Dobrý boj života
Tim 4, 1 – 8:
„Pred Bohom a pred Kristom Ježišom, ktorý bude súdiť živých a mŕtvych, zaväzujem ťa na Jeho zjavenie a kráľovstvo: (2) zvestuj slovo, buď pohotový vhod-nevhod, presviedčaj, karhaj, napomínaj so všetkou trpezlivosťou a poučovaním. (3) Lebo príde čas, keď ľudia neznesú zdravé učenie, ale majúc svrabľavé uši, budú si podľ svojich žiadostí zháňať učiteľov, (4) odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam. (5) Ty však buď vo všetkom striezlivý, znášaj protivenstvá, plň povolanie evanjelistu, konaj si službu. (6) Lebo ja už mám byť obetovaný a nastal mi čas odchodu! (7) Dobrý boj som dobojoval, beh dokonal, vieru zachoval. (8) Už mi je pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi dá v onen deň Pán, ten spravodlivý Sudca, a to nielen mne, ale aj všetkým, ktorí milovali Jeho zjavenie.“ Amen
Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi!
„Každé počínanie pod nebom má svoj čas“ – napísal SZ Kazateľ. Vo vedomí tejto pravdy ktorú si uvedomoval aj apoštol Pavel, napísal svoje posledné úpravy svojmu žiakovi a spolupracovníkovi Timoteovi.
„Lebo ja už mám byť obetovaný a nastal mi čas odchodu“, vyznával jasne a otvorene. Čas jeho života sa naplnil. Žil však pevne zakotvený vo viere v Ježiša Krista ako Spasiteľa hriešnikov a Darcu nového a večného života. Táto viera a nádej, ako pevná kotva jeho duše ho napĺňala radostnou nádejou a preto mohol urobiť „posledný odpočet“ zo svojej služby. Zároveň ju zveril ako najdôležitejšie životné poslanie a úlohu Timoteovi. Ním začne pôsobiť už druhé pokolenie nositeľov evanjelia .
„Pred Bohom a pred Kristom Ježišom, ktorý bude súdiť živých a mŕtvych“ zaväzoval svojho žiaka, ako on povedal: „svojho duchovného syna“ k trvalej úlohe apoštolátu: „zvestuj slovo, buď pohotový vhod-nevhod, presviedčaj, karhaj, napomínaj so všetkou trpezlivosťou a poučovaním – buď vo všetkom striezlivý, znášaj protivenstvá, plň povolanie evanjelistu, konaj si službu.“
V týchto slovách je jasne a obsažne vyjadrená úloha apoštolov a ich nástupcov v úrade. Ukazuje veľkosť a hodnotu tejto služby, ale i ťažkosti, ktoré sú s ňou vždy spojené. Lebo evanjelium ako radostná zvesť od Pána Boha je určená tomuto svetu a človeku, ale nie je „z tohoto sveta“. Kým nie je správne pochopená, vždy je a zostáva „pre židov pohoršením a pre pohanov bláznovstvom“, ako Pavel napísal na inom mieste. Ale nielen apoštol, ale každý opravdivo veriaci zostáva viac, či menej v očiach sveta „bláznom pre Krista“.
Milí bratia a sestry,
aj nám sa čas naplňuje. Pripomína nám to blížiaci sa záver cirkevného roku. SZ prorok vyznáva: „zbožní ľudia odchádzajú“ a rýchlo plynie aj náš život. Pripomenuli sme si to aj pri nedávnej spomienke na zosnulých. Pamiatka reformácie nám zase pripomenula význam a hodnotu pravej kresťanskej viery.
To, čo apoštol pripomínal Timoteovi, platí v podstate o každom pokrstenom a veriacom človeku. Najskôr je kresťan, podobne ako Timoteos, žiakom. Musí sa učiť a rásť duchovne do duchovnej dospelosti. Musí sa naučiť niesť celú výzbroj Božiu a vedieť ju používať. Naše pokrstené deti síce tiež môžu byť niekedy Božími poslami a môžu prehovoriť a osloviť aj dospelých, dokonca ich napomenúť. Keď Pán Boh použil kedysi nemé ťažné zviera na oslovenie a zastavenie svojho proroka, môže použiť, a často aj používa, aj detskú vieru. Jeho plač, jeho otázky, jeho výčitky i jeho tvrdohlavosť. Neskôr, ako už nielen pokrstený, ale aj poučený a vyzbrojený náboženskou a konfirmačnou výchovou môže sa stať najskôr krstným rodičom, potom aj skutočným rodičom a súčasne aj prvým evanjelistom a prvým apoštolom pre svoje deti.
Kiež by sa tak dialo v našej cirkvi a v našich rodinách, to je naša túžba a povzdych. Preto milí rodič: „Zvestuj slovo, buď pohotový vhod-nevhod, presviedčaj, karhaj, napomínaj so všetkou trpezlivosťou a poučovaním“. Byť rodičom podľa Božej vôle znamená – niesť svoj úrad rodičovstva, jeho slávu i ťažkosti. Je to spoločná úloha v každom cirkevnom zbore, kde jeden z pokrstených je „ordinovaný“ a a vyvolený pre vyučovanie všetkých dospelých a mládeže, ale ostatní dospelí v tom istom duchu, v tej istej duchovnej línii majú prijať a plniť svoj úrad, svoje povinnosti z neho plynúce.
Vzdelávať sa a vzrastať v známosti viery musí samozrejme aj každý ordinovaný kňaz, ale aj kňaz neordinovaný, teda rodič. Jeho poslanie je v Písme svätom chápané ako „poslanie“ a „úrad“ a jeho hodnotu nám kladie pred oči Boží zákon, ktorý hovorí deťom a podriadením: „Cti si otca a matku, aby si dlho žil na zemi“. Našu rodičovskú autoritu teda buduje a tvorí sám Pán Boh a Pán Ježiš Kristus, ktorý je nad všetkými i nad všetkým v cirkvi i mimo nej! On je Sudca a súdi, a bude súdiť všetkých.
Zároveň je Pán Ježiš aj naším učiteľom a pomocníkom. Apoštol Pavel pripomína mladému Timoteovi, ktorý mal vstúpiť do jeho šľapají nasledovnú pravdu: „Príde čas, keď ľudia neznesú zdravú učenie, ale majúc svrabľavé uši, budú si podľa svojich žiadostí zháňať učiteľov, odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam.“
Samozrejme, každá doba má svoje vlastné ťažkosti a v každom čase sú iné dôvody na pochybnosti o hodnote evanjelia, iné učenia a praktiky voči evanjeliovej viere i proti jej nositeľom. Všeobecne môžno povedať, že Pánova cirkev má s tým svoje vlastné skúsenosti, počas celej svojej doterajšej existencii.
Ale sú tu aj podobné, či tie isté skúsenosti ľudu SZ. Izrael bol vyvolený a povolaný k Božej službe a ľud Izraela prešiel tiež všetkým: výšinami viery i zlyhaniami, a tiež aj mnohými Božími súdmi. Pán Boh svoj „prút a svoju palicu“ používal ako Dobrý pastier, trpezlivo a s láskou na správne vedenie, na privádzanie k sýteniu na „zelených pastvách“ a občerstveniu „pri vodách odpočinutia“ svojich ovečiek. Často svoj ľud musel aj trestať „metlou svojho hnevu“ ako ľud tvrdošijný a neposlušný. Dejiny SZ ľudu Božieho sú preto výrečné: poučné, ale aj napomínajúce.
Tak, ako Izraelci museli žiť medzi Kannáncami- pohanmi v zemi zasľúbenej, keďže Pán Boh je aj ich Otcom a aj z nich chce mať svoje vlastné deti, tak aj my dnes žijeme medzi pohanmi. Tak, ako požehnal Abraháma a jeho syna Izáka, prvorodeného podľa zasľúbenia, požehnal aj Hagaru a Izmaela, a jeho potomstvo, o ktorom Pán Boh osvedčil, že „Bude to človek ako divý osol; jeho ruka bude proti všetkým a ruky všetkých budú proti nemu; bude naprotiveň všetkým bratom“.(1 M16, 12)
Aj o dnešnom hluchom, chorom a „svrabľavé uši“ majúcom svete, ktorí verí všelijakým „bájkam“ a výmyslom platí, že Pán Boh sa ho napriek tomu nevzdáva. On chce, „aby všetci ľudia boli spasení a prišli k poznaniu pravdy“. Iba tam, kde je trvalá zatvrdilosť, trvalé odmietnutie pôsobenia Ducha Svätého, necháva Pán Boh človeka ísť jeho vlastnou cestou. Cestou, ktorú si človek sám volí a kde napokon spoznáva, že ide do zatratenia. Nie všetci majú čas a silu vrátiť sa.
Ľud Boží NZ, a verím, že to sme aj my, dnešné generácie evanjelických kresťanov, máme svoje vyvolenie i svoje povolanie. Byť pokrstený znamená, že sa stávam Božím dieťaťom podľa zasľúbenia. Ale zároveň tak prijímam aj Božiu úlohu. Poslanie od Pána Ježiša v zmysle Jeho slov: „Učte ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal“.(Mt 28)
Veľkosť a náročnosť úlohy, privádzať k poznaniu pravdy Božieho slova, k pravde a nádhere evanjelia, k poznaniu Božích zámerov s nami pri súčasnom odpore, slepote i hluchote hriechom poviazaného človeka, nazýva apoštol Pavel „bojom“. Tým chce povedať, že to nie je niečo ľahké, ale vysoko náročná úloha. Pre nás, pre cirkev je však priam rozhodujúca, v zmysle „byť, či nebyť.“ Apoštol sám o sebe s dobrým svedomím vyznáva: „Boj dobrý som dobojoval, beh dokonal, vieru zachoval.“
Veľa predpojatosti je vo svete k tomuto boju viery. Veď svet má svoju vlastnú falošnú vieru, má svoje veje vlastné falošné nádeje a svoje vlastné, pochybné ciele. Apoštol Pavel i mladý Timoteos však mali jasné poznanie a vedeli čo je dobré pre každého človeka. Je to práve to, čo chce a čo dáva človeku Pán Boh. On vedie i svet k dobrému cieľu a používa na to aj dobré, ba najlepšie prostriedky.
Aké sú to prostriedky a aké ciele? Dobrý boj viery a beh života vo viere, nie je bojom proti človeku, ale proti hriechu, ktorý je a prebýva v človeku. Toto treba jasne poznať a rozlišovať. Apoštol Pavel preto na iných miestach hovorí o tom istom takto: „Náš boj nie je proti telu a krvi, ala proti zlým duchom a mocnostiam“.
Nezabúdajme, že aj diabol, ako „anjel tmy“ má svoj pôvod v nebi, a bol Pánom Bohom stvorený a určený k dobrému, ale svojou vzburou odmietol slúžiť Pánu Bohu. Odvtedy si hľadá svojich spojencov na zemi, kam bol zvrhnutý. Diabol vždy spochybňuje Božie slovo, Božie ciele i prostriedky. Vždy kladie otázku o hodnote Božieho slova: „Či naozaj povedal Boh?…“ Tak sa prihováral človeku od počiatku a súčasne podsúva niečo, čo navonok zneje ako Božie slovo, ale ním ani v najmenšom nie je.
Boj proti hriechu nie je bojom proti „telu a krvi“, teda proti človeku, či ľuďom, ale je bojom za človeka, za jeho posvätenie a záchranu. Príkladov máme veľmi mnoho. Písmo sväté nám kladie pred oči celý „oblak svedkov“, ktorí plnili tú istú úlohu v rôznom čase, v dobre pred Kristom i po Jeho príchode. V tom „oblaku“ je príklad praotcov Izraela, príklad Mojžiša a jeho vedenie ľudu Božieho po púšti do zasľúbenej zeme. Príklad Eliáša a jeho nástupcov a všetkých prorokov SZ až po Jána Krstiteľa. Príklad každého z nich je možné použiť ako jedno samostatné vyučovanie, alebo ako jednu kázeň a preto ďaleko by nás viedlo, keby sme chceli spomenúť dnes všetkých. Na to máme vždy darovaný čas milosti, ktorý máme využiť k poučeniu.
Prostriedkom, ktorý je osvedčený v duchovnom boji je Božie slovo a všetky „zbrane“, ktoré apoštol Pavel spomína v liste Efezským: „opasok pravdy, pancier spravodlivosti, obuv k hotovosti k evanjeliu pokoja, štít viery, prilbu spasenia a meč Ducha, ktorým je slovo Božie“. (Ef 6,14-16)
Na záver si pripomeňme aj cieľ nášho kresťanského boja a zápasu viery a behu života, ktorý apoštol Pavel prirovnal k maratónskemu behu. Ten býva aj na olympiáde zaradený ako najťažšia disciplína na záver hier. Cieľ, ktorý máme mať stále pred očami nie je tu na zemi.
Nie je vo falošnom „zabývaní sa“ v tomto svete. Naším cieľom sú nebesá, kde nás chce odmeniť vencom spravodlivosti, z milosti náš Pán a Spasiteľ. Amen.
21. nedeľa po Svätej Trojici – MyS – Ľubomír Batka st.