Škola – studnica Hospodinova v údolí Setim
Raduj sa! Plesaj radostný zbore,
Boh ti sám hody pripravil
Vinicu krásnu na tejto hore,
i mesto nové vystavil.
Stoletia prešli a tys‘ žiadneho
nemal útulku stáleho…
Pre svoje deti miestnosti.
Chodili svetom – to už prestáva. –
Škola už stojí! Buď Bohu sláva;
Sláva Bohu na výsosti! Amen. (Pavel Beblavý)
Mk 10, 13 – 16:
„Prinášali k Nemu dietky, aby sa ich dotýkal;ale učeníci im dohovárali. (14) Keď to Ježišvidel, namrzel sa a povedal im: Dovoľte dietkam prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takých je kráľovstvo Božie. (15) Veru, vám hovorím: Kto neprijme kráľovstvo Božie ako dieťa, nikdy nevojde doň. (16) A bral ich do náručia, kládol ruky na ne a požehnával ich“. Amen
Milá cirkev Podzámskodolinská!
Milí bratia a sestry, je to iste dosť nezvyčajné oslovenie, ktoré som použil na úvod. Má však priamy súvis s úvodným modlitebným vzdychom z básne kňaza Pavla Beblavého, ktorá odznela pri posviacke tunajšej prvej cirkevnej školy. Súvisí aj s rečou vtedajšieho seniora nitrianskeho seniorátu Jána Lešku, ktorý novopostavenú cirkevnú školu na Podbranči posvätil a tiež s kázňou slova Božieho, ktoré tu v roku 1883 zvestoval Pavel Sloboda, farár vrbovčiansky.
Chceme si dnes na nich s láskou spomenúť a uctiť si v našom zhromaždení ich pamiatku, keďže najmä prví dvaja spomenutí kňazi boli iniciátormi tej vzácnej a ušľachtilej myšlienky, postaviť na Podbranč-Doline kresťansko-evanjelickú školu. Títo mužovia, ktorých odkazu venujeme pozornosť, srdečnú vďaku a povinnú úctu, boli zároveň aj dobrodincami, ktorí obetovali aj finančné čiastky na dokončenie školy, ktorej stavba stala vyše tri tisíc zlatých a na ktorej ležal v prvom roku len nevysoký dlh sto osemdesiat zlatých.
Od tejto významnej udalosti prešlo už stopätnásť rokov. V živote jednotlivca je síce veľa rokov, ale v živote Pánovej cirkvi je to iba pomerne krátke obdobie, ktoré sa týka štyroch-piatich generácií.
Veľa mladých ľudí si možno myslí, že je to veľmi dlhý čas a preto je obťažné rozpomínať sa na dávne roky. Možno si aj niektorí starší myslia, a dokonca niektorí aj nahlas hovoria: „Čo my s tým máme? Ako sa to dotýka nás?“
Na takéto otázky odpovedáme: Dotýka sa to aj nás a to dokonca v mnohom ohľade. Táto prvá škola na Podbranč-Doline, ako sa vtedy obec volala, je svedectvom viery a túžby našich evanjelických predkov, pretože postavenie tejto školy je nielen naše hmotné dedičstvo, ale aj dedičstvo duchovné. Cirkevná škola umožňovala nielen všeobecné vzdelávanie, ale aj vzdelávanie duchovné.
O sile odkazu našich predkov uvediem svoju nedávnu skúsenosť. Koncom augusta som sa zúčastnil teologickej konferencii v Nitre. V rámci konferencie sme navštívili aj nitriansky hrad, v ktorého areáli je významný katedrálny chrám, ktorý má dve lode – starú a novú. Okrem nich je súčasťou tohoto dvojchrámu aj zvyšok zrejme najstaršieho kresťanského chrámu na Slovensku z čias Veľkej Moravy z roku 836. Na tieto miesta prišli aj slovanskí vierozvestovia Konštantín a Metod. Bol to veľmi zvláštny pocit stáť na týchto miestach, ktoré nám pripomínajú významnú kresťanskú misiu Konštantína a Metoda a ich duchovné a kultúrne hodnoty ktoré priniesli naším predkom – preklady Písma svätého, bohoslužobných kníh a prvé staroslovienske písmo – hlaholiku. Ako hostia boli tam prítomní aj dvaja profesori z Nemecka a tiež sa nedokázali ubrániť dojatiu a oslovenia tohoto pamätníka dávnych čias. Akoby ich odkaz a odkaz ich žiakov, prvých slovanských kňazov a učiteľov bol stále prítomný a znel silno a pôsobivo.
Prešlo však temer tisíc rokov, keď si vaši otcovia postavili tu na Podbranči prvú cirkevnú školu, ktorá umožňovala vzdelávanie detí v domácom prostredí. Škola bola posvätená 4.novembra 1883.
