„Chlieb náš každodenný daj nám dnes!“ Mt 6, 11
„Boh dáva každodenný chlieb síce aj bez nášho modlenia všetkým, aj zlým ľuďom, ale my prosíme v tejto prosbe, aby nám to dal poznať a (tak) s vďakou prijímať náš každodenný chlieb.“ Takto vykladá Dr. M. Luther v Malom katechizme štvrtú prosbu Modlitby Pána. Sú to jasné a zreteľné slová reformátora − ako keby sme ho videli pred sebou v celej jeho vážnosti, akoby sme ho vlastnými ušami počuli horiaceho s plným presvedčením, s úplnou istotou svojho srdca; ale Boh, Ten láskavý Otec a náš milostivý Opatrovník nám dáva chlieb každodenný, dáva nám aj „všetko, čo patrí k výžive tela a našim potrebám“, dáva nám i keď Ho neprosíme aj keď vo svojich hriechoch od Neho utekáme „veď On dáva vychádzať slnku na zlých aj na dobrých a zosiela dážď na spravodlivých aj na nespravodlivých“ (Mt 5, 45) a sám zasľubuje „skôr, ako budú volať, ja sa im ozvem, ešte budú hovoriť, už ich vypočujem“, ale zvážme ako to všetko bohatstvo Jeho lásky a dobroty prijímame, ako my Jemu za všetku tú milosť a milosrdenstvo ďakujeme?
„Chlieb náš každodenný daj nám dnes!“ Nie je hádam medzi nami nikto, kto by túto prosbu každodenne či aspoň raz za týždeň na SLB neodriekal; a predsa Pán Boh viacerým z nás i tohto roku bez nášho modlenia požehnal každodenný chlieb. Samozrejme že sme sa modlili, ale ako? Niektorí ako pokrytci, iní ako pohania navzdor tomu, že vieme ako nás pred takýmito modlitbami sám náš Vykupiteľ úpenlivo vystríhal, keď hovorí: „majú svoju odmenu“, chrániac nás pred takýmito: „nebuďte im teda podobní!“ (Mt 6, 5−8)
„Chlieb náš každodenný daj nám dnes!“ A dal nám v hojnosti; Jeho Otcovská ruka štedro rozsypala svoje dary aj tohto roku navzdor mnohej našej bezbožnosti, pre ktorú by sme si skôr zaslúžili aby si pre zármutok skryl svoju tvár a odňal svojho Ducha na naše zahynutie, než aby nám dával úrodu a zber a otváral nám svoju štedrú ruku na nasýtenie dobrými vecami (Ž 104, 28−29). Či je niekto medzi nami, kto by mohol ľutovať aby si Jeho dary zaslúžil, či by bol hoden Jeho dobrodeniu? Bezpochyby my sme si zaslúžili potrestanie, hodní sme zavrhnutia od Jeho tváre!
Avšak On nás predsa netresce, zhovieva a nezavrhuje nás od svojej tváre, ale dáva nám znovu a znovu a dal nám aj opäť tohto roku; aby sme to poznali a tak s vďakou prijali chlieb náš každodenný. Nuž teda poznajme a prijímajme!
Poznajme, že čo sme tak ako inokedy i tohto roku v úrodách zhromaždili do svojich stodôl a komôr je všetko dobrotivé a bohaté požehnanie Toho štedrého a láskavého „len dobrý údel a len dokonalý dar pochádza zhora od Otca svetiel“ (Jk 1, 17), ale náš Boh a Pán i nám prikázal pracovať a hneď po vyhnania z raja zasľúbil praotcovi Adamovi „v pote tváre budeš jesť chlieb, kým sa nevrátiš do zeme (1M 3, 19). Ale ako malé dieťatko nemôže vo svojom stave nič urobiť bez pomoci svojich rodičov čo mu má byť ku prospechu, tak aj my by sme bez rodičovského opatrovania museli zahynúť a tak rovnako aj my všetci ako bezvládne dietky Otca nebeského, bez Jeho pomoci nieto v nás žiadnej moci a bez Jeho požehnania by sme naskrze museli zahynúť. Veď i tú silu, aj tú spôsobnosť k pracovaniu On sám nám dal a aj ten dar a prospech On sám dal nám, aj ten zdar požehnáva našim prácam a večne platným zostane Jeho slovo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Poznajme a uznajme to Jemu aj v takom vyznaní s dávnym nábožným pevcom:
Darmo je ráno vstávať,
a jesť chlieb v bolesti,
ak nebudeš Ty s nami zostávať
nebude v nás sýtosti.
