Spasenie je dar Boží
(Pamiatka posvätenia cirkevných budov na Podbranči)
Vzdych:
Dielu svojmu nedáš zhynúť, Pane,
vždy si poslal verných ku obrane,
k obnoveniu svojho Siona.
Buď Ti vďaka za tú lásku Tvoju,
však daj sily ku ďalšiemu boju,
ním sa veľké dielo dokoná!
Ach daj sily i dnes svedčiť smele,
srdcia vierou otúž pri sviatku
-slávne dielo otcov stavať, zväčšiť.
tak ozdobiť verných pamiatku! Amen (M.R.)
Ef 2, 8:
„Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba; je to dar Boží.“ Amen
Slávnostné kresťanské zhromaždenie! Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Kristu Ježiši!
Svätíme dnes pamiatku posvätenia cirkevných budov na našej milej dcérocirkvi v Podbranči. Ľudové pomenovanie tohoto sviatku je „Hody“.
Keď som sa pred rokmi pýtal istého žiaka, druháčika, v škole na náboženstve: „Kedy máme v naše cirkvi „Hody“? – odpovedal: „Keď si kúpime dve fľašky vína!“. Azda na tej odpovedi aj niečo pravdy je, ale predpokladám, že všetci tu prítomní o tomto dni a sviatku a jeho odkaze viete podstatne viac.
Všeobecne v našej cirkvi sa tento sviatok volá: Pamiatka posvätenia chrámu Božieho. Môže sa teda dnes ozvať určitá pochybnosť, alebo námietka: Veď my tu v Podbranči chrám Boží nemáme! Je to síce pravda, ale pravdou je aj to, že náš ľud považuje za svoj chrám ten matkocirkevný – sobotištský. Naši predkovia mali k nemu vždy srdečný vzťah, ktorý dokázali svojimi obetami naň, svojou prácou (napríklad zhotovením zádveria s kyvadlovými dverami) a fília má svoj diel i na súčasnej generálnej oprave interiéru.
Je skutočnosťou, že na Podbranči, menovite na Brančskom hrade bola kedysi kaplnka, v ktorej pôsobili dvorný kazatelia rodiny Nyári. Zrejme slúžili aj tunajšiemu ľudu, ale ľud k hradnej kaplnke nezískali osobný vzťah. Dokonca sa spomína že aj na nádvorí hradu (vpravo) stála kaplnka pre ľud. Takým farárom bol istý Ján Majthyni v roku 1650, o ktorom je zaznamenané, že prišiel „z Kamence na Branč“. V Sobotišti bol vtedy farár Samuel Johanides. Vieme tiež, že dňa 17. augusta 1645 biskup Daniel Dubravius a senior Juraj Zelenka za prítomnosti viacerých kňazov vysvätil tu Samuela Krmana za farára do Vyhien.
Ďalší chrám Boží, ku ktorému však tunajší obyvatelia mali srdečný vzťah, bol artikulárny chrám v susednej Prietrži z roku 1733. O jeho stavbe a pohnutej histórii tej doby mnohí z vás dobre vedia a ju poznajú.
Dnešný sviatok na Podbranči sa však spája nie priamo s chrámom, ale s inými cirkevnými budovami, ktoré tu tunajší evanjelici postavili. Predovšetkým so starou cirkevnou školou z roku 1882, ktorú posvätil senior Ján Leška a kde pôsobil ako prvý cirkevný učiteľ Pavel Kulíšek z Vrboviec.
V roku 1898 si fília Podbranč zakúpila od evanjelickej cirkvi v Brezovej dva zvony, ktoré však „padli za obeť“ 1. svetovej vojny.
V roku 1905 si fília nákladom 3 095 korún postavila zvonicu, na ktorú si potom v roku 1928 zadovážila dva nové zvony, pričom jeden bol osobným darom richtára J. Jankovýcha. Slávnostná posviacka sa konala v 13. nedeľu po Svätej Trojici – a to je základ dnešného sviatočného dňa.
Pre úplnosť však treba dodať, že k cirkevným budovám na Podbranči patrí aj malá zvonička na Podzámku, kde si fília kúpila zvon z milodarov z Broumova, ktorý bol posvätený 30. augusta 1920. Nezabúdame ani na budovu novej Ev. ľudovej cirkevnej školy posvätnej 7. septembra 1941.
Milí bratia a sestry v Pánovi!
