické kresťanstvo je len málo cítiť, je ho málo vidieť ako prirodzenú súčasť života tejto spoločnosti. Cirkev má dnes slabý prorocký hlas. Ľudia pritom veľmi potrebujú jasné prorocké slovo do dnešnej doby, lebo chcú vedieť, ako sa majú zachovať. Evanjelici v dejinách nášho národa vždy niečo znamenali. Keď národ trpel, evanjelickí odvážlivci sa chopili veci, keď bol národ bitý, nebáli sa nastaviť aj svoj vlastný chrbát. Tam sa zaskvelo jadro evanjelickej viery. Spomeňme si napr. na časy Hurbana, keď sa skrze jeho odvážne vyznávanie a mocné svedectvo hýbal celý národ.

Dnes takéto mocné vyznávanie čistým a úprimným životom očakáva Pán Ježiš predovšetkým od nás, duchovných pastierov. Žiaľ, všetko nestíhame, ale čo je ešte horšie, v tomto smere, dokážeme aj veľa pokaziť. Nič nie je tragickejšie, ako keď niekto po nejakej zlej skúsenosti s farárom prehlási, že už s cirkvou a kostolom nechce mať nikdy nič spoločné. Taký človek obvykle prestane dôverovať všetkým farárom a so zlými predsudkami počúva aj zvesť všetkých ostatných, aj keby boli akokoľvek úprimní. Nám zodpovedným má táto ťažká doba určite čo povedať. Chce nás napomenúť zvlášť v tom, aby sme sa vo svojej službe i v osobnom živote ešte viac priblížili k nášmu Pánovi, aby sme naplnení pokorou a poslušnosťou začali tam, kde sme niečo zanedbali. Tých výziev tu bolo doteraz dosť, ale táto je tá najvážnejšia, tá, ktorá naše telá i duše vedie na kolená…Výzva samotného Pána Ježiša k začatiu novej etapy služby pre náš vzácny duchovný domov. Ďakujem vám, oltárnym spolubratom a spolusestrám, ktorí si v úprimnej láske voči Pánu Bohu zodpovedne konáte svoje poslanie, ktorí do služby vkladáte celé svoje srdce, ktorí svoju službu neohraničujete len na odbornosť, ale jej dávate predovšetkým ten ľudský rozmer, ktorí dokážete s láskou Kristovou milovať aj tých, ktorí majú iný názor a ktorí sa skláňate s láskou aj k tým najbiednejším a stávate sa ich rovnými bratmi či sestrami!

A keby sme boli my farári a farárky naopak aj akokoľvek horliví a nadovšetko úprimní, predsa budeme aj naďalej potrebovať vás ostatných, našich bratov a sestry. Ďakujem aj vám, ostatným, drahí bratia a sestry v cirkevných zboroch, ktorí čistotou viery a svojich vzťahov vnášate kus lásky Pána Ježiša do tohto sveta a ktorí tým priamo pozývate iných do nášho spoločného duchovného domova. Takáto služba je určite viditeľná a citeľná a mocne oslovuje okolitý svet. A prosíme vás, pomáhajte nám aj naďalej šíriť zvesť o Kráľovstve Božom svojím čistým a úprimným svedectvom. Nemusí to byť len milým slovom, stačí aj len úprimný prejav vášho ducha, vašej povahy, vašej práce a nezištnej služby, ktorý nemusí byť hlasný, ale ktorý napriek tomu bude mocne pôsobiť svojím svedectvom o pokore, sebazaprení a pravej láske. Prosme všetci, ordinovaní či neordinovaní, aby sme nikdy nestratili zo srdca radosť a nadšenie byť Jeho oddaným učeníkom a verným vyznávačom. Tie radosti, ktoré v našich zboroch máme, tie mnohé pekné a dojemné podujatia, ktoré sme aj v minulom roku prežili, a to nielen na pôde našich zborov, ale aj v senioráte, práve tie sú ovocím takéhoto života. 

