Pavel Kokeš-Kýčerský – Na galeje

Ja stŕham rúšku časov dávnej doby,
viď! kňazov našich utrpenia desné,
vlečených v trýzni galej do podoby!
Či možno i to odeť rúškou piesne!?

Mne obraz tento v mysli tane:
jak v putách vlečú sluhov Páne;
i čujem desný biča švih,
žoldnierov hahot, povel divý,
v to ston bolesti úpenlivý
sa mieša každý okamih.

Ustatý húfec v trápnom chvení
svoj osud prosbou nepremení
ni noci chlad, ni slnka pal.
Snáď občerství ho v dlhú púť
sen, dá mu trochu zabudnúť
na žhavý bôľ a krutý žiaľ!?

Tak trýznili raz do náreku
obrancov viery v temnom veku,
či vrátil sa ten desný ples!?
Hľa, vôkol s kňazmi, čo sa robí,
jich vlastní galej do poroby,
toť v putách vlečú ešte dnes!

Som prostý človek, neučený v celku.
Mne ťažko počuť prečin týchto ľudí,
ja trpím s kňazmi, cítim žalosť veľkú,
trýzniteľ u mňa len ošklivosť budí.

Veď trýznia iste, križujú a bijú,
poctivosť jejich uvádzajú v stratu.
No, darmo kvíliť a kliať tryzne zmiju:
aj Krista viedli raz tak na Golgatu!

=============================================================
================================================

„Spravodlivý hynie, a nikto si to neberie k srdcu! Zbožní ľudia odchádzajú, a nik si nevšíma, že keď vládne zlo, odstránený býva spravodlivý.“ Iz 57, 1

Naša evanjelická cirkev v Uhorsku nemá smutnejšieho obdobia ako povestné desaťročie v r. 1670–1680, o ktorom hovorí jeden historik: „Neverím, že by história európskych štátov mohla preukázať niečo hroznejšieho ako je prenasledovanie evanjelikov v Uhorsku v tých časoch; ono sa rovná ukrutnostiam, ktoré vykonali Španieli na rode nešťastných Inkov.“ A kráľovský kancelár Hocher, keď mu evanjelické stavy počas šopronského mieru (1681) rozprávali o týchto utrpeniach, ktoré museli zniesť, zvolal: „Keby ste znášali tieto útrapy len desať dní, vaša trpezlivosť by bola obdivuhodná, ale že ste to znášali za desať rokov, vaša trpezlivosť prevyšuje všetky medze.“

V zásade hlavný úder na Kristovu cirkev sa vykonal na základe proroctva: „Budem biť pastiera a rozpŕchnu sa ovce stáda.“ Máme tu na mysli szelepcsényiovsko-kolonicsovskú súdnu stolicu, pred ktorú postavili evanjelických a kalvínskych kňazov a učiteľov. To bol najistejší spôsob zahubiť cirkev – ako sa to aj dokázalo: s odstránením kňazov a učiteľov zanikali zbory. Boli to časy väznenia, mučenia, galejí, vyhnanstva a – reverzov. A aká bola vina prenasledovaných? Že, vraj, hanili rímsku cirkev, písali hanobné spisy proti Márii a svätým, že vyvolali vzburu a napomáhali buričom. Žiadna obrana nepomohla pred sudcami, ktorí mali vopred pripravený výrok: zapri vieru, choď do vyhnanstva alebo podpíš reverz! O nich vždy platí až do dnešných čias: hlas je Jákobov, ale ruky sú Ézauove. Hlas je hladký a jemný, ale skutky sú chlpaté a drsné.

V oných hrozných časoch mnoho zborov zahynulo, zaniklo; ale je pravdou, že to musela byť veľká viera, ktorá udržala pozostalých. A nad to všetko jarmo prenasledovania zostala cirkev svorná. Tu diabol, ktorý prenasledoval zvonku sa dostal do vnútra: nesvornosť, rozorvanosť sú znamením jeho šľapají. Namiesto toho, aby naša cirkev použila slobodu na svoj rozvoj, začali sa v nej rozbroje. Rozbroje sa nezačali pre rôznosť v učení (Symbolických kníh), ale skôr o politiku a panovanie. Boli sme svedkami obdobia, keď pohlavári cirkvi už naťahovali iné struny, lebo už nepovažovali za potrebné sa skrývať za masku zmierlivosti. Nastali perzekúcie, prenasledovanie jednotlivcov, vytvorenie nepriateľa – len aby bol nejaký nepriateľ. Celé pokračovanie vyzeralo tak, ako keď sa deti hrajú, že hrmí; samy búchajú do nejakej dosky a potom sa boja toho hrmenia. Takýmto počínaním do čoho priviedli cirkev?! Je to nebezpečná vec nielen pre tých, ktorí sú prenasledovaní, ale pre cirkev, ktorá uhýba podstate Božského určenia, je svetu vrhnutá za korisť a jej základné učenie na posmech, a tak zmietaná ustavičnými nepokojmi je pre svet vítaná škodoradosť na jej ponižovanie a potupovanie. Aj dnes žijeme v časoch náboženskej slobody. Stojí to na zamyslenie aj dnes.

2 komentáre k “Pavel Kokeš-Kýčerský – Na galeje”

  1. Pekná báseň – ďakujeme.

    2.K historickej črte by som chcel dodať nasledovné:
    Všeobecne sa desaťročné „krvavé“ prenasledovanie evanjelikov v Uhorsku- a najmä na Slovensku považuje za najťažšiu dobu Evanj.cirkvi a.v. i. h.v. – avšak neviem, či je výrok kráľovského kancelára Hochera autentický. Jednak preto, že o tom, čo sa dialo musel dobre vedieť, pretože všetko to sa dialo za priamej účasti kráľa Leopolda I. a kráľovskej rady.
    – Okrem toho, nešlo len o desaťročné prenasledovanie a utrpenie evanjelikov, pretože to sa začalo už skôr. – Ale najmä, ani Šopronským snemom sa neskončilo!! Naopak, svojím 25.zák.článkom síce snem zrušil rozsudky smrti a exilu, povolil náboženskú slobodu- ale následným 26.článkom náb.slobodu de facto zrušil. – Kňazi, ktorí prežili a vrátili sa, nemohli a ani nemali kde pôsobiť.- Atď. – O tom sa ešte zmienime aj na tejto web.stránke v príhodnom čase.
    Napokon, bolo by žiadúce, aby aj tie ďalšie tvrdenia boli podložené faktami (aspoň náznakom), pretože tvrdenie- napr.“vytvorenie nepriateľa, len aby bol nejaký nepriateľ“ je úplne subjektívne a nekonkrétne. – O tejto dobe máme dosť informácií, aby sme hovorili konkrétne a relevantné veci. Ľubomír Batka st.

    Odpovedať
    • Vytvorenie hoci aj fiktívneho nepriateľa mala každá doba, či režim. Pamätáme si to aj z nedávnej minulosti (komunizmus, fašizmus. . .) ale i dávnejšie (spomínané 17 storočie, reformácia, predreformácia . . .), či Ježišových čias (Ježiš vs. farizeji), či doby prorokov, patriarchov až do súčasnosti. Pritom tí „nepriatelia“ chceli a chcú len nápravu. Len toľko som mal na mysli, asi som to zle formuloval.

      Odpovedať

Vložiť komentár