Aby náš dom nebol pustý
10.nedeľa po Sv.Trojici – Kajúca
Kajáme sa, Pane,
Čuj náš hlas, za dietky svoje,
Prijmi nás,
Odpusť nám viny, Ducha daj,
Tým svojim slovom
V živote novom
Pomáhaj! Amen (M.R)
Lk 4, 23 – 30:
„I povedal im: Iste mi pripomeniete príslovie: Lekár uzdrav sám seba! Počuli sme , čo sa stalo v Kafarnaume; urob to aj tu, vo svojej otčine! (24) A doložil: Amen, hovorím vám: Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej otčine. (25) Ale pravdu vám vravím: mnoho vdov žilo za dňov Eliášových v Izraeli, keď tri roky a šesť mesiacov bolo nebo zavreté, takže veľký hlad nastal po celej zemi, (26) ale ani k jednej z nich nebol poslaný Eliáš, len do Sarepty Sidonskej k žene – vdove. (27) A mnoho malomocných žilo v Izraeli za proroka Elizea, ale ani jeden z nich nebol očistený len Náman Sýrsky. (28) A všetci v synagoge vzplanuli hnevom, keď to počuli; (29) povstali, vyhnali Ho z mesta a viedli až na kraj vrchu, kde bolo vybudované ich mesto, aby ho zostrčili. (30) Ale On prešiel pomedzi nich a vzdialil sa.“ Amen
Kajúce spoločenstvo cirkvi, bratia a sestry v Pánovi!
Naše 20. storočie je presýtené násilím najrôznejšieho druhu. Je plné dôkazov toho, ako hriech zráža človeka hlboko pod úroveň Božieho obrazu. Dokumentuje to predovšetkým rozkvet diktatúr najrôznejších farieb a všetkého toho, čo z nich nasledovalo: vojny, masové vraždenie, likvidácia nepriateľa, násilenstvá, deportácie, etnické čistky a podobné udalosti. 20. storočie vojnou začínalo a žiaľ, podobný scenár a tie isté metódy vidíme aj dnes. Napríklad aj v bývalej Juhoslávii.
My dnes v cirkvi myslíme a spomíname tiež na vyvrcholenie jednej veľkej vojny. Nazývala sa židovská, lebo sa začala ozbrojeným povstaním židovského národa v roku 68 (po Kr.) proti Rímu. Skončila sa zdrvujúcou porážkou Židov, zničením krajiny, zničením Jeruzalema a jeruzalemského chrámu, ktorý sa stal poslednou baštou odporu povstalcov. O priebehu bojov máme podrobnú históriu z pera priameho účastníka a jedného z vodcov povstania: Jozefa Flavia.
Prečo v cirkvi spomíname práve na tieto udalosti z roku 70? Veď, ako som povedal, máme bohatú paletu dokladov toho, čoho je schopný človek bez Boha, keď prestane byť Božím obrazom. Tie udalosti o zničení Jeruzalema a chrámu totiž priamo predpovedal Ježiš Kristus. Bolo to vtedy, keď Jeruzalem a jeho ľud „nepoznal času svojho navštívenia“. Mt 23,38, Lk 21, 20) Táto národná tragédia má teda jasný súvis so slovom a proroctvom Ježišovým. Súvisí s odmietnutím Jeho osoby i diela ako Spasiteľa, Mesiáša. Jasnejší, ako iné, dnešné nevynímajúc.
Tvrdé a jednoznačné odmietnutie Krista Pán má však vždy svoje vážne a tragické dôsledky. Spomínané totalitné ideológie, obe proti Kristovi zamerané i to, čo po nich nasledovalo, pri niesli tiež svoje trpké ovocie. A prinášajú ho dodnes, pokiaľ strašia v hlavách rôznych pohrobkov. Je známe, že sa nehanbili verejne a programovo nielen odmietať, ale priamo bojovať proti Ježišovi Kristovi a Jeho posolstvu.
Dôsledky masového odklonu od Krista a Jeho slova sú vždy trpké. Ale pri skaze židovského národa, Jeruzalema a chrámu bolo a je prekvapujúce to, že Boží súd postihol práve vyvolený národ, ľud Boží SZ, ktorý si myslel, že jemu sa to nemôže stať.
Kresťanská cirkev nemôže pritom podliehať akejsi škodoradosti a myslieť si: dobre im tak ! Kresťanská cirkev ako prvá musí urobiť jediný správny záver z tohto dejinného príkladu, ale aj z iných príkladov–a to, musí ustavične konať pokánie. Apoštol Peter cirkvi pripomína, že „súd Boží začína od domu Božieho“! (1 Pt 4,17)
Čo teda znamená táto cesta pokánia pre cirkev a pre nás kresťanov? Predovšetkým je to trvalá snaha o odvrátenie sa od hriechu, od diabla, od spôsobov a ideológií, ktoré stoja v protive s nárokom Božieho slova. To máme robiť vo vedomí, že Ježiš dáva a prináša pravé hodnoty života, správnu a schodnú cestu života a preto aj skutočnú radosť do srdca a života človeka.
Všetci, ktorí urobili pokánie a zanechali spôsob života starého človeka, spoznali túto radosť a objavili nové možnosti života. To preto, lebo Pán Boh dáva požehnanie a silu tam, kde tak človek urobí.
