Už nečakajme iného, Ježiš – Darca spasenia
Keď sa k nám blížiš, veríme,
ó, drahý Pane náš,
že prinášaš zač prosíme,
jak pravý Mesiáš.
Ach, vysloboď nás väznených
hriechom a slabosťou
a naplň srdcia strápených
nebeskou radosťou! Amen.
Mt 11, 2 – 10:
„Keď Ján v žalári počul o skutkoch Kristových, poslal k Nemu svojich učeníkov, (3) aby sa Ho spýtali: Či si Ty ten, čo má prísť, a či iného čakať? (4) Ježiš im odpovedal: Choďte a oznámte Jánovi, čo počúvate a čo vidíte: (5) slepí vidia, chromí chodia, malomocní sa čistia, hluchí čujú, mŕtvi vstávajú a chudobným zvestuje sa evanjelium. (6) Blahoslavený kto by sa nepohoršil na mne. (7) Keď poslovia odišli, začal Ježiš hovoriť zástupom o Jánovi: Čo ste vyšli vidieť na púšť? Či trstinu, ktorú vietor sem tam kolíše? (8) Alebo čo ste vyšli vidieť? Človeka, oblečeného do do mäkkého rúcha? Ajhľa, tí, čo mäkké rúcho nosia bývajú v kráľovských domoch. (9) Čo ste teda vyšli? Či vidieť proroka? Áno, hovorím vám: omnoho viac ako proroka. (10) Toto je ten, o ktorom je napísané: Ajhľa posielam svojho posla pred Tebou a On Ti pripraví cestu“. Amen
Milí bratia a sestry v Pánovi!
Evanjelium stavia pred nás dve veľké osobnosti: Božieho muža Jána Krstiteľa a Ježiša Krista, Spasiteľa. Rozdiel medzi nimi je vyjadrený v Jánovej otázke a v Ježišovej odpovedi. Pri všetkej veľkosti kazateľa pokánia Jána, je to predsa len obraz človeka, ktorý túži stretnúť sa so svojím Spasiteľom. Je to predobraz stretnutia kohokoľvek z nás s naším Pánom. Vedie nás k hľadaniu odpovede na základnú otázku adventu: Ako my prijímame Ježiša Krista? Svedectvo evanjelia nás chce povzbudiť k správnej odpovedi: Prijímajme Ježiša:
1. nie s pochybovaním
2. ale s vierou
Bratia a sestