Vyznavač verný, heros v práci, v boji,
z tých najlepších, čo získal Sebe Pán,
hľa, putom k stĺpu priviazaný stojí
už na hranici zbožný mistr Ján.
Už zapálili . . . Plam sa rozostiela . . .
A mučedlník tíško stojí tam,
tvár jeho tichá, jasná, zduchovnelá
je obrátená k nebies výšinám.
No, nielen tvár, í srdce jeho cele
tam ustrnulo — tam veď jeho svet —
„V Teba som, Bože, dúfal“ spieva vrele . . .
Hľa, modlitbou sa chveje jeho ret.
A zloba plesá, kacíra že neni,
i popol z neho sotva ostane . . .
Ach, mistre, jak si biedny, opustený . . .!
Že opustený? Nikdy! Nie a nie!
Hľa, oslávený Pán sa k nemu kloní,
(jas vôkol, sťa keď slnko blysne z chmár)
pŕs Jána tkne sa nežno, — tíši stony,
i ľúba Svojho mučeníka v tvár . . .
I sťaby čul som: „Za Mnou, svojím vodcom!
Kde Ja som, i Môj sluha bude tam;
Mňa vyznals‘, i Ja vyznám ťa pred Otcom —
Za Mnou pres útrap k slávy výšinám!“