Ešte neskôr, v roku 1905, pribudla pri nej prvá zvonica s dvomi zvonmi, ktorá padli zobeť prvej svetovej vojne. Na ich miesto si zadovážila nové zvony, ktorých slávnostná posviacka bola v 13.nedeľu po Svätej Trojici, ktorá sa stala základom ku sväteniu tejto nedele ako nedeľu Pamiatky posvätenia tunajších cirkevných budov.
Senior Ján Leška povedal pamätnú reč, ktorej sviežosť oslovuje aj naše generácie: „Škola na Doline je studnica Hospodinova v údolí Setim, ktorá:
- Dietkam maslom a mliekom oplýva
- Rodičom potešenie a požehnanie rozlieva
- Cirkev životom a vzrastom napojí
- Národ a vlasť nádejami kojí
Je pravdou, že nepriazňou doby a čiastočne aj samotným vekom sa táto cirkevná škola stala studnicou bez vody – a skôr cisternou ako prameňom poznávania a viery. To ale nebola vina staviteľov, ani cirkevníkov, ktorí znemožnili v päťdesiatich rokoch čerpať a piť z nej čistú vodu deťom i rodičom. Podobne sa to dialo aj na iných miestach a ako cirkev túto ujmu a ranu stále cítime. Napriek tomu je však pravdou, že mnohým generáciám detí i rodičov škola skutočne skutočne poslúžila ako studnica živej vody.
Podobne ako Leškovu reč, s pôžitkom si môžeme aj dnes prečítať kázeň slova Božieho, ktorú pri posviacke povedal vrbovčiansky kňaz Pavel Sloboda. Aj po stopätnástich rokoch môžeme v kázni vidieť a počuť hlboké prorocké slová a stále živé oslovenie Božieho slova. P. Sloboda okrem iného povedal:
“Kde niet ducha Kristovho v škole, tam porastie v nej ako kúkoľ v pšenici: ateizmus, anarchizmus, nihilizmus, komunizmus, socializmus, materializmus a racionalizmus. – Pravda, je to sedem pekných slov? Čo myslíte? Nikdy ste ich nepočuli na tejto Doline! No blahoslavení ste potiaľ, pokiaľ ich nepoznáte! Viete – to je tých sedem nečistých duchov, akých vyhnal kedysi Spasiteľ sveta. Duch Kristov i zo školy musí ich vyháňať – lebo to nebude kolíska kresťanstva, ale hniezdo diabolstva. Oni nepatria do školy, ale do stáda Gergezenských. Dietkam patrí Kristus a Kristu – deti. Nechajte dietky prichádzať ku mne, hovorí On, ktorý sa v dvanástich rokoch hádal s doktormi. On i dvanásťročné deti naše dokáže učiť !“
Bratia a sestry v Pánovi!
Keď si uvedomíme, že koniec 19.storočia bol naplnený revolučnými, ateistickými, anarchistickými, racionalistickými, materialistickými a komunistickými ideami ktoré viedli k 1.svetovej vojne a k októbrovej revolúcii, ktoré si vyžiadali milióny obetí a to aj vlastných ľudí, zničenie roľníckeho stavu a hladomor, permanentné krízy a nedostatok, ateistickú nenávisť a triedne nepriateľstvo, a keď na druhej strane prišlo postupne k zblíženiu nemeckého národného socializmu a ruského komunizmu, čo viedlo k rozdeleniu Poľska a k druhej svetovej vojne a v povojnovej Európe k vzniku „železnej opony“, duchovný pastier povedal nesmierne vážne prorocké slová. O tom niet pochýb.
Avšak naši kazatelia a svedkovia viery nielen pred niečím varovali a upozorňovali na priepasti a možnosti pádu nasledujúce generácie. Oni zároveň veľmi jasne ukazovali aj pozitívny program. Ukazovali na dobrú vedúcu k pravde a k životu tým, že ukazovali na Toho, ktorý bol, je a bude tou najlepšou cestou, pravdou a životom, nielen pre deti, ale aj pre všetkých dospelých, ktorým je Pán Ježiš Kristus.
Je príznačné, že naša terajšia nová Ústava SR, ktorá mala v 1,septembra iba päť rokov, má vo svojom úvode odvolanie na odkaz na tradíciu Konštantína a Metoda, ktorí učili našich dávnych predkov ceste ku Kristu už pred vyše tisíc rokmi. To staré, pre mnohých prekonané a dokonca „tmárske“ učenie prijal náš štát ako ideál. Ako niečo, na čom by rád staval a budoval, iba že nevie ako. A skutočne je ťažko budovať na základoch, ktoré ešte nedávno budovali včerajší ateisti, ktorí chceli „rozkazovať větru-děšti“.