„Hody“ sú spomienkou nielen na stavby a budovy, ale najmä na vieru ich staviteľov, budovateľov a udržiavateľov. Iba viera má veľké slávne zasľúbenie od Hospodina a od Pána Ježiša Krista. Ak by išlo len o stavby, mohlo by to dopadnúť tak, ako pri stavbe babylonskej veže. Tam bol hlavný motív stavby „urobiť si meno“ a to je vždy málo, ba dokonca je to nebezpečný hriech. Môže skončiť neporozumením a zvadou. Tak to robí aj dnešný svet a táto snaha nemá žiadne Božie zasľúbenie. To je iba tam, kde je úprimná viera.
Preto aj výzva apoštola z NZ hovorí nielen: „Spomínajte na svojich vodcov…“, ale aj: „… a nasledujte ich vieru“. Nám dnes iné slovo apoštola jasne hovorí: „Lebo milosťou ste spasení skrze vieru“!
To je od Pána Boha aj pre nás. Je to Božie slovo, ktoré je večne platné. Cirkevné budovy sú „posvätenými“, to znamená „oddelenými“ miestami na službu Pánu Bohu. Sú miestami, kde zaznieva uprostred tohoto sveta posolstvo od Pána pre Jeho ľud. Nie slovo ľudské, ľudské názory či filozofia so všetkými omylmi a neraz aj bludmi, ale slovo, ktoré je večne platné.
Potrebuje nutne dnešný svet a človek takého „oddelené miesta“, kde má zaznievať Božieho slovo?
Odpovedáme podľa slov Písma svätého, že nutne a bezpodmienečne – nie. Netvrdíme, že Pán býva v „chrámoch rukami vybudovaných“. Naša cirkev má veľkú skúsenosť z obdobia, keď stratila kostoly, fary i školy. Po vydaní Tolerančného patentu sa na mnohých miestach začali stavať modlitebnice, čiže kostoly bez veže, ale kým sa tak stalo, služby Božie sa konali najmä v stodolách a niekde na dvoroch. Vieme, že sa tak dialo aj v Sobotišti, kde sa prvé služby Božie po obnovení cirkevného zboru sa konali na dvore zemana Pavla Peťku a potom dlhšie v humne Jarábkovskom. Namiesto kazateľnice môže poslúžiť hocičo, hoci aj starý pivný sud a kazateľ nemusí nutne mať oblečenú krásnu kamžu. Ale tam, kde je viera, tam si napokon ľud Boží pripravuje vhodné a dôstojnejšie miesto pre služby Božie, miesto adekvátne službe, ktorá sa v kostole koná.
Aká je to služba? Je to služba Pána Boha nám hriešnym ľuďom. On predovšetkým slúži nám. Pán Boh sa „znížil“ v Synovi, Ježišovi k nám a tomu svetu v ľudskom tele. Aj teraz prichádza k nám v ľudskom slove, alebo v stvorených daroch: v chlebe a víne vo svätej Večeri ako pravý Boh. To tzv. obyčajné víno sa vtedy stáva pre nás „krvou Kristovou“ a chlieb,„telom“ Pána Krista. Toto zníženie, či poníženie znamená však pre nás „milosť“, ktorou sme spasení milosťou. Nie stavbami, opravami, údržbami, ani milodarmi – čiže našimi obetami a zásluhami, ale tým, čo Pán Boh pre nás vykonal a koná.
Bratia a sestry!
Toto je pre svet a pre človeka tá najväčšia „provokácia“, ktorú máme neprestajne oznamovať a zvestovať ľuďom. Neprestajne preto, lebo nikto si nemôže na túto pravdu „zvyknúť“ a trvalo a bezpodmienečne ju prijať. Človek má vždy tendenciu vyzdvihnúť seba, svoje skutky a zásluhy a Ježiša vždy nanovo odsúdiť, ponižovať a križovať. Znevažovaním Pána Boha a Jeho syna je, ak si príliš veľa o sebe myslíme a tak v konečnom dôsledku neprijímame zvesť evanjelia: „lebo milosťou ste spasení skrze vieru“.
Týchto niekoľko slov hovorí veľmi mnoho! Ich prijatie, či neprijatie rozhoduje o našej večnosti v tom zmysle, či bude mať večnosť pre nás podobu trvalej radosti, ale podobu večného zatratenia; podobu neba, či pekla.
