Ku stolu strojí sadnúť pani Kotta
a užiť, čo Boh daroval;
v tom spev sa ozve, kási sladká nôta,
jak by len anjel zaspieval,
a celkom blízko, hneď tu u jej dverí, –
i výnde – avšak sotva očiam verí:
chudobných žiačkov štvoro tu
velebí Božiu dobrotu.
Chudobní, malí, opustení všetci!
ach, a tak krásne spievajú,
živnosti u tých, ktorým dobrých vecí
nadelil Boh, si žiadajú.
A zvlášte jeden, Martin sa menuje,
tak ľúbozvučným hláskom prespevuje,
že až do duše preniká
tá vrúcnosť spevu veliká.
I skloniac sa k nemu, dobrá pani volá:
„poď syn môj milý, poď mi sem,
ja nemám dietok, nuž u môjho stola
poživím si ťa každý deň!“ –
A každý deň sa vrúcna pieseň vďaky
z prsičiek jeho vznáša nad oblaky,
ňouž tróniaceho na nebi
Opatrovníka velebí.
Tak opatrený z divnej Božej rady
dľa tela, verne pečuje
i o tie vyššie nebeské poklady,
ktoré duša potrebuje.
Až vzrastúc, ruší tmavých bludov stány,
zahrmiac v všetky štyri sveta strany
víťaznú pieseň (však ju znáš):
„Hrad přepevný jest Pán Bůh náš!“
Vďaka Mathos! Veľmi pôsobivá, pravdivá i poučná je táto báseň. Až zimomriavky naskakujú z tej cesty – od prvého nebeského štebotania k Hymne: Hrad prepevný.