Spomeňme najskôr niekoľko príkladov z Biblie. Takým je svedectvo colníka Matúša, ktorý prijal Ježiša ako Pána a na oslavu nového života usporiadal slávnostné posedenie za stolom. (Mt 9, 10)
– Keď sa vrátil stratený a duchovne mŕtvy syn do domu svojho otca, o ktorom hovorí Ježiš v podobenstve, otec pripravil radostnú hostinu a povedal: „..veseľme sa, lebo tento môj syn bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa. A začali sa veseliť“ (Lk 15,23-24) O Zacheovi sa píše podobne. „Zostúpil rýchlo a prijal ho s radosťou“. (Lk 19, 6) Žalárnik vo Filipis, keď uveril v Ježiša spolu so svojimi domácimi, zaviedol Pavla Síla do domu, „pripravil stôl a veselil sa s celým domom, že uveril Bohu“. (Skutky ap.16, 34)
Bratia a sestry!
Vždy, keď vstupuje Ježiš do života človeka, znamená to pravú slobodu a pravú radosť. Napokon aj Večera Pánova, ku ktorej sme dnes pozvaní, je pozvaním k radosti z odpustenia hriechov a predobrazom onej večnej radosti a večného spoločenstva s Bohom a Baránkom Božím, Kristom a všetkými veriacimi v Neho.
Na druhej strane odmietnutie Ježiša ak Mesiáša a Spasiteľa bolo a je spojené so zúrivým hnevom.
Práve to dokazuje aj dnešný prečítaný svätý text. Po Ježišovej kázni a zvesti v Nazarete, že v Ňom sa plnia všetky zasľúbenia predpovedané prorokom Izaiášom, jeho vlastní, s ktorými vyrástol, Ho chceli zabiť. Žiadali od Neho ako dôkazy také divy, ktoré urobil predtým v Kafarnaume. Podľa nich mal aj v Nazarete, vo svojej otčine urobiť niečo podobné a možno ešte väčšie.
Pán Ježiš vyslovil najskôr dávne zistenie a skúsenosť prorokov: „Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej otčine“. (v.24) Povedal však aj ďalšie dôležité posolstvo o tom, že Pán Boh miluje všetky národy, všetkých ľudí. Boh, ani Boží Syn nekoná iba pre vyvolených. Nepozná žiadnu protekciu. Ako doklad uviedol udalosti z čias SZ. Prorok Eliáš, ktorý žil v ťažkej dobe duchovného chladu a opúšťania viery otcov, bol prenasledovaný, ale našiel útočište a záchranu u ženy vdovy, ktorá bola pohanka! Žila v Sarepte Sidonskej. Nielen Eliáša v čase hladu zachránil Boh, ale aj ju a jej dom!
Podobne za časov proroka Elizea žilo v Izraeli mnoho malomocných, ale ani jeden z nich nebol očistený – len Náman Sýrsky. Teda Sýrčan áno, hoci bol dokonca vojvodcom vojska nepriateľského národa. Nazaretčania, ale ani Jeruzalem nechcel pochopiť tú reč Ježišovu o posolstve Božej milosti všetkým národom, každému človeku. Tí pohania uverili slovám prorokov, ale Nazaretčania, ani Jeruzalemčania neuverili slovám Božieho Syna! V ich srdciach a životoch nenašiel vieru, nebol prijatý a preto neboli zachránení.
Zo svedectva evanjelistu počujeme: „A všetci v synagoge vzplanuli hnevom, keď to počuli, povstali a vyhnali ho z mesta a viedli na kraj vrchu…aby Ho zostrčili“.(v.29) Ich vybičovaný nacionalizmus a samospravodlivosť ich dohnali k zaslepenosti. Ježiš sa stal ich nepriateľom a preto ho chcú sotiť do priepasti. Je to predobraz toho, čo sa neskôr udialo na Golgotu. Ale ešte neprišla Jeho hodina. Preto prešiel pomedzi nich a vzdialil sa. Aj ich dom zostal pustý a prázdny.
Aj dnes chce Ježiš opäť prísť k nám s darmi, ktoré prináša skrze evanjelium, skrze moc Božiu. Prináša radostnú zvesť o spáse, o otvorení očí, o odpustení hriechov a pravej slobode. Kdekoľvek je Ježiš odmietaný, alebo vyhnaný, kdekoľvek dá človek prednosť konzumnému spôsobu života, pýche, nacionalizmu, falošnej slobode a iným prejavom hriechu, prechádza On pomedzi nás a odchádza. Opúšťa nás. Náš dom zostáva pustý…To je dôvod k pokániu. Ale súčasne je tu Jeho volanie k novej vernosti všetkých nás.
Všetkých, ktorí sme svojho času zložili konfirmačný sľub vernosti Ježišovi Kristovi ako Pánovi a sľub vernosti cirkvi. Ak sú dnes medzi nami takí, ktorí skladali tento sľub práve na konci jedného veľkého svetového požiaru pred 50-timi rokmi, sú pre nás povzbudením k vernosti. Za to im ďakujeme. Ďakujeme za povzbudenie aj tým, ktorí zložili sľub ako presbyteri a svojou službou zboru chcú slúžiť Tomu, ktorý je Hlavou cirkvi. Ďakujem za príklad tým manželom a manželkám, ktorí si pred oltárom dali sľub doživotnej vernosti a lásky a Božou pomocou ho dodržujú. Takíto manželia, ktorí dokázali prejsť spolu dlhú cestu sú príkladom a povzbudením pre celú našu cirkev a pre mladé rodiny.
Len nad neverou a nevernosťou človeka je vyhlásený Boží súd, práve tak ako bol vyhlásený na neverným Izraelom. Nad vernosťou však svieti koruna slávy od Krista Pána – a slávna budúcnosť detí Božích. Amen.
10. nedeľa po Svätej Trojici /SLB s VP/ – Sobotište 1995 – Ľubomír Batka st.