Poznajme, že On sám nám dáva ten chlieb každodenný aj so všetkými potrebami tohto života a že to všetko činí iba zo svojej Otcovskej dobroty a milosrdenstva, bez akýchkoľvek našich zásluh a hodností. Čím si zaslúži nemluvniatko nekonečnú lásku svojej matky-rodičky? Snáď bolesťou, ktoré jej zapríčinilo, alebo úzkosťami, ktorými matka vzhľadom na jeho budúcnosť musí znášať v najskrytejších hlbinách svojho srdca, či nezabudne a nezavrhne v svojej dospelosti dobré rady a naučenie svojej matky na svoje vlastné nešťastie? A predsa ho tá mamička pestuje s úplnou vrúcnosťou svojho srdca, opatruje a chráni si ho ako svoju zrenicu oka! Tak dobrotivo sa má k nám aj láskavý náš Otec nebeský. On nás prijal za svoje dietky; a hoci si to ničím nezaslúžime – ba priam nie sme hodní Jeho Otcovskej lásky a dobroty, On nás predsa chová a opatruje navzdor bolestiam, ktoré pre nás vo svojom Jednorodenom Synovi musel znášať, navzdor úzkostlivému zármutku, ktorý v ľútostivom Otcovskom srdci svojmu cíti, keď my pohŕdame Jeho večnou radou o našom spasením. Poznajme aj to a uznajme v pokore svojho srdca, lebo my nemáme nič čo by nám náš Otec nebeský aj tohto roku požehnať ráčil a nie sme toho hodní a ani si nič nemôžeme zaslúžiť.
Avšak dieťa, hoci by i neslúžilo, predsa v dôvere prijíma dary rodičov. A tak aj my, hoci sme nehodní prijímame Božie dobrodenia s detinskou vďačnosťou. S úprimnou, skutočnou, nefalšovanou kresťanskou vďakou. Nevďačnosť je veľký a hrozný hriech a ona už neraz nevďačnými synmi a dcérami prerástla rodičovskú lásku. Bojme sa i my, aby sme svojou ustavičnou nevďačnosťou nestratili milosť nášho Otca, ktorý je v nebesiach! Teda preč od nás všetka nevďačnosť, my prijímajme odteraz s ďakovaním chlieb náš každodenný. A to naše ďakovanie nech sa nezjavuje len v slovách a na jazyku, ale nech sa dokazuje v skutkoch úprimnej lásky k Bohu i k našim blízkym. Tú lásku k Bohu potvrdzujme v úprimnom, šľachetnom spoločenstve podľa Jeho vôle a v pravej detinskej poslušnosti k Jeho príkazom, aby celým svojim životom bol oslávený Boh, skrze Ježiša Krista nášho Pána. Tú lásku k blížnym pretavme skutočným srdečným milovaním všetkých našich bratov a sestier a ochotným pomáhaním všetkým tým, ktorí potrebujú pomoc, aby tak každý z nás „bol dokonalý Boží človek, ku všetkému dobrému skutku hotový“.
Len keď takto poznáme a uznáme veľkosť a šírku, hĺbku a vysokosť lásky a dobroty, milosti a milosrdenstvo Božieho, z ktorého nám láskavý nebeský Otec ako všetko ostatné tak i tento rok požehnať ráčil chlieb každodenný, len keď s takouto detinskou vďačnosťou a s takýmto skutočným ďakovaním prijímať budeme Jeho dobrodenie, len vtedy budeme k Nemu ako dietky k svojmu Otcovi môcť volať „Chlieb náš každodenný daj nám dnes!“ V tej dôvere, že aj keď nás vypočuť neráči, ale i tak dá nám aj dnes požehnanie i vždy chlieb náš každodenný, aby sme nemali nedostatku v ničom dobrom časne i potom tam na veky.
Pokoj Vám!!