Aká je Tvoja dobrota nesmierna,
Všemohúci Pane, Otče náš!
Aká je Tvoja láska nedostižná,
tak mnoho svetov v starosti máš!
Čo Tvoja, Pane, múdrosť zbudovala,
to Tvoja láska kŕmi s ochotou;
čo k životu moc Tvoja povolala,
žije hojne Tvojou dobrotou.
Jeseň sa skončila, hľa úroda zeme
zásobila opäť naše stodoly;
darov hojnosť všelijaké má plemä
v šírošírom sveta okolí.
Ó, daj to láska, ktorá káže
dažďom jemným zem kropiť,
ktorá múdro časy k časom viaže,
veliac slnku teplo svietiť.
Ktorá blesk i búrku hrôzonosnú
k úžitku všetkých tvorov vysiela;
živlom divým velí rukou mocnou,
k požehnaniu však ju otvára.
Ktorá o anjela v nebies ríši
jak o červa v prachu sa stará,
kráľovi na tróne, tak ako v chyži
žobrákovi, svoje dary dáva.
Preto niet tvora rozumného,
ktorý by Tebe vďaky nevzdával:
ktorý by v Teba, Pána všemocného,
dôveru svoju povždy neskladal!
Toho, ktorý vo svojej nadutosti
zabúda na Tvoju dobrotu,
toho priveď Pane k vedomosti,
aby poznal svoju ničotu.
Ja však, Otče, chcem Ťa vďačne ctiť,
za Tvoje dary Tebe ďakovať,
Ty ma ráčiš na pamäti mať —
ja Ťa chcem ako dieťa milovať!