Aké sú milé Tvoje príbytky!
Čuj modlitbu, spev, veleby,
sŕdc obeť v tomto chráme,
ktoré Tebe, Pán neba i zeme,
s radosťou prinášame.
Tys’ tužil ramená, žiar živil horlenia,
pomáhal si bremená niesť!
Tebe sláva, chvála, česť! Amen (M.R.)
Ž 84, 2 – 4:
„Aké sú milé Tvoje príbytky,
ó Hospodine vojov!
(3) Duša mi túži, priam prahne
po sieňach Hospodinových;
srdce a telo mi plesá
v ústrety Bohu živému.
(4) Aj vtáča našlo si domov
a lastovička hniezdo,
kde ukladá si mlaď;
oltáre Tvoje, Hospodine vojov,
Kráľ môj a Boh môj!“ Amen
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, bratia a sestry v našom Pánovi Ježišovi Kristovi!
Pri 30. výročí pamiatky postavenia a posvätenia tohto kostolíka, môžeme s vďakou oproti Pánu Bohu spomínať na mnohé veci. Predovšetkým na ten pozoruhodný a neprehliadnuteľný duchovný zápal a jednomyseľnosť temer všetkých vtedajších členov tejto dcérocirkvi Rovensko, ktorý prejavili a dokázali pri jeho stavbe.
Vtedajší kurátor tejto fílie Jozef Daniš v závere slávnosti pri posviacke 21. septembra 1969 o.i. povedal: „Je to dielo, ktoré bude naším potomkom hlásať ochotu i vieru v Trojjediného Boha nášho“. Keď ďakoval domácim za milodary, za prácu, porozumenie a ochotu ktorú prejavili, ktorou prispeli a pomohli toto dielo vybudovať, pripomenul: „Veď postaviť toto dielo za 54 pracovných dní nebola maličkosť, zvlášť pri našej poľnohospodárskej zamestnanosti v JRD v Rovensku. Vďaka vám za všetku tú prácu a starostlivosť“. Poďakoval aj všetkým ostatným darcom, pracovníkom a duchovným služobníkom.
Fília Rovensko mala vtedy iba 259 členov a predsa dokázala naplniť nielen svoju túžbu po chráme, ale ja túžbu otcov. Veď už v roku 1932, keď tu bola postavená veža, za kurátora Jozefa Dujku, bola stavaná v nádeji, že pri nej bude postavená aj modlitebňa. Dokonca boli hotové aj plány na jej stavbu. Iba nepriazeň doby znemožnila ich realizáciu pred 2. svetovou vojnou, cez ňu i po nej.
Keď ale svitla nová nádej slobody s príchodom tzv. pražskej jari, vtedajší evanjelici – a vďaka Pánu Bohu sú tu dnes viacerí pamätníci týchto udalostí stále medzi nami – neváhali a konali.
Impozantným svedectvom tejto doby je to, čo zaznamenal jeden z horlivcov a súčasne kronikár tejto stavby Pavel Šarabok. Pripomenul túžby otcov, ale podrobne aj slávnosť posviacky základného kameňa a potom aj celej modlitebnice. Pripomeňme si z tohoto svedectva niektoré udalosti. „Keď sme 26. mája 1969 dostali povolenie na stavbu, začali sme 4. júna kopať základy…za dve hodiny boli základy vykopané v rozmeroch 12×6,5 m a 7. júna sme ich naplnili (betónom), takže 15. júna mohla byť posviacka základného kameňa“.
Toto svedectvo a ďalšie fakty sú a zostanú skutočným svedectvom túžby a viery v duchu slov 84. žalmu: „Aké sú milé Tvoje príbytky, ó Hospodine vojov! Duša mi túži, priam prahne po sieňach Hospodinových; srdce a telo mi plesá v ústrety Bohu živému“. Budúce generácie majú a budú mať tento príklad a odkaz predkov stále pred očami. Bude pre nich povzbudením a inšpiráciou. Práve tak bol povzbudením a inšpiráciou odkaz otcov, ktorý budovali tunajšiu vežu, ktorý bol vložený do základného kameňa pri jeho posviacke.
„Základ veže tejto sú piloty a betón –
základ spasenia nášho je viera v Trojjediného Boha!
S vierou stojíme, s vierou padáme,
vo viere spásu duše našej čakáme“.
Verné a pravdivé to slová! Platia aj dnes budú platiť vždy.