Nikdy sa nevyhováraj, brat a sestra! Nehovor, že nemáš na to a že plniť Pánovo poverenie je pre teba priveľmi ťažké. Neargumentuj so slovami, že si neschopný, slabý a hriešny! Aj učeníci boli slabí ľudia s chybami, ale Pán Ježiš im veril a povzbudzoval ich. Raz Peter zúfalo zvolal: „Odíď odo mňa, Pane, lebo som človek hriešny.“ Ale Pán Ježiš mu povedal: „Neboj sa, Peter, ešte budeš loviť ľudí. Staneš sa veľkým nástrojom v Kráľovstve Božom.“ Nech je už životným povolaním veriaceho človeka čokoľvek, získavanie ľudí pre Krista a ich zachraňovanie pred večným zahynutím má byť jeho dominantným poslaním, lebo je to úloha od samotného Pána. Je to teda aj naša úloha. Nie je to úloha ľahká, ale je to úloha krásna, lebo má za cieľ pozývať do duchovného domova a zachraňovať ľudí pre večný život. Nie každý dokáže kázať pred veľkým zhromaždením, ale nič mi nebráni tomu, aby som radostnou zvesťou vo svojom okolí niekedy úplne spontánne oslovil čo i len jedného človeka. A keď nedokážem k svedectvu ani správne sformulovať slová, môžem svedčiť vo svojom okolí aj bez veľkých slov, jednoducho čistým životom plným úprimnej lásky. Aj takým spôsobom môžem s veľkým požehnaním šíriť posolstvo, ktoré som prijal od Pána. Možno si to už veľakrát urobil aj Ty, milý brat a sestra, keď si v mene Pána Ježiša chorému či trpiacemu utíšil bolesť, keď si pomohol núdznemu, potešil skleslého, povzbudil unaveného. Možno k tomu vôbec nebolo treba veľa slov, len trochu čistej lásky, priateľského pohľadu, stisku ruky, či úprimného objatia. Pán Ježiš Ťa naozaj potrebuje! Koľkí si nevedia pomôcť s bremenom svojej viny, koľkých ťahajú k zemi nie vonkajšie ťažkosti, námaha či chudoba, ale práve vina a hriech. Pán Ježiš nás, svojich služobníkov, posiela aj k takým, možno im ešte nikto nikdy nepovedal o radostnom posolstve plnom nádeje a o jedinečnej Božej milosti, ktorá zachraňuje hriešnika. Úloha však ešte nie je splnená, na misijnom poli je ešte práce dosť a dosť. 

Učme sa teda všetci stále viac a viac od Pána Ježiša, ako hľadať a zachraňovať hynúcich. Ak budeme voči nim ľahostajní, ak sa nebudeme o nich s láskou zaujímať, ak sa uzavrieme len do našich chrámov, bude sa naše okolie ale aj naše cirkevné zbory zakrátko podobať stádu stratených ovečiek, ktoré hynú bez Krista. On, Boží Syn sa znížil, aby zodvihol padlých. Ako dobrý Pastier na chvíľu zanechal aj tých deväťdesiatdeväť, ktoré miloval, aby  išiel hľadať ovečku stratenú, ktorú tiež miloval, aby ju bezbrannú vytiahol z tŕnia, ošetril jej rany, objal vo svojej nekonečnej láske, privinul k sebe a navrátil späť do košiara. A On čaká, že Ho budeme v tomto nasledovať. Ďakujem vám všetkým, ktorí si stále viac uvedomujete, že potrebujeme všímavých kresťanov, živú cirkev, ktorá tu nemá byť len pre seba, ale ktorá s Ježišovou láskou ide, doslova kráča za ľuďmi, s túžbou byť užitočná pre okolitý svet, teda tak, ako to Pán Ježiš od nej očakáva. „Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal.“ (Mt 28,19.20).  

Záver

Bratia a sestry, ten náš duchovný domov je najvzácnejším Božím nástrojom na zvestovanie pravdy Evanjelia. Pán Boh svoju cirkev obdaril mocou konať to najvzácnejšie dielo. A toto jedinečné dielo založené na uholnom kameni Pána Ježiša bude On aj naďalej verne upevňovať a chrániť. Ono nikdy nezanikne. Bude sa šíriť a rozmáhať „nie mocou ani silou ale mojím Duchom – hovorí Hospodin mocností“ (Zach 4,6). A Pán Boh svoje dielo bude aj nesmierne žehnať, ale len vtedy, ak bude cirkev Evanjelium nielen hlásať, ale aj žiť. To znamená, že duchovný domov má byť svetlom nielen smerom von, ale aj dovnútra, do svojich radov, do svojho spoločenstva. Ak má verne plniť misijný príkaz Pána Ježiša a má oslovovať a pozývať iných na cestu nasledovania Ježiša, musí byť aj sám denno-denne „dovnútra“ oslovovaný Evanjeliom a aj sám pozývaný k horlivejšiemu nasledovaniu a k úplnej odovzdanosti, vernosti i poslušnosti voči Pánu Bohu. Ak chce cirkev Pánova slovo Božie navonok vyžarovať, musí byť ním aj sama zohrievaná. Pozvaný človek prichádzajúci z chladu tohto sveta tam musí hneď zacítiť jedinečné teplo domova. Ak tam nájde vo vnútri chlad, vtedy odíde odtiaľ sklamane a bude hľadať domov inde. Ak ho tam však ovanie kus nebeskej hrejivej lásky prúdiacej z Evanjelia Kristovho, vtedy ho to zapáli a nadchne pre život v takom spoločenstve. Sestry a bratia, nezabúdajme: Nikto nemôže vyznávať Krista pred svetom pravdivo, pokiaľ sa nenechá preniknúť Kristovou láskou, pokiaľ nie je v ňom Kristovo zmýšľanie a pokiaľ nemá Kristovho ducha. Nikto nemôže iných pozývať ku Kristu, ak to pozvanie sám neprijal. Kto chce vyznávať Krista, musí ho mať v srdci. Nemôže dávať to, čo neprijal. Nemôžeme rozdávať, čo nemáme. Ak je však srdce posvätené, pokorné a verné, ovocie nášho života bude ďaleko viditeľné a bude najúčinnejším vyznaním Krista. Len vtedy sa stane náš život, naše slová, skutky a zmýšľanie mocným pozvaním iných na cestu za Kristom. Nepoľavujme, ba buďme ešte viac vernejší a oddanejší a Pán Ježiš pomôže, požehná a pridá nové radosti. Hovorme ešte viac svojím životom, svojím chovaním, a to nielen svojou láskou, službou v cirkevnom zbore, ale aj poctivosťou a pravdivosťou v našich vzťahoch, na našich vzájomných stretnutiach, aby ľudia, vidiac naše správanie, boli sami nadchnutí a pozvaní k nasledovaniu Pána Ježiša. Tak, ako to bolo pri prvom kresťanskom cirk. zbore v Jeruzaleme a prvých kresťanoch, ktorí boli pod prísnym dohľadom Židov a pohanov, ale ktorí obstáli, keď iní o nich hovorili: „Pozrite, ako sa milujú…“, „…a Pán pridával na každý deň tých, ktorí boli zachránení. (Sk 2).

Ponuku budovať na tomto živom kameni rovnako dostali nielen veriaci, ale i pohania. Tento kameň bol zjavený všetkým. To je  jediný základ, na ktorom smie každý bez rozdielu  bezpečne stavať. Je dostatočne veľký a pevný, aby uniesol záťaž a bremená celého sveta, pričom každý, kto je spojený s Kristom, s tým živým uholným Kameňom, a kto buduje na tomto základe, sám sa stáva kameňom živým. Aj keby vtedy prišli dažde a vetry, keby sa v jeho osobnom živote strhli búrky a prekvapili ho záplavy, jeho dom nepadne, pretože bol zbudovaný na večnej skale, na uholnom kameni, Ježišovi Kristovi. Ak z takýchto kameňov budeme budovať svoj duchovný domov, bude ho sprevádzať zvláštna Božia sila. Vtedy nijaká moc nad cirkvou nezvíťazí a žiadne nepriateľské sily ju nepremôžu, lebo nebola založená na skale ľudskej moci, ale na Ježišovi Kristovi, na Skale vekov, „a brány záhrobia ju nepremôžu“ (Mat 16,18).

Kto do tohto domova túžobne vkročí a kto sa v ňom aj udomácni, už viac nie je cudzinec, lebo je to miesto prijatia, bezpečia, istoty, miesto, ktoré je kúskom neba na tejto zemi, ktoré šíri vôňu lásky, prináša radosť, pokoj a v ktorom aj v ťažkých časoch domáci Boží nájdu pomoc a pochopenie. Takéto miestečko prináša človeku nádej na budúcnosť v dobrých aj zlých chvíľach, lebo stojí na pevnom kameni Pána Ježiša. Je to miesto, ktoré aj teba neustále volá, aby si ho miloval, pre neho žil a sa k nemu stále vracal. Miesto, ktoré rozžiari tvoju energiu a naplní ťa bezhraničnou inšpiráciou a nekonečnou tvorivou silou. Miesto, ktoré buduje, podporuje tvoje hlboké premeny a mimoriadny rast. Miesto, ktoré ťa mocne povzbudzuje k tomu, aby si žil svoj najlepší, najkrajší a najužitočnejší život.

Modlime sa aj naďalej, aby ten náš duchovný domov, tie naše cirkevné zbory boli krásnym spoločenstvom a skrze svoje čisté svedectvo aj povzbudením pre iných, aby prestali upadať, ale naopak aby mohli rásť! Keď je to naše spoločenstvo aj malé, ale môže byť vzácnym nástrojom v rukách Božích, ktoré činí veci veľké. Nech mu znie tá povzbudivá pieseň „Nezúfaj stádečko malé, aj keď nepriateľ tvoj stále teší sa, že ti uškodí, hoc mnohokrát ťa napadne, čo chce, nikdy nedosiahne, Pán Boh si svojich ochráni.“(ES 271).

      Bratia a sestry! Skúsme na tohtoročnom seniorátnom konvente spoločne hľadať cesty k oživeniu tohto nášho duchovného domova, k zveľadeniu i rozmnoženiu tohto nášho malého stádečka. Odvážme sa poukázať a hovoriť o tom, čo dnes naše cirkevné zbory potrebujú najviac, aby sa stávali pre ľudí príťažlivým miestom, kam by ich to nadovšetko ťahalo a kde by aj oni nachádzali svoj opravdivý domov.

Dnes sa máme možnosť každý z nás zároveň pozrieť späť a s pokorou i pokáním tu pred Božou tvárou skúmať a hodnotiť, ako JA ten môj Boží domov milujem, či mám JA to jedno podstatné a potrebné, na čom najviac záleží, či mám JA to, čo má veriaci evanjelik mať. Možno si tak, brat a sestra, urobil už pred týmto seniorátnym konventom doma počas toho, keď si si túto výročnú správu študoval a keď sa v nej vynorili otázky, ktoré sa týkali aj priamo teba. Možno toto sebaskúmanie robíš až v túto chvíľu tu v Božej prítomnosti a s uvedomením si, že to najkrajšie ovocie pre krásu duchovného domova prinesie len učeník s detinskou prostotou a pokorou, je jedno, či je bežný kresťan, či presbyter, alebo či farár či biskup alebo iný cirkevný predstaviteľ. Ty to svoje hodnotenie robíš v tichosti, ja osobne ako senior som to už napísal a teraz to čítam v tejto mojej výročnej správe. Vždy si pri tomto sebaskúmaní rád spomeniem na príklad biskupa Kuzmányho, ktorý v riešení zložitých problémov i sporov v cirkvi ukázal pravú hodnotu svojho vysokého úradu a svojej duchovno-pastierskej úrovne. Na hriechy a spory v cirkvi totiž vždy odpovedal osobným pokáním, keď bral vinu iných na seba prosiac pritom Pána Boha nielen o pokoru ale aj o to, aby mu dal svetlo a múdrosť k urovnaniu sporu či vyriešeniu problému. Biblický duch, spôsoby a kroky, ktoré Kuzmány pritom robil, môžu byť príkladom pre riešenie podobných problémov v cirkvi v každej dobe, i dnes. Aj ja osobne to tak cítim a vidím, že toto je tá najsprávnejšia cesta k obnove nášho domova a k radostnejšiemu životu v ňom. Rovnako aj mňa ako seniora i zborového farára tento príklad vedie ku pokániu. Aj v túto chvíľu sa kajám a hanbím za všetky nezdary a napätia v našich zboroch i v našom senioráte, predkladám ich všetky nášmu Pánovi s prosbou, aby sme my všetci tu zodpovední, či sme duchovní alebo laici, všetky naše ľudské túžby starého Adama pochovali, našu bolestivú situáciu pritom priniesli pod kríž Pána Ježiša a potom kráčali v ústrety našej novej etape a onedlho aj s novým seniorom/seniorkou v službe nášho Pána. 

Aj pre mňa osobne jednak v mojej službe kňaza a onedlho končiaceho seniora MYS a potom i v mojom osobnom živote sú hore uvedené biblické myšlienky a otázky apoštola Pavla o vzácnom duchovnom domove povzbudením, cestou, stratégiou a cieľom. Chcem sa aj naďalej učiť predovšetkým od Pána Ježiša, ktorý miluje svoju cirkev a ktorý s najväčším citom a bdelosťou dáva dohromady, buduje a zveľaďuje spoločenstvo bratov a sestier, aby ono bolo požehnaním nielen pre cirkev, ale aj pre naše rodiny, spoločnosť i tento svet.

Každý, kto mohol až do tejto chvíle v plnosti prežívať požehnaný a krásny čas v spoločenstve bratov a sestier, nech spolu so mnou chváli Pána Boha a z hĺbky svojho srdca mu ďakuje za túto milosť. Čím opravdivejšie a hlbšie bude naše spoločenstvo, tým viac bude všetko ostatné medzi nami ustupovať do úzadia. Čím čistejšie a úprimnejšie budú naše vzťahy, tým budeme sami šťastnejší a tým viditeľnejší bude pri nás sám Pán Ježiš a Jeho dielo. Cirkev nepotrebuje veľkých ľudí a skvelé osobnosti, cirkev potrebuje úprimne veriacich bratov a sestry, verných a pokorných Božích svedkov vďačných za milosť Božiu a za vykúpenie v Pánovi Ježišovi. Také spoločenstvo bude vždy iných pútať a priťahovať a do takého spoločenstva to bude vždy iných ťahať, a to presne tak, ako to hovorí jedno z našich pravdivých prísloví: „Kde sa dobre vodí, tam sa rado chodí.“