Nepochybne je ťažké siať evanjelium Kristovo do pôdy zarastenej všelijakou burinou a bodľačím. Otom hovorí aj známe podobenstvo Pána Ježiša Krista o rozsievačovi a štvorakej pôde.Preto obroda cirkvi a národa nie je niečo, čo možno očakávať od dnešných „rýchlokvasených“, alebo novopečených tiežkresťanov. Duchovná obnova a skutočná zmena k lepšiemu začne skôr tam, kde zasiate semeno Božieho slova a sviatosti, najmä krst svätý boli brané vážne. Kde, hoci nesmelo, predsa len boli deti prinášané a privádzané ku Kristu. Mnohým rodičom ešte nedávno „dohovárali“ v škole, keď chceli deti prihlásiť na náboženskú výchovu a výučbu. Niektorí v skutočnosti rezignovali na domácu náboženskú výchovu a i keď dali deti pokrstiť, ďalej konali vlažne, alebo aj nijako. Dnešnými slovami Pána Ježiša sa chceme všetci nanovo povzbudiť k zvrúcneniu a prehĺbeniu náboženského života jednak v našich rodinách, ale aj pri vyučovaní náboženstva a konfirmandov.
Všimnite si, milí rodičia a starí rodičia, zmenu v počínaní bývalého riaditeľa našej ZDŠ, vyznamenaného ateistického lektora v senickom okrese. Mnohých pred pár rokmi odhováral od prihlasovania detí na náboženstvo, mnohým sa vysmieval, niektorým sa dokonca vyhrážal sankciami. Dnes sedí v lavici v rímsko-katolíckom kostole v Senici a rozpráva mi, ako rím.katolíci predbiehajú v návšteve bohoslužieb evanjelikov. My sme právom hrdí na našich niekdajších evanjelických učiteľov, ktorí učili deti aj tu na Podbranči. Dnes takých učiteľov a pomocníkov nemáme. „Rekultivačnú prácu na detských srdiečkach“ musia konať samotní rodičia a rodiny. Alebo si azda niekto myslím že bezbožnosti patrí budúcnosť? Zamyslime sa nanovo nad výzvou a zasľúbením Pána Ježiša Krista:“ Dovoľte dietkam prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takých je kráľovstvo Božie. Veru vám hovorím: Kto nepríjme kráľovstvo Božie ako dieťa, nikdy nevojde doň“. Pán Ježiš chce prijať aj naše detí a požehnať ich časne i večne.
Pred dvomi rokmi sme na tunajšom cintoríne pohreb. Čsť rodiny prišla z istej rím.katolíckej dedinky a po odchode z cintorína sa ma spýtali: „Toto je židovský cintorín“? – Odpovedal som: nie, prečo? – Potom nasledoval ich pohľad po zanedbanom cintoríne, po opustených hroboch zarastených tŕním a vyvrátených pomníkoch o ktoré sa nikto nestaral. Vysvetlenie bolo naporúdzi: takto vyzerali donedávna židovské cintoríny! Opustené a zdevastované, pretože tí, ktorí prípadne holokaust prežili odišli bu’d do Palestíny, alebo Ameriky a o hroby sa nikto nestaral. –
Bratia a sestry!
Nedovoľme, aby takto, ako opustené cintoríny, vyzerali onedlho naše evanjelicko-kresťanské rodiny. Neopúšťajme spoločné zhromaždenia, neopúšťajme dedičstvo otcov a duchovnú službu otcov a matiek, aby náš zbor nebol podobný zanedbanému cintorínu. Nedovoľme duchovne spustnúť najmä srdciam našich najmenších. Nestačí deti iba pokrstiť a potom im možno aj našou ľahostajnosťou brániť poznať a nasledovať Pána Ježiša Krista. Preto ide naozaj o veľa! Ide o Pánovo požehnanie, o život večný a kráľovstvo Božie. To nám všetkým ponúka Ježiš Kristus aj dnes. Nebojme sa „náruče Božej“, do ktorej nás vedie Ježiš. Nebojme sa vložiť do nej aj naše deti, konfirmandov a mládež. Jeho ruky sú plné lásky a milosti.
Bratia a sestry v Pánovi!
Nech dnešné „hody“ nie sú iba púhou spomienkou na minulosť. Tým menej iba telesným hodovaním. Využime tento deň, ktorý nám daroval Hospodin k hlbšiemu zamysleniu sa nad duchovným dedičstvom a nad jeho aktívnym rozvíjaním v našej súčasnosti. Využime túto nedeľu a pamiatku posvätenia ako nové obdarovanie a požehnanie, ktoré nám dáva novú kvalitu života a otvára nám cestu aj k životu večnému a kráľovstve Kristovom a Božom. Amen
13.N.pSv.Tr – 115.výročie posvätenia cirkevnej školy
na Podbranči – 6.9.1989 – (osob. archív) – Ľubomír Batka st.