Spomínajme na svojich vodcov!

                          Spomínajme na svojich vodcov!

Daj zrieť slávu svoju, Pane,

i keď telo biedne, utýrané

i keď svet sa na nás rúti,

buď nám vodcom, pomocníkom v púti!

I keď zloba siaha po kamení,

nech moc Tvoja bôľ náš v radosť zmení.

A keď umrieť. – v mieri nechže mrieme,

však raz s Tebou, Kriste, ožijeme! Amen. (M.R.)

Žd 13, 7 – 8:

   „Spomínajte na svojich vodcov, ktorí vám zvestovali slovo Božie. Pozorujte aký bol koniec ich obcovania, a napodobňujte ich vieru. (8) Ježiš Kristus ten istý včera i dnes i naveky.“ Amen

  Milí bratia a sestry v Kristu Pánu!

  Týždeň, ktorý prežívame nám pripomína viaceré významné mená a osobnosti kresťanskej cirkvi, takže by sa mohlo zdať, že je tej „človečiny“ až priveľa. Niektorí kresťania to cirkvi aj vytýkajú, že sa neprávom venujeme odkazu a svedectvu ľudí a málo hovoríme o samotnom Pánovi cirkvi. Samozrejme, nie je to tak, pretože vernosť apoštolskému slovu nám to nedovoľuje a my nezabúdame, že „Ježiš Kristus ten istý včera i dnes i naveky“ je v centre našej viery a zostáva v našom srdci a živote na prvom mieste. 

    Kresťanskí svedkovia viery ktorých si pripomíname vieru vnímali rovnako vážne. Platí to o apoštoloch Petrovi a Pavlovi, o Konštantínovi a Metodovi, apoštoloch Slovanov (Slovienov), platí to o väzňoch svedomia a galejníkoch – mučeníkoch našej cirkvi, ktorých vieru a utrpenie pre Krista si tu na hrade Branč osobitne pripomíname, podobne ako aj mučeníka majstra Jána Husa, ktorého výročie smrti upálením v Kostnici pripadne na nedeľu 6. júla.

   Medzi všetkými týmito osobnosťami a mučeníkmi je pevné spojivo, ktorým je stálosť vo viere, dokázaná aj v utrpení alebo v prijatí mučeníckej smrti. Viera, ktorá ich spájala je viera v Ježiša ako Pána, Spasiteľa a Vykupiteľa. Každý svojím spôsobom vyznával: „Jemu, jedinému múdremu Bohu, sláva skrze Ježiša Krista naveky. Amen“ ( R 16, 27)

   Samotné apoštolské slovo nám dnes hovorí: „Spomínajte na svojich vodcov, ktorí vám zvestovali slovo Božie“!

   Spomínajme !

1. pozorujme aký bol koniec ich obcovania

2. a napodobňujme ich vieru

  Bratia a sestry!

  Prichádzame opäť na toto smutno-pamätné miesto a symbolicky prinášame skromné kvety vďaky, obdivu a úcty. Keďže sviatok apoštolov cirkvi sme si už skôr pripomenuli, chceme sa najskôr v duchu zastaviť pri odkaze slovanských apoštolov Konštantína a Metoda. Ich misia na vtedajšiu Veľkú Moravu a tak aj k nám zostáva stále nie plne docenená. Venuje sa jej síce pozornosť aj v našej Ústave, hovoria o nich často aj politici, alebo verejní činitelia, ale nie vždy je vystihnutý ich odkaz a ich služba. Mnohí poznajú slová z listu kniežaťa Rastislava byzantskému cisárovi Michala III.: „Náš ľud sa odriekol pohanstva a drží sa kresťanského zákona, ale nemáme takého učiteľa, ktorý by nám pravú kresťanskú vieru vyložil, aby tiež iné kraje nás napodobnili. Pošli nám teda, pane, takého biskupa a učiteľa, lebo od nás sa vždy dobrý zákon šíri do všetkých krajov“.