Z ostatných reálií hodno spomenúť napríklad aj to, že do posviacky boli náklady na stavbu 136 000 korún a na dokončenie a zariadenie interiéru, menovite na nové lavice zostalo vynaložiť ešte 15 000 korún. Ich zhotovenie sa v krátkej dobe aj realizovalo. Základ celého obnosu bol však položený hneď v prvých dňoch stavby, keď tunajšie rodiny v krátkom čase obetovali na tento bohumilý cieľ 73.000 korún.
Pri 30. výročí Pamiatky posvätenia je tu však aj otázka, či súčasné generácie dokážu rovnako obetavo udržať to, čo nám otcovia ako vzácne dedičstvo zanechali. Nasledujúce roky priniesli, žiaľ, aj vážne zmeny v počte tunajších evanjelikov. Prišli časné rozlúčky s viacerými horlivcami a budovateľmi kostolíka. Viacerí členovia fílie, ba celé rodiny sa odsťahovali a tak prišlo k úbytku členov.
Horšie je, že následná tzv. normalizácia v spoločnosti priniesla opäť aj novú vlnu ateizácie a zastrašovania kresťanov a tak poklesla viera a horlivosť mnohých. Dnes sme v situácii, keď sa nielen tu, ale aj v iných zboroch kladie otázka: Potrebujeme chrám Boží? Mojou úlohou je aj dnes priniesť odpoveď na túto a podobné otázky. Preto na základe dnešného biblického textu svedčíme, že:
Chrám je:
1. príbytok Boha mocností
2. miesto, kde sa naša duša uhostí
3. domov, ktorý nás vedie k večnosti
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, bratia a sestry v Pánovi!
Chrám nie je obyčajný dom, ale príbytok Boží, dom Hospodina mocností, ako svedčí aj náš prečítaný text Písma svätého. Starý Izrael mal povedomie, že Hospodin prebýva na Sione, v chráme ako svojom dome a príbytku. Nie že by ľud SZ nevedel, že Pán Boh je všadeprítomný a že „nebesá nebies ho neobsiahnu“. To iste dobre vedel a svedčí o tom aj samotný žalmista na mnohých miestach. Ale všemohúci a všadeprítomný Pán Boh sa chce stretávať so svojím ľudom a chce tvoriť z nás spoločenstvo veriacich. Človek však nie je všadeprítomný. Sme vždy odkázaný iba na jedno miesto, kde môžeme byť spolu v konkrétnej chvíli. To miesto má byť oddelené od ostatných miest. Je to miesto posvätené, o ktorom platí slovo Písma: „Hľa, stánok Boží s ľuďmi“.
Pán Boh je ochotný a pripravený priblížiť sa k človeku celkom konkrétne, na konkrétnom mieste nie kvôli sebe, ale kvôli nám.
Jeho prítomnosť nie je „automatická“, či „magická“, ale je spojená s bohoslužbou. Kresťanská bohoslužba je na prvom mieste službou Pána Boha nám, ľuďom. Je založená na Božej akttivite a na zasľúbení, ako ho tlmočí Pán Ježiš: „Kde sa dvaja, alebo traja zídu v mojom mene,tam som ja uprostred nich“.
Oprávnene sa môžeme aj dnes pýtať: Cítime radosť, keď nám hovoria veriaci: „Poďme do domu Hospodinovho“ ako to vyjadril žalmista na inom mieste? (Ž 122, 1)
Milí bratia a sestry, nie že by Pán Boh a Duch Svätý nebol uprostred nás napríklad aj doma, v našich domácnostiach. Pravda, deje sa tak najmä vtedy, keď aj doma otvoríme Bibliu, keď spievame nábožné piesne, keď sa modlíme. Práve tak je to aj tu, v dome Hospodina mocností. Naviac, je tu s nami aj vtedy, keď prijímame sviatosti ako prostriedky milosti Božej.
Je pravdou, že prví kresťania dlho nemali kostoly a chrámy a stretávali sa v chráme jeruzalemskom, ale najčastejšie v domácnostiach. Kostoly však už svojou architektúrou a výzdobou ľudí oslovujú Božím slovom, svojimi symbolmi, ak ich poznáme a rozumieme im. Niekoho oslovujú kostoly staré, aké poznáme na Gemery, alebo drevené kostoly artikulárne. Iného môžu viac osloviť kostoly moderné, ale všetky majú tú istú snahu – prihovoriť sa človeku a zvestovať Božiu moc a slávu. Takým miestom je aj tento nás jednoduchý, ale milý kostolík.
