Všetci uvidia spasenie Božie
Bože, v pokore adventným časom
ideme za Tvojím hlasom –
Ty voláš nás svedectvami Jána
a získavaš zjavom Krista Pána.
I v temnosti hriechov tohto času
pospiechame k betlémskemu jasu –
prosíme: ó posväť túžby sveta:
prijať v srdciach sväté Božie Dieťa! Amen (M.R.)
L 3, 1 – 6:
„V pätnástom roku panovania cisára Tibéria, keď Pontský Pilát bol vladárom Judska, Herodes tetrarchom Galiley, jeho brat Filip tetrarchom krajiny Iturijskej a Trachonitskej a Lyzaniáš tetrarchom Abilény, (2) za veľkňazov Annáša a Kaifíša, prehovoril Boh na púšti k Jánovi, synovi Zachariášovmu. (3) Ján chodil po celom okolí jordánskom a kázal krst pokánia na odpustenie hriechov, (4) ako je napísané v knihe rečí proroka Izaiáša: „Hlas volajúceho na púšti: Pripravujte cestu Pánovi vyrovnávajte Mu chodníky. (5) Každé údolie nech je vyrovnané,každý vrch a kopec znížený; čo je krivé, nech sa vyrovná, a hrboľaté cesty nech sú uhladené. (6) A všetci ľudia uvidia spasenie Božie.“ Amen
Bratia a sestry v Pánovi!
Do nášho vedomia preniká v advente stále intenzívnejšie atmosféra prichádzajúcich Vianoc. Od Mikuláša si už každý uvedomuje, že výročité a milé sviatky sa rýchlo približujú. Zároveň môžeme vidieť aký rozdielny a rozmanitý je prístup k ich príprave.
Ako kresťania sledujeme nielen kalendár, ale najmä výzvy samotného adventu na prípravu oslavy príchodu Krista Pána na svet. Vnímame tento čas ako čas milosti, v ktorom sa môžeme započúvať do slov Písma Svätého ohlasujúcich Pánov príchod, počnúc prorokmi SZ. Nechýba medzi nimi ani hlas Jána Krstiteľa, ktorý už bezprostredne ohlasoval prichádzajúceho Pána. Ján pôsobil ako kazateľ pokánia v celom okolí jordánskom. Jeho hlas bol naliehavý a jasný. Nadväzoval na zvesť proroka Izaiáša, hovoriac: „Pripravujte cestu Pánovi, vyrovnávajte Mu chodníky; každé údolie nech je vyrovnané, každá vrch a kopec znížený; čo je krivé, nech sa vyrovná a hrboľaté cesty nech sú uhladené“.
Týmito slovami ako prorok i Ján Krstiteľ vyzývali ľud Izraela k pokániu. Otázka pokánia je pre nás od čias Martina Luthera vyriešená zásadným spôsobom. M. Luther vyslovil tézu:…„celý život kresťana má byť ustavičným pokáním“. Preto ani adventný čas nie je výnimkou a je pozvaním na „úzku cestu“ a na prechod „tesnou bránou“.
Každý človek má vedieť o Božom príchode v Pánovi Ježišovi, ktorý sa udial v historickom príchode v „plnosti času“ v Betleheme, ale aj o Pánovom príchode v terajšom, aktuálnom čase v slove a sviatostiach. Napokon aj o druhom príchode Pána, ktorý príde „súdiť živých i mŕtvych“. Preto je výzva k pokániu určená všetkým ľuďom.
Aj úlohou cirkvi, iste nie ľahkou, je volať k pokániu aj pohanov a spohanštelých kresťanov. Tých, ktorí sú „hore“, ktorí majú moc, i tých, ktorí nemajú ani moc ani postavenie a sú radovými občanmi svojich krajín. Evanjelista Lukáš spomína historický rámec Jánovho pôsobenia, čo je nielen zaujímavé pre históriu, ale významné ako poznanie, že nad každou vládou vo svete stojí ešte iná, vyššia moc, pred súdnou stolicou ktorej bude stáť každý človek. Cisári, králi a rôzni správcovia území, ale aj predstavitelia duchovnej moci, veľkňazi a biskupi, seniori i farári. „Každé údolie nech je vyrovnané…“, oznamoval Ján naliehavo a nekompromisne tým, ktorí ho počúvali, i tým, ktorí o ňom len zdiaľky vedeli a zbierali informácie.
„Vyrovnať údolia“ ľudského pádu a rôznych hriechov nie je ľahká úloha, práve tak ako „znížiť každý vrch a kopec“ ľudskej pýchy, namyslenosti a bohorovnosti, v ktorej mnohí žijú a sa utvrdzujú. Vyrovnať „krivé“ charaktery je ešte ťažšie, ako vyrovnať cesty pre dnešnú veľkú modernú dopravu. „Uhladiť“ narušené medziľudské vzťahy v spoločnosti je iste náročnejšie, ako odstrániť výtlky na cestách druhej a tretej triedy či schátrané mosty v našom štáte. Úloha prehovoriť do svedomia iných ľudí bola a je úloha náročná a ťažká. Vedel to už kazateľ pokánia Jonáš, poslaný do Ninive, vedel a cítil to aj Ján Krstiteľ, Martin Luther a každý služobník Božieho slova, ktorý chce byť verný a pravdivý v poslaní, ktoré od Pána Boha prijal.