  Konštantín a Metod prišli nielen s ponukou „dobrého zákona“. Prišli s vedomím a vyznaním apoštola Pavla, ktorý prišiel kedysi do Korintu vyznávajúc, že si umienili: „nič iné vedieť medzi, jedine Ježiša Krista, a to toho ukrižovaného.“ (1 K 2, 2)  S tým istým zámerom prišli Konštantín a Metod na Veľkú Moravu. Aby mohli Slovanov učiť, zostavili pre našich predkov najskôr „písmená“, aby mohli do zrozumiteľnej reči preložiť a potom vysvetľovať Písmo sväté. Bol to jedinečný počin, ktorý nerozlučne spájal pokrok kultúrny a náboženský. Vytvorenie hlaholského písma preklad Písma svätého do (staro)slovienčiny je výnimočný historický počin.

    Na tieto základné kroky nadväzovali mnohé ďalšie: preklady posvätných textov, liturgické texty a tiež založenie školy, v ktorej smela rásť a vzdelávať sa mladá generácia kňazov, ktorí mohli pokračovať v začatom diele evanjelizácie a kresťanskej misie.

Že pápež neskôr, už v roku 885 slovanskú liturgiu zakázal a domáci kňazi boli vypovedaní z krajiny je už iná, smutná kapitola. Je však zrejmé, že ich misia predsa len priniesla požehnané ovocie u nás, ale aj za hranicami. 

    Je smutné aj to, že Konštantín zomrel mladý po návšteve v Ríme, kde vstúpil do kláštora pod menom Kyril (Cyril).

Ľutovať prichodí, že sa nezachoval ani hrob panónskeho arcibiskupa Metoda. O mieste jeho posledného odpočinku sa podnes vedú spory. Osobne si myslím, že je to tam, kde aj z Branča dovidíme voľným okom, totiž v neďalekých Mikulčiciach. Ak niekto oslavuje solúnskych bratov na Velehrade, alebo na Devíne, nie je vec podstatná, ak sa pridŕža odkazu Písma svätého a Konštantínovho Proglasu, ktorý je jeho predslovom.

  2. Bratia a sestry!

    Spomíname na svojich vodcov, ktorí nám zvestovali slovo Božie aj preto, aby sme sa povzbudili v nasledovaní ich viery. Keď si pripomíname v cirkvi mučenícku smrť apoštolov Petra a Pavla trpký koniec života Konštantína Filozofa a jeho brata Metoda, nemôžme obísť „genius loci“ aj tohoto miesta, hradu Branč, odkiaľ boli po roku ťažkého žalára poslaní za galejných otrokov aj evanjelickí kňazi h.v. a evanjelický rektor z Krupiny Juraj Láni. 

    Patrili k tým, ktorí boli na druhom bratislavskom súde v roku 1674 nespravodlivo obžalovaní z rôznych prečinov, najmä z urážky kráľovského majestátu, RKC a z velezrady a odsúdení na trest smrti. Pred ťažkým bremenom sa mohli zachrániť násilným prestupom do RKC, alebo dobrovoľným a trvalým exilom do cudziny, prípadne vzdaním sa svojho kňazského úradu, alebo úradu učiteľského. Z vyše tisíc pozvaných prišlo na súd asi 350, a z nich iba jeden prestúpil. Avšak 41 odmietlo urobiť čokoľvek z toho, čo sa im ako možnosť záchrany života ponúkalo. Nechceli konať proti svedomiu a pravde a prijali radšej ten najtvrdší trest. Najskôr trpeli temer rok v ťažkých žalároch v Leopoldove, na Branči a na iných miestach a potom boli v roku 1675 nezákonne expedovaní na potupné galejné otroctvo. Tí, čo nezomreli po ceste boli v Neapole predaní po 50 zlatých za otrokov a prikovaní k veslám bojových lodí – galér. Bol to v Uhorsku nezákonný trest, ktorý sa rovnal istej a pomalej smrti. 

