„Bol človek, ktorého poslal Boh; menoval sa Ján.“ J 1, 6
Tak ako každú veľkú a významnú udalosť na tomto svete predchádzajú a pripravujú rôzne znamenia a zjavy, tak aj tú najväčšiu a najvýznamnejšiu udalosť aká sa vôbec stala pod nebom, teda príchod Syna Božieho Ježiša Krista na svet, predchádzali a pripravovali iné udalosti a zjavy a medzi týmito najzvláštnejšími bol zjav Jána Krstiteľa, ktorý svojim vystúpením pripravoval cestu Pána, pripravoval ľudstvo na príchod Spasiteľa.
Bol človek poslaný od Boha a volal sa Ján.
Pozrime, čo hovorí toto evanjelium o predchodcovi Ježiša Krista.
Najprv nám o ňom hovorí: bol človek. Tým chce zaiste povedať to, že bol len človekom, teda aj v pochybovaní samote žalára, pôvode, povolaní a hodnosti Synovi Božiemu veľmi podriadený. Ale keď evanjelium dokladá: poslaný od Boha, tým dokazuje, že to nebol obyčajný človek, ale človek, ktorého sám Boh povolal, vyvolil, poslal k zvláštnemu úradu. Slovami „poslaný od Boha“ evanjelista naráža na proroctvo Malachiáša, skrze ktorého Hospodin dal zvestovať svojmu ľudu: „Ajhľa, posielam svojho posla, aby pripravil cestu predo mnou“ (Mal 3, 1). Ján Krstiteľ teda nekázal z vlastnej pohnútky, ale bol na to vyzvaný, vyslaný od samotného Boha, ako o tom čítame v L 3, 2: „prehovoril Boh na púšti k Jánovi, synovi Zachariášovmu.“
A ak sa spýtame prečo bol Ján od Boha poslaný, vtedy nám na to prorok Malachiáš odpovedá, keď skrze neho Pán hovorí: „Ajhľa, posielam vám proroka Eliáša skôr, ako príde deň Hospodinov, veľký a hrozný, On obráti srdce otcov k synom a srdce synov k otcom ich, aby som neprišiel a neuvalil na zem kliatbu.“ (Mal 3, 23—24) Bol teda poslaný, aby svoj ľud volal a privádzal k Hospodinovi. Týmto spôsobom Ján bol kazateľom pokánia; mal viesť ľud k pokániu, aby sa pokáním vyhol prísnemu Božiemu súdu, lebo ako Písmo hovorí: „V jeho ruke je vejačka, vyčistí si humno a svoju pšenicu zhromaždí do obilnice, ale plevy spáli neuhasiteľnom ohni.“ (Mt 3, 12) A Ján Krstiteľ bol skutočne takýmto ohlasovateľom pokánia. Už i sám spôsob jeho života to dosvedčoval.
Predsa v tom ale nebola jeho najvyššia a posledná úloha. Evanjelium hovorí o ňom: „Tento prišiel na svedectvo: svedčiť o svetle, aby všetci uverili skrze neho.“ Mal teda zvestovať Krista, to večné Svetlo, mal svedčiť o Ňom, mal na Neho ukazovať, že On je Spasiteľ a Záchranca; to bolo jeho najvyšším poslaním.
Preto aj jeho meno sa kladie na zvláštnu váhu hovoriac: „menoval sa Ján.“ Ján znamená „Boh je milostivý.“ Starozmluvní proroci obvykle dostávali mená, ktoré označovali ich povolanie, ich úrad. A tak i Krstiteľ. Mal zvestovať, že Boh je milostivý, že vlastného Syna poslal na vykúpenie hriešneho ľudského pokolenia, že je teda blízko čas milosti. A preto volal: pokánie čiňte! Ale hneď dodal: lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské, teda v Ňom, nebeskom Kráľovi Kristovi, ako Kráľovi spravodlivosti, pokoja a slávy. Všetci proroci SZ boli síce tiež hlásateľmi zákona a pokánia, ale pri tom aj zvestovateľmi budúcej milosti, budúcej spásy; avšak oni len z diaľky mohli pozerať na to, čo bolo Jánovi dopriate vidieť vlastným zrakom. I o ňom platia Pánove slová: „Blahoslavené sú vaše oči, že vidia, a vaše uši, že počujú. Lebo veru hovorím vám, že mnohí proroci a spravodliví žiadali si vidieť, čo vy vidíte, ale nevideli, a počuť, čo vy počujete, ale nepočuli. čo vy vidíte.“ (Mt 13, 16) Tak bol Ján Krstiteľ zvestovateľom Božej milosti, zjavenej v prichádzajúcom Spasiteľovi. V tomto je pravá veľkosť a význam jeho účinkovania.