Tak, sestry a bratia, nech je za všetko pekné, čo sme doposiaľ prežili v našom duchovnom domove, oslávený v prvom rade dobrý a milostivý Pán. Chcem sa však úprimne poďakovať aj všetkým vám, ktorí Pána Ježiša z celého srdca milujete, pre Jeho cirkev žijete i slúžite nehľadiac na to, či ste ordinovaní alebo neordinovaní, vám, ktorí ste ochotne prijali pozvanie stať sa v tomto Božom domove vzácnym nástrojom, vám, horlivcom a nadšencom pre Božiu vec, za vaše úprimné svedectvo, vašu obetavosť a pomoc. Veľmi si vážim všetkých vás, ktorí ste sa nechali Pánom Ježišom povzbudiť a ktorí sa dodnes od Neho aj ochotne učíte, ako konkrétne oslovovať, priťahovať i prijímať nové ovečky, ako pre ne žiť a pracovať a ako neúnavne hľadať tie stratené.  Som veľmi vďačný za všetkých vás,  ktorí ste sa na svojich miestach ochotne a odhodlane stali živými kameňmi, zverili ste svoje životy do Božích rúk, nechali sa priamo Pánom Bohom formovať a včleniť do jedinečnej stavby duchovného domova a ktorí aj celý svoj život staviate na uholnom kameni Pána Ježiša s vďačným srdcom za Jeho smrť a spasenie.  Ďakujem všetkým vám, ktorí ste sa vo vašich cirkevných zboroch doposiaľ pričinili o to a vynaložili všetko úsilie pre to, aby tie naše zbory boli príjemným domovom, útulným košiarom, v ktorom by sa každá ovečka bez rozdielu cítila bezpečne a blažene. Ďakujem aj všetkým vám mojim vzácnym spolupracovníkom a spolubojovníkom vo funkciách nášho seniorátu, ktorých mi Pán Boh počas mojej seniorskej služby daroval, vám, ktorí ste v cirkvi skutočne doma, ktorým na kráse duchovného domova veľmi záleží, ktorí tento domov úprimne milujete a ktorí pre neho každodenne žijete a pracujete.

Nech je vyznanie i modlitba ap. Pavla za duchovný domov (z ďalšej kapitoly listu Efezským), ktorú nakoniec ešte pripájam, úprimným vyznaním a modlitbou nás všetkých:

„Preto skláňam kolená pred Otcom, po ktorom sa menuje každá rodina na nebi a j na zemi: aby vám podľa bohatstva svojej slávy dal skrze svojho Ducha mocne zosilnieť na vnútornom človeku; aby Kristus prebýval vierou vo vašich srdciach, a vy, zakorenení a založení v láske, aby ste mohli so všetkými svätými vystihnúť, čo je to za šírka a dĺžka, výška a hĺbka, a poznať lásku Kristovu, ktorá je nad všetky známosti; aby ste boli naplnení všetkou plnosťou Božou. Tomu však, ktorý môže nad toto všetko učiniť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme, a to podľa moci, ktorá pôsobí v nás, Tomu buď sláva v cirkvi a v Kristu Ježiši po všetky pokolenia až na veky vekov. Amen.“(Ef 3, 14-21)

ŠTATISTIKA cirkevných zborov Myjavského seniorátu ECAV na Slovensku za rok 2024

Cirkevný zborPočet dušíKrstyKonfirmáciaSobášeVečera PánovaPohreby
 chldiedosspchldiedosspev.križ.pož.sp.m.ž.sp.m.ž.sp.
Brezová pod Bradlom10004431192213221530336366614721
Bukovec27012030000011256121178134
Častkov50953081304110288212300347
Hlboké266530800000000172946224
Holíč469110250050111149334483167
Kostolné47132382351010011082733815510
Košariská-Priepasné465512824281214115192307437
Krajné127076013127019020243365710907815
Myjava307811155312841433063877971184242549
Prietrž452220421141102961742707310
Senica122651176601210011674516185510
Senica-Čáčov265000000000000100221321101
Skalica730340703251304156412568055
Sobotište1177113115420610011815156965914
Turá Lúka958111442940268311218440458811617
Vrbovce1392916227686205112184529711423112031
SPOLU:139988377211815547241262530762299261269119101111212

Krátené.

Vložiť komentár