Kázeň pre rozhlasové služby Božie
26. augusta 2001 z Trenčianskych Stankoviec
Text: Evanjelium podľa Lukáša 18, 9-14
Milí bratia a sestry, milí rozhlasoví poslucháči!
Pán Boh oslovuje človeka vždy len na jednom mieste. Na tom, kde sa práve nachádza. A každý vie, kde sa nachádza. My sme tu, v tomto chráme. No, kde všade sa len nachádzate vy, naši dnešní poslucháči? Iste na mnohých iných miestach. Možno v chráme prírody. Možno doma, v pohode nedeľného rána. Možno aj v práci – v nemocniciach, v ústavoch opatrovateľskej služby. Možno aj v horskom zátiší chaty, alebo ešte i na dovolenke – veď teraz je tomu vhodný čas …
No, obzvlášť, myslíme aj na vás, našich starších, ale i na nemocných, bolestiacich. Najmä však na tých, v tom najsmutnejšom nedostatku sa nachádzajúcich – v nedostatku lásky. Preto i v desivej samote, v ktorej prichodí snáď nejednému vyznať ako tomu mužovi pri Betezde, keď povedal pred Pánom Ježišom to srdcervúce vyznanie: „Pane, nemám nikoho!“. A bola to pravda. Trpká skutočnosť. Ale aj v tom stave, mal predsa niekoho – samého Krista. Keď Ho poslúchol, tak mu aj pomohol. O čom ten strápený vôbec nepochyboval. Lebo si nepovedal: Mne už niet pomoci!
U nášho Pána je dostatok pomoci. Pre každého. Mladého i starého. Zdravého i chorého. Len jedenkrát nepomôže – pri smrti. To preto, ako hovorí i sväté Písmo, že „Odplata za hriech je smrť“, čím však nie je koniec, lebo po tom „Odplata za hriech je smrť“, hneď nasleduje „ale Božím darom milosti je večný život v Kristu Ježiši, našom Pánovi“. A ak Mu patríme v terajšom živote, v tejto časnosti, budeme i vo večnosti.
Pýtaj sa každý: Či ma toto teší? Koho večnosť nepoteší, toho asi nič nepoteší! Teš sa večnosťou, veriaci! Povznes sa nad toto časné trápenie! Tvoj Boh ťa potešuje, keď ti Božím slovom zasľubuje, že „tí, čo rozsievajú so slzami, žať budú s plesaním“. A radí ti, spomenúť si, i čo Jeho Syn, Kristus Pán, povedal o tom hýriacom boháčovi a biednom a chorom Lazárovi. Vieš, predsa, kam sa dostali. Ľahtikársky boháč, ktorému sa všetko darilo a v rozkošiach života „nemal čas“ ani pre Boha, ani pre blížneho – zakončil v mukách podsvetia. Ale zaťažený Lazár, práve v svojich mukách, dokázal sa dokonale pokajať, Pánovo odpustenie prijať – a zakončiť vo večnej radosti. Práve toto želáme vám, zaťaženým životným údelom, rovnako i tzv. dobre situovaným“, aby sa spamätali, kým nie je neskoro.
Bratia a sestry, vážení rozhlasoví poslucháči!
Aj keď cez nedokonalého človeka, ale iste cítite, že k vám hovorí dokonalé slovo Božie, že sa vám sám Boh prihovára. Jeho večná láska, chce dosiahnuť každého. Aj pochybovačného. Aj duchovne ľahostajných, ktorých v každej dobe bolo predsa najviac. No Pánu Bohu nie je ľahostajný nikto, ani tí, čo sú ľahostajní voči Nemu. Ani tí, ktorí si trebárs miesto svätenia sviatočného dňa, zvolili v týchto augustových dňoch – kúpalisko.
Nič proti kúpalisku. Iba poznámka, že kúpele napr. veľmi obľubovali už starí Rimania. Tá vrchná vrstva – tí, čo na to mali. Tí aj s otrokmi prichádzali, aby im posluhovali, ba zlenivených i poškrabali. Aj to im bolo ťažko! A keď bol v kúpeľoch aj sám panovník Hadrian, tak sa zdesil ako jeden z jeho vyslúžilcov, vojnových veteránov, si škrabal chrbát o stĺp. Hneď ho napomenul z neslušného správania, na čo vyslúžilec povedal: „Keď ja nemám toľko peňazí, aby som si kúpil otroka“. Dal mu, aby mal na otroka. Zvesť o tom sa hneď rozniesla. A na druhý deň už bolo v kúpeľnom priestore množstvo vyslúžilcov – a každý si šúchal chrbát o stĺp. Každý čakal, že cisár dá i jemu na otroka. Nestalo sa. Len povedal: „Teraz vás je celkom dosť – a môžete škrabať chrbát jeden druhému!“ Na čo istý vyslúžilec riekol: „Lekcia je dobrá, ale pomoc žiadna!“.
Celkom inak u Božieho Syna, Krista, nášho Spasiteľa. Ten v našom texte dáva i poučenie, i pomoc. Poučenie, dodnes platné, je v tom, že „Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť“. A pomoc je v tom, že tomu kajúcemu publikánovi Pán odpúšťa všetky jeho hriechy.
Tlačia ťa milá duša hriechy? Znášaš ich trpké následky? Cítiš ich tiaž ako bremeno s ktorým sa nielen ťažko chodí týmto časným životom, ale s ním nemožno vojsť ani do budúceho, života večného? Potom učiň presne to, čo ten hlboko kajúci publikán! Nie, nemusíš to hovoriť nikomu, nemusíš, obrazne povedané „vyvesiť svoje špinavé prádlo“ pred žiadnym človekom, ale môžeš to povedať, trebárs i pošepky, alebo i bez vypustenia hlasu svojmu Pánu a Bohu: „Bože buď milostivý mne hriešnemu“. A keď to bude v plnom pokání a v plnej viere, príde i úplné odpustenie Božie.
Vtedy pre publikána, a čo tak teraz pre teba? Urobíš teraz pokánie? Aj keď o pokání už chýrny kazateľ Spurgeon povedal: „Pokánie je prvý dobrý znak liečenia, ale vyliečení budeme len ranami Pána Ježiša Krista a nie naším pokáním“. Áno, lekárstvo nie je v pokání, ale v Božom odpustení. Publikán o odpustenie prosí. A nielen prosí, ale ho aj vo viere prijíma. Preto nie je naším cieľom len pokánie zvestovať a až k slzám ľudí privádzať. Nie je to cieľom nášho kázania, ale aby kajúci prijal Božie odpustenie v Kristovi – to je rozhodujúce!
To už spomínaný Spurgeon na vtipný spôsob vysvetlil svojím farmárom, keď kajúceho človeka prirovnal ku koňovi, privedenému k vode a riekol: „Priviedol som koňa k vode, ale nemôžem ho prinútiť piť“ – tak aj kajúceho hriešnika ešte nemôžeme prinútiť prijať Božie odpustenie, ale môže to Boh, pôsobiaci na ducha človeka svojím Duchom Svätým, aby išlo o dielo Božie, a nie ľudské.
Odpustenie hriechov – je dielo Božie. A dielo Božie sa udialo aj to v chráme – a potom, že sa nič v chrámoch nedeje! – o čom riekol i Pán Ježiš, že „tento odišiel do svojho domu ospravedlnený“ … Akí v svojom dome sa objavíme my? Nie zajtra, ale teraz? Ba, ani keby sme sa už domov nevrátili, či boli bezdomovcami a podobní tak Kristovi, ktorý riekol o sebe, že „Syn človeka nemá miesta, kde by sklonil svojej hlavy“ – tak všetci máme skutočný domov vo svojom vnútri. Či sme vo vnútri, ako nespravodliví, alebo už ospravedlnení?
Bratia a sestry, ctení poslucháči!
Doktor John Stott, mimochodom spovedník anglickej kráľovnej, hovorí: „Ospravedlnení môžeme byť len raz – keď prijmeme milosť Božiu – ale odpustenie hriechov potrebujeme každý deň“. Ak nechceme byť podobní tomu pyšnému farizejovi, ktorý sa „modlí“ v chráme. A vlastne len pyšne seba vychvaľuje. Hovorí: „Bože, ďakujem Ti, že nie som ako ostatní“. Iste my tak nehovoríme. Ale či si nepomyslíme? Lepší som od toho, i tamtoho. Pýcha sa hlási o slovo. No, keby to aj tak bolo, že sme lepší od niekoho – to len podľa úsudku ľudského!
Čo hovorí sväté Písmo? To, že „Človek hľadí na to, čo má pred očami, Boh na to, čo je v srdci“. Či sa v srdci niekto chce rozísť so svojimi hriechmi, alebo je spokojný s tou úrovňou, na ktorej sa nachádza? Veď som dobrý! Možno, vo vlastných očiach, ale čo v Božom pohľade? Či neplatí, že kto je spokojný so sebou, s tým nemôže byť spokojný Boh? Ako je len so sebou spokojný ten farizej. Zarážajúce, že sa ničomu lepšiemu nenaučil ani v chráme Božom! Len lepší som …
No vôbec nerozhoduje, či som lepší ako ten, alebo tá, ale či stupeň našej dobroty zodpovedá stupňu štedrosti, ktorou nás zahrnul Boh. Veru meradlom dokonalosti pred Bohom, nie je sused (ani sused v chráme), ale stupeň uvedomenia a používania tých darov Božích, ktoré sme dostali. A nevedno, kto z nás môže byť v tomto ohľade sám so sebou spokojný, a s kým z nás môže byť spokojný Boh (A. Faudenom).
Jedno je isté, komu pýcha bude aj naďalej zatvárať oči, bude síce spokojný sám so sebou, ale Boh nebude môcť byť spokojný s ním. Prípad farizeja, aby nebol prípad aj môj, aj tvoj. Ten druhý dáva správny návod: Byť nespokojný so sebou, aby som mohol byť spokojný v Bohu.Veď On kajúcemu odpúšťa. Viny vzďaľuje. Nevinným robí človeka – vinníka, keď jeho vinu vložil na Krista. No Toho „ktorý umrel pre naše hriechy a vstal pre naše ospravedlnenie“.
On nás za nevinných pred Bohom vyhlasuje, s tým, že len nevinný môže byť s k u t o č n e s p o k o j n ý . Keď to vieš, a keď to chceš, Pán Ježiš to i s tebou učiní. Amen.
- áž –
- Kázal: Ján Baláž