Samé hlásanie zákona a volanie k pokániu nepostačuje. Ono buď príliš upokojí človeka, alebo ho vedie k zúfalstvu. Buď teda človek pochopí zákon len vonkajškom a domnieva sa, že vonkajšími skutkami zadosťučiní svedomiu a tak si zásluhu pred Bohom vydobil, alebo sa pohrúži hlbšie do jeho požiadaviek a tu skusujúc samého seba sa naučí uznať, že je nehodným hriešnikom pred spravodlivým a svätým Bohom, že sa musí vnútorne premeniť, znovuzrodiť, obnoviť, aby tak úplne zadosťučiniť zákonu. Ale tu ďalej musí uznať i to, že to sám od seba vykonať nemôže a tak ani zákon naplniť nie je v stave naplniť. A to mu zapríčiňuje nepokoj, výčitky svedomia, úzkosť, zúfanie. . . Avšak do toho vkročí Božia milosť, ktorá oznamuje: „Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“ (J 3, 16)
Preto podľa Božieho poriadku zákon musí byť spojený s evanjeliom. Preto nie viac sa káže v tom zmysle o zákone, aby človek sám zo seba mal dosť sily naplniť ho; ale len v tom zmysle, aby človek skrze zákon poznal a uznal svoju mdlobu, svoju hriešnosť. V tomto zmysle píše apoštol Pavel do Ríma 7, 7: „Hriech som nepoznal, len skrze zákon.“ Keď to človek uzná, potom tu už nastúpi evanjelium, zapáli v človeku túžbu po spasení a daruje mu vieru v Krista, v ktorom je zákon zrušený, hriech odpustený, a milosť je daná. „Z Jeho milosti zaiste všetci prijali, a to milosť nad milosť; lebo zákon bol daný skrze Mojžiša, ale milosť a pravda stala sa skrze Ježiša Krista.“
Ján zvestoval príchod, advent, tejto Božej milosti v Kristovi. Preto i kresťanská cirkev, znázorňujúc a vyobrazujúc Jána, nedala mu do ruky snáď ako symbol jeho činnosti tabule zákona, ale predstavuje ho vždy ako chlapčeka s baránkom na rukách; lebo v tom záležala jeho úloha, jeho radosť, ukazovať na „Baránka Božieho, ktorý sníma hriechy sveta.“
Tento Ján teda „prišiel na svedectvo, aby svedčil o svetle, aby všetci uverili skrze neho. On sám nebol to svetlo, len svedčiť mal o svetle.“ Sám Ján nechcel byť ničím iným, len tým, na čo ho Boh povolal – zvestovateľom Ježiša Krista. Keď židia vyslali z Jeruzalema vyslancov, aby sa ho spýtali, kto je on, pokorne odpovedal, že on nie je Kristus. A keď sa ho poslovia ďalej vypytovali: a načo teda krstíš, keď nie si Kristus? Odpovedal im: „ja krstím vodou, ale medzi vami stojí Ten, ktorého vy nepoznáte. Ten, čo po mne prichádza po mne, a ja nie som hoden rozviazať Mu remienky na obuvi.“ Takouto pokornou mysľou Ján Krstiteľ uznáva svoju chatrnosť, nízkosť, nehodnosť voči Tomu, ktorého zvestuje, ktorému pripravuje cestu.
Aj my chvejúc sa pripravme srdcia spasiteľne na príchod Spasiteľa Ježiša Krista, musíme sa ozdobiť pravou, skutočnou pokorou. Len v pokornom srdci môžeme zacítiť, že potrebujeme Spasiteľa a len keď poznáme Jeho potrebu, roznietime sa svätou, neodolateľnou túžbou po Ňom, istí súc toho: „Dosť, dosť už mám! Keď Ježiš je môj Pán, nechcem mať iného; kto Mu slúži ako pravý kresťan, netrápi sa mnoho; vierou sa Ho pridŕžať budem, rozkošami sveta pohrdnem, tak ja dosť mám.“ (ESP 508, 1)
Ach, príď teda, Pane Ježiši!