Slovo o milosti je pre mnohých provokáciou už preto, lebo si myslia, alebo sú presvedčení, že milosť Božiu nepotrebujú. Milosť potrebuje iba hriešnik a takých, vraj, už niet… Je to zvláštne videnie vecí. Ľudia síce hovoria a pripustia, že tento svet je zlý – ale každý z nich súčasne hovorí, že on je dobrý, alebo dokonca, že ľudia sú vo svoje podstate dobrí. Preto, vraj, nepotrebujú milostivého Boha.
Pán Ježiš bohatému mládencovi povedal: „Dobrý je len jeden“ a to je Pán Boh. Pýtame sa kde je pravda? Na posvätených miestach zaznieva zvesť: je v Božom slove. Spasení sme milosťou a nijako inak.
Ale je tu aj druhá „provokácia“. Myslíme tým pôvodný význam latinského slova „pro voko“ – čo znamená „volať k niečomu“. Ľudia poznajú zväčša „pro voko“ ako volanie k zlému, ale my ho chápeme v biblickom zmysle, ako volanie k viere a tak k spaseniu.
My aj dnes smieme a máme počuť uistenie, že už sme, nie že iba budeme spasení. Boli sme totiž spasení tým najväčším ponížením Božieho Syna, Jeho ponížením a smrťou na Golgote. Pánom Bohom ponúknuté spasenie sa teda už stalo. On nemení svoje rozhodnutie. On svoju milosť tomuto svetu už dal v Synovi a my sme v Ňom a skrze Neho spasení, ak ho vierou v Neho prijímame.
Preto je to radostná zvesť, ktorú smieme počuť a nanovo sa v nej potešiť, utvrdiť a posilniť.
Tretím slovom Božej „provokácie“, Božieho pozvania je aj slovo „spása“, alebo „záchrana“. To je dar zmierenia, dar večného života, prostredníctvom vzkriesenia nášho tela. Je to záchrana nielen duše, ale aj tela, ktoré nám zasľubuje Otec, keď bude naše vzkriesené telo podobné Pánovmu oslávenému telu.
Človek podľa svojho rozumu a myslenia nič nové nečaká. Vidí a pozná iba hynutie a tak aj pestuje „kultúru smrti“. Božie slovo nám však hovorí o novej, slávnej budúcnosti Božích detí, o novom živote, ktorý začína už tu a bude pri druhom príchode Kristovom pre veriaceho jedinou skutočnosťou. Kresťanská viera je preto už dnes „kultúrou života“. V nej má všetko svoj dobrý zmysel a ona budúcnosť vidí v spáse a v trvalom spoločenstve s Pánom Bohom. Ona je aj dnes „veľká provokácia“ pre nás, je veľkým pozvaním k tomu, aby sme vierou prijali dar Boží. Nie je z nás, ale je pripravený pre nás.
Miesta, na ktoré dnes spomíname nám pripomínajú, že naši predkovia, otcovia a matky Božie oslovenie prijali a pili z tejto „studničky živej vody“ a my dnes máme urobiť podobne. Nie napľuť do nej, ale načrieť z nej plným priehrštím. Veriť tak, ako aj oni verili, že sme spasení z milosti Božej skrze vieru. Ani my, ani budúce generácie, naše deti a vnúčatá nebudú požehnané a zachránené bez viery v Krista Pána a v Jeho zásluhy. Toto posolstvo je tým „novým kvasom“, ktorý má „nakvasiť celé cesto“. To je evanjelium, ktoré ako pravé svetlo Pán Boh zapálil na zemi a ktoré nehasne, ale je večným svetlom.
Preto, bratia a sestry, dnes pri Pamiatke posvätenia tunajších cirkevných budov neoslavujeme staviteľov a ich dielo, ale Pána Boha. Tie stavby sú totiž odpoveďou na počuté a prijaté evanjelium. Odpoveďou na Božiu „provokáciu“, Božie zavolanie a pozvanie k spáse. Sú svedectvom o tom, že naši predkovia sa po dlhom utrpení a strádaní dokázali sa vzdať niečoho v prospech oslavy Toho, ktorý nám dal tak mnoho. „Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba; je to dar Boží“. Amen
13. nedeľa po Svätej Trojici – Podbranč (CZ Sobotište) – Ľubomír Batka st.
OsA 04/25