    Vďaka Pánu Bohu, trom z deportovaných sa podarilo po ceste ujsť a zachrániť sa. Títo, po návrate do Nemecka vydali o týchto strašných udalostiach a o svojom údele pravdivé svedectvo. Jedným z nich bol práve tu väznený Juraj Láni, ktorý v Nemecku vydal o udalostiach svedectvo vo viacerých knižkách. Jedna z nich nesie výstižný názov: „Historické vyrozprávanie veľmi ukrutného a – pokiaľ ľudská pamäť siaha – nikdy neslýchaného pápeženeckého väzenia (Lipsko 1676: Narratio historica crudelelissimae et ab hominum memoria nunqum captivitatis papisticae).  

    Iní dvaja priatelia, ktorým sa podaril útek, hoci boli chytení a opäť uväznení, boli vykúpení z otroctva nemeckým kupcom Jánom Filipom Welzom a napísali o svojom údele tiež viacero kníh v Nemecku. Medzi iným aj v slovenčine v r.1981 vydanú spoločnú cestopisnú a memoárovú rozpomienku: Väzenie, vyslobodenie a putovanie Jána Simonidesa a jeho druha Tobiáša Masníka. 

     (Okrem tejto napísali: Neslýchaný proces väzenia, Halle 1676, Masník: Vezení a vysvobození K. Tobiáše Masniciusa (1676), Galéria všetkých Bohu oddaných, spútaných vzájomne reťazami kresťanskej cnosti (1676) a iné.)

   Zanechali nám nielen pútavý a dramatický opis svojej cesty na galeje, ale hlavne krásne svedectvo viery. Takúto vieru hodno nasledovať, zachovávať a dokazovať, aj keď – ako z povedaného vyplýva, takáto viera naráža u neveriacich, alebo u falošne veriacich na odpor a niekdy aj neslýchanú nevraživosť. 

    Dnes nám už zaiste nehrozia reťaze, exil či galeje, ale vieme, že tento svet má stále dosť rafinovaných spôsobov ako potláčať a ničiť vieru, ako ponižovať, alebo podceňovať veriacich a lodičku cirkvi, ak je verná svojmu Pánovi. 

   Bratia a sestry v Pánu!

   Zajtra, 6. júla si pripomenieme aj pamiatku Majstra Jána Husa a jeho vernosť pravde Kristovej. Bol mužom úprimnej a čistej viery a túžil po náprave cirkvi „v hlave i v údoch“. Vieme, že bol obvinený a potom upálený v Kostnici ako „arcikacír“. Jeho tzv. kacírstvo spočívalo v tom, že odmietal predávanie odpustkov a volal predstaviteľov cirkvi i ľud k pokániu a úprimnej viere. Môžeme pripustiť, že v niektorých teologických otázkach sa odchyľoval od učenia stredovekej cirkvi. Avšak teologické otázky sa v cirkvi od dôb cirkevných otcov riešili na synodách, na teologických fakultách v diskusiách. Ján Hus mal sľúbený slobodný príchod i odchod (tzv.glejt) z koncilu, kde sa o tzv. Petrov stolec ruvali traja pápeži a koncil sa snažil riadiť aj nemorálny kráľ a cisár Žigmund, prezývaný „hrdzavá líška“. Husovo upálenie a potom o rok neskôr aj hranica s ďalším majstrom pražskej univerzity zostali dodnes škvrnou a hanbou cirkvi. Ako vieme, toto násilie spôsobilo následne vojny s mnohými obeťami. Ako kresťania evanjelici každé násilie vo veciach viery odmietame. Preto je dôležité, ako hovorí apoštol – pozorovať, aký bol koniec svedkov viery. 

     Dnešná spomienka na vierozvestov, na našich martýrov, na svedka pravdy Kristovej Jána Husa a jeho odkaz: Pravda Kristova víťazí! – je chvíľou úcty a vďačných spomienok, ale aj novou výzvou pre nás, dnešné generácie kresťanov: napodobňujme ich vieru v Toho, ktorý včera, dnes i naveky je ten istý Pán všetkého a darca spasenia. Amen 

      Spomienka na vierozvestov, braneckých väzňov svedomia a majstra Jána Husa na hrade Branč – 5. júla.

                                                         Ľubomír Batka st.