Nejde len o to, kázeň a výzvu k pokániu adresovať iným, ale aj o poznanie, že nemožno kázať úspešne iným, ak je kazateľ sám nehodný a nešľachetný. Jánovi sotva mohli poslucháči vytknúť túžbu po prepychu, moci či sláve a akomkoľvek povyšovaní sa nad iných. Jeho zjav a spôsob života bol zjavne asketický a jednoduchý. Pritom jeho zvesť vychádzala z Písma, zo zákona a z prorokov SZ. Jánova vernosť v posolstve vychádzala z vedomia o tom, že prichádzajúci Mesiáš bude prísnym sudcom nielen pre pohanov, ale aj pre samotný ľud Boží starej zmluvy.
K tejto „tvrdej reči“, ktorú je ľudským ušiam „ťažko počúvať“, smieme však my kresťania pripojiť ešte silnejšie ako Ján Krstiteľ aj slovo o ešte väčšej Božej milosti a láske k hriešnikom, ktorí s vierou prijali a prijímajú Ježiša ako svojho Pána. Ján Krstiteľ, akokoľvek prísne a nekompromisne ukazoval na vážnosť a hĺbku pádu hriešneho človek, verne oznamoval aj slovo o pokoji a radosti, ktoré sa stávajú skutočnosťou pre každého kajúcnika. Ján o tom hovorí v ďalších slovách: „A všetci ľudia uvidia spasenie Božie“.
To, čo sám prežil a precítil ešte ako dieťa v tele matky Alžbety, čo nosil v sebe ako skúsenosť viery svojich rodičov i svojej osobnej viery, rezonuje v jeho zvesti ticho a mocne, ako malý plamienok, ktorý stále horel. Horel napriek zlobe, skazenosti sveta, náboženskej vlažnosti a povrchnosti jeho ľudu a okolia, ale aj napriek sociálnej nespravodlivosti jeho súčasníkov a doby, v ktorej žil a čakal na to, až to „Dieťa“ vyrastie a začne plniť svoje poslanie od Otca.
Nebol to jeho asketizmus a jeho odriekanie na ktoré sa spoliehal, ale čakanie na naplnenie zasľúbení, ktoré poznal z Božieho slova. Možno mu bolo divné a popudzovalo ho, ako mohol ktokoľvek, kto tiež mnohé Božie sľuby poznal, byť chladný voči Bohu a blížnym. Preto ponúkal všetkým to, čo ponúknuť a dať mohol: krst pokánia s prosbami o odpustenie hriechov a poukaz na novú, hoci úzku cestu života. Na jej konci však svietilo svetlo, ktoré sám nezahasil a nezatienil, svetlo evanjelia a radostnej zvesti: „Všetci ľudia uvidia spasenie Božie“.
Keď neskôr apoštol Pavel a Sílas odpovedali žalárnikovi vo Filipis na otázku: „Páni, čo mám činiť, aby som bol spasený?“, dostal odpoveď, ktorá potvrdzovala slová samotného Pána Ježiša o tom, že aj keď prišiel a príde ako Sudca živých a mŕtvych, neprišiel na svet preto, aby ho odsúdil, ale preto, aby ho spasil. Preto Pavlova odpoveď znela: „Ver v Pána Ježiša Krista a budeš spasený ty aj tvoj dom“. To, že v Ježišovi „prišlo spasenie Božie“ spoznal aj staručký Simeon a preto s dôverou a v pokoji bol pripravený odísť z tohoto sveta. Jeho oči videli Božie spasenie a videli ho práve v tom Dieťati, ktoré Ján poznal už v čase svojej mladosti.
Bratia a sestry!
Je dobre, ak vieme o svojej „chudobe“ pred Pánom Bohom a ak si ju uvedomujeme. Je dobré a spásonosné, ak konáme denne pokánie a snažíme sa poznať a plniť vôľu nášho Otca nebeského. Ak „svieti svetlo nášho život pred ľudmi tak, aby videli naše dobré skutky…“. Je dobré a správne odriekať sa každodenne bezbožnosti a skutkov tmy. Je správne a dobre, ak sa snažíme „pripravovať cestu Pánovi a vyrovnávame Mu chodníky“. Ak prosíme Pána Boha o Jeho milosť a ďakujeme Mu za všetku pomoc v slabostiach tela i duše. Veď „blízky je Hospodin všetkým, ktorí Ho vzývajú, všetkým, ktorí Ho vzývajú v pravde“. Nech je táto skúsenosť SZ žalmistu aj našou osobnou skúsenosťou.
Ale predovšetkým, prosme o to, aby sme vo vtelenom a narodenom Dieťati z tela panny Márie videli a poznali Toho, v ktorom je „Boh s nami“. Ktorý prišiel pre nás, aby nás vykúpil z moci hriechu, diabla i smrti. Aby sme už dnes, v tomto advente, „uvideli spasenie Božie“ v Ježišovi.
Posilnime sa v tejto viere a v nej povzbuďme aj iných. Aby čím viacerí našli v ňom pokoj, radosť a nádej už dnes a tak našli tú najsprávnejšiu motiváciu nasledovať Ho v celom svojom živote. Zvestujme slovom a spôsobom nášho života evanjelium, aby „všetci ľudia uvideli spasenie Božie“ v Pánovi Ježišovi Kristovi a v Ňom sa radovali časne i večne. Amen
2. adventná nedeľa – Sobotište – Ľubomír Batka st.