Návštevníci chrámu
Istý kráľ ustanovil deň, v ktorom by každý mohol prísť k nemu a predniesť mu svoje sťažnosti. Keď sa k nemu mnohí zhromaždili, pripúšťal ich pred seba po jednom a spytoval sa ich na ich žiadosti.
Prvý hovoril: Ja, pane nič nepotrebujem a môžem veľmi dobre žiť aj bez teba, preto ma tu len zriedka uvidíš. Ale keďže som teraz prišiel, myslím si, že budeš vedieť oceniť česť, ktorú som ti preukázal.
Druhý pristúpiac utieral si pot z čela a riekol: Vidíš ako som sa spotil kvôli tebe, lebo cesta k tvojmu zámku mi ťažko padla; preto sa nádejam, že mi to uznáš a náležite ma za to odmeníš.
Tretí vravel: Keby som bol vedel, že aj tento sem príde, ostal by som doma. Lebo pomysli: on napadol moju česť a ja som sa mu ešte nestačil odplatiť.
Štvrtý sa obzeral na všetky strany a zvolal: Veru kráľu, bývaš v peknom dome. Táto sála je veľmi skvostná a na tieto maľby na stene sa nemôžem vynadívať. Rád by som vedel, čo je to tu všetko zobrazené?!
Piaty zase: Práve mi napadlo, že som sa vzdialil z domu a zabudol som, že ma má dnes navštíviť môj obchodný partner. Máme vo výhľade maličký zárobok. Mrzelo by ma, keby sa chcel so mnou o tom rozprávať a nenašiel by ma doma.
Šiesty sa poklonil a riekol: Prišiel som ti vzdať srdečnú vďaku, že si si na mňa spomenul a bohato ma obdaril. Tvoje dary mi pomohli z biedy. Rozpomínaj sa aj ďalej na mňa. Porúčam sa do tvojej láskavosti.
Siedmy s jasným zrakom hovoril: Pane, veľmi som túžil vidieť tvoju tvár a počuť tvoj hlas; preto som prišiel k tebe. Vznešenosť a dobrota tróni v tvojich očiach a jedno slovíčko tvojich úst napĺňa rozkošou moje srdce a plodí vo mne dobré myšlienky a úmysly.
Zapamätaj si:
- Mnohý sa veľmi hrdo stavia pred Hospodina a ešte ako poníženie považuje to, keď niekedy navštívi služby Božie.
- Mnohý sa domnieva, že preukazuje Bohu službu, keď príde do chrámu a myslí si, že Boh mu musí dať za to odmenu.
- Mnohý nemôže byť nábožný, lebo hneď má rozhorčené srdce len ako spozoruje jedného či druhého, ktorý v ňom vzbudzuje zášť a hnev.
- Mnohý sem a tam behá očami a zostane trčať pri zovňajšku, ktorý je pre neho dôležitejším ako sám Hospodin a Jeho slovo.
- Mnohého prenasledujú starosti, obchod a túžba po mamone až tak, že ešte aj v Božom dome zmietajú jeho srdcom a dušou.
- Dobre je ďakovať Bohu za všetko časné požehnanie a porúčať Mu všetky veci.
- Ale ešte lepšie je mať rozkoš srdca v samom Bohu a sýtiť svoju dušu Jeho slovom.
Rozličné kresťanstvo
Aké rozličné môže byť kresťanstvo, to nám objasnia nasledujúce riadky. Znejú takto: Bol kedysi mocný a múdry kráľ. Tento múdry kráľ potreboval dobrého a rozumného človeka, ktorý by mu spravoval jeho veľké kráľovstvo. A tak si vyvolil jedného radcu. Keď tento radca prišiel, kráľ mu povedal: „Poď so mnou do mojich záhrad.“ Boli tri a všetky mali rovnaký tvar. Vo všetkých troch kvitli tie isté stromy, na prostriedku každej z nich stála krásna mramorová fontána. Kráľ povodil radcu všetkými tromi záhradami, a on si všetky dobre poprezeral. Kráľ sa spýtal: „Nože mi povedz, čo súdiš o mojich záhradách?“ Radca odpovedal: „Veličenstvo, ak mám byť úprimný, musím povedať, že prvou záhradou som bol sklamaný. Záhrada nie je v poriadku tak, ako by mala a mohla byť. Cesty sú spustnuté, akoby tadiaľ ani nikto nechodil; záhony sú plné buriny, a mramor uprostred záhrady je zašlý a špinavý. „A čo druhá záhrada?“ opýtal sa kráľ. „Tá druhá“ — odvetil radca — „je pekne upravená. Chodníky sú čisté; záhony sú pekne urovnané; kvetiny sú pekne urastené a svieže, a fontána je čistá a lesklá.“ „A čo tá tretia?“ — „Ó, Vaše Veličenstvo, nemám slov, aby som vyjadril jej krásu“ odpovedal radca. „Srdce je naplnené radosťou, keď sa človek pozrie na tento čarokrásny kúsok zeme. Vzduch je naplnený vôňou bujných kvetov, a spev vtákov sa preteká s hudbou zurčiacej vody, padajúcej do čistého mramorového bazénu. To je rajská záhrada.“ „Áno, tvoj úsudok je správny,“ riekol na to kráľ, „ale teraz ti poviem, prečo sú tie záhrady také rozdielne. Prvá je opatrovaná mojimi otrokmi, ktorí slúžia len preto, že musia, a boja sa trestu. — Druhá je ošetrovaná mojimi platenými služobníkmi, ktorí slúžia v nádeji na odmenu. Títo venujú záhrade len toľko starostlivosti, koľko im táto starostlivosť vynesie na plate. — Ale tretiu záhradu ošetrujú tí, ktorí ma milujú, a tí nie sú nikdy spokojní, iba s tým, čo je najlepšie. A teraz ťa ustanovujem za správcu svojej ríše. Nebudeš slúžiť zo strachu pred trestom alebo pre nádej na odmenu! Miluj ľud a miluj mňa, a všetko bude dobre.“
Či rozumiete, čo tento príbeh znamená? Sú tri druhy kresťanstva a tri druhy kresťanov. Tí prví sú kresťania len tak, aby sa nepovedalo. To nie sú ľudia slobodní, sú otroci, ktorí slúžia Bohu, alebo sa len domnievajú, že Mu slúžia, len preto, že majú strach pred smrťou a pred peklom . . . Je to úbohé kresťanstvo, ktoré je vynútene strachom otrokov pred korbáčom. — Druhí sú trochu lepší. To sú tí, ktorí myslia, že ich dobré skutky im istotne pomôžu do neba, a že budú za to, že boli poriadni na tomto svete, odmenení večnou blaženosťou. — Ale skutočnými a jedine pravdivými kresťanmi sú tí, ktorí ani zo strachu ani pre odmenu nie sú kresťanmi, ale preto, že milujú svojho Pána, že sa celkom a bezpodmienečne oddali do služieb svojho Spasiteľa a že nepoznajú väčšieho šťastia ako byť jedno s Kristom, ktorý je ich životom, ich radosťou, ich plnosťou. Nie služba zo strachu alebo očakávanej odmeny, ale služba lásky je pravou službou.“ — To je pravý duch služby Kristovej, ktorý hnal Máriu a tie ostatné ženy k hrobu Pána Ježiša, aby Mu vykonali službu, keď už nemali čo očakávať, iba možno nepriateľstvo so strany Jeho nepriateľov, a duch, ktorý vybuchol do slova nenapodobiteľného žiadnym umením iba prirodzenosťou a pravdivosťou: „Rabbuni!“ Je to duch, ktorý sa rozplýva a sa stráca v osobe osláveného Krista. Toho ducha daj i nám, Pane!
Živé či mŕtve?
Raz z času na čas si kráľ vo svojej dobrote pozýval rôznych ľudí. Raz pozval aj chlapca z vidieka. Na svojom hrade mal veľké starobylé kukučkové hodiny. Chlapcovi sa páčili, len to sa mu nepáčilo, že musel čakať až to v tých hodinách začne hrčať a potom sa otvoria malé dvierka nad ciferníkom, nimi vykukne drevená, skoro ako živá, kukučka a začne volať svoje obvyklé „kukuk, kukuk“ – toľko krát zakukala, koľko bolo hodín. Bolo mu to čudné, lebo v horách počúval kukučky, ktoré neustále kukali. Poprosil kráľa, aby nechal kukučku kukať skôr, no on odvetil, že ona kuká len každú hodinu. Chlapec pochopil, že tá kukučka v hodinách bola mŕtva a tie, ktoré poletovali v hore boli živé.
Je mnoho ľudí, ktorých náboženstvo sa podobajú tie prvej kukučke. Keď príde určitá chvíľa, či už je to konfirmácia, sobáš, krst, pohreb – tu ich možno vidieť ako zdanlivo hľadajú Boha, náboženstvo ich zaujíma, lebo vtedy sa to tak patrí – to je tá hodina, kde drevená kukučka kuká.
Iní sú v tom ešte svedomitejší; ich kukučka kuká pravidelne v nedeľu dopoludnia. Veď to je predsa „kresťanská povinnosť ísť do chrámu Božieho.“ Ale pozrime sa na nich v pondelok, alebo v nedeľu popoludní. Tu sa minula ich hodina, kde býva náboženstvo na mieste a potom nech už s nimi nikto nehovorí o náboženstve, o večnosti, o Bohu, lebo na to nemajú čas – na to je nedeľa dopoludnia – dajte im s Bohom pokoj, lebo oni sa chcú zabaviť. Oni majú také mechanické náboženstvo, ako tie hodiny. Zaoberajú sa Bohom na určitých miestach, v určitý čas, pri istých príležitostiach. Ale keď sa pominuli – už ďalej nesiaha ich náboženstvo. Takí ľudia sú len zvonku nábožní. Náboženstvo nič nezmenilo v ich srdci a v živote. Nenaučili sa milovať Boha a nenávidieť hriech, nestali sa pokornejšími, nevyšli zo sebectva. Oni sú si ešte vždy vlastnými pánmi a žijú podľa vlastných žiadostivostí a túžob. Čo chce Boh od nich, o to sa nestarajú. Ich náboženstvo je mŕtve, len prilepené na vrchu, podobné plášťu, ktorý si v istú hodinu zavesia.
Pravé náboženstvo je živé. Kto Boha miluje, miluje Ho vždy a všade – tak ako v pondelok tak i v nedeľu či v sobotu. On žije pre Boha, pracuje pre Boha a to všade: na ulici, v kuchyni, v dielni i v kostole. Všetko čo činí, činí pre Boha. A pretože Boha miluje, tak nenávidí hriech a to vždy a všade nielen v jednej podobe ale v každej podobe aj v takej, v ktorej ho ľudia obdivujú a okrášľujú. A takáto duša je šťastná, lebo je slobodná od hriechu, nezávislá od ľudí a ich úsudku. Ona žije v Bohu.
Ktorí z týchto náboženstiev máš ty? Živé či mŕtve? Je pre teba náboženstvo bremenom alebo radosťou? Necháva ťa takým akého ťa našlo, alebo ťa očistilo a premenilo? Si otrokom alebo slobodným? Je skutočné, pravé, alebo len napodobeninou? Nedaj sa oklamať napodobeninou, lebo oklameš samého seba!