2. Bratia a sestry v Pánovi!
Chrámový priestor je nielen príbytok Hospodina mocností, kde sa môžeme stretať s Pánom Bohom a spoločenstvom veriacich. Chrám je miesto, ktoré priam naše duše uhostí. Tak to vyznal už SZ žalmista: „Duša mi túži, priam prahne po sieňach Hospodinových; srdce a telo mi plesá v ústrety Bohu živému“.
Božie slovo, ktoré nám tu zneje sýti naše duše, lebo je „pravým pokrmom“, občerstvuje nás ako „rosa zhora“ a podobne aj Pánova večera. Žalmista vyznáva aj známe slová: „Hospodin je môj Pastier, nebudem mať nedostatku. Na zelených pastvách ma pasie a k vodám odpočinutia ma privádza. Dušu mi občerstvuje…“.
Bratia a sestry!
Aj dnes platia slová Dr. Martina Luthera, ktoré povedal pri posviacke chrámu v Torgau: „Na tomto mieste sa nič iné nebude diať, len to, že nám tu bude slúžiť Pán Boh svojím slovom a my Jemu piesňami a modlitbami“. Preto sa pýtajme aj v duchu a v pravde, čo je pre nás prioritou nášho života, to prvé a základné a čo druhoradé. Nepochybne je to živé a oslovujúce Božie slovo, ktorým nám duše hostí. Preto mnohým z nás znova a znova „srdce a telo plesá v ústrety Bohu živému“, keď nás zavolá hlas zvona do chrámu.
3. Bratia a sestry v Pánovi!
Každý z nás má iste rád svoj domov, svoje rodné hniezdo, alebo dom, či príbytok, ktorý si zbudoval a kde v pokoji môže bývať svojou rodinou, so svojimi najbližšími. Chrám a Božie slovo v ňom nás znovu a znovu učí ako a prečo máme žiť v láske a v pekných vzťahoch.
Žalmista si vážil iste aj tieto hodnoty, tak ako je to vlastné Božiemu stvorenstvu. Poznáme aj my ten obdivuhodný cit a inštinkt lastovičiek, ktoré odletia na zimu tisíce kilometrov do teplých krajín, ale na jar sa neomylne vrátia do toho istého hniezda, kde sa zrodili.
Žalmista pripomína hniezda lastovičiek, ktoré bolo možné pozorovať aj na oltárom v jeruzalemskom chráme a pripomínajú mu miesto jeho zrodu a pôvodu. Božiu náruč.
Kresťan by nemal nikdy stratiť ten základný a prirodzený inštinkt, vrátiť sa, ako hovorí naša poetka: „V náručie Božie, odkiaľ sme vyšli“. Naším prvým príbytkom sú ruky Božie. Z nich sme prijali život a na ne by sme nemali nikdy zabudnúť. Nemali by sme stratiť ten základný a prirodzený cit, vedomie, že nepatríme iba sami sebe, ale sme Božími deťmi a nimi máme ostať. Je to nádherné vyznanie, ktoré smieme dnes počuť: „Aj vtáča našlo si domov a lastovička hniezdo, kde ukladá si mlaď: oltáre Tvoje, Hospodine vojov, Kráľ môj a Boh môj“.
Chrám Boží nám ukazuje správne smer k nebu, k Bohu, do rúk Božích. K potrebe obnoviť vedomie Božieho detinstva, ktoré sa obnovuje už v Krste svätom a potom vždy znovu pri Božom oslovení. Preto je chrám Boží miestom, ktoré nás vedie k večnosti.
K večnému prebývaniu s naším Stvoriteľom a Otcom, s naším Pánom a Spasiteľom Ježišom Kristom a Duchom Svätým.
Máme teda tri vzácne domovy od Hospodina. Náš dom, kde časne prebývame s našimi najbližšími, dom Boží, ktorý nás spája ako rodinu Božích detí a naše duše časne hostí, a dom a príbytok večný, ktorý nám pripravil náš Pán. Chrám Boží nás bezpečne vedie do „príbytkov nie ľudskou rukou zhotovených“, do večnej radosti.
Amen
16. nedeľa po Svätej Trojici 1999 – 30. výročie posvätenia chrámu v Rovensku, dcérocirkvi CZ Sobotište – Ľubomír Batka st.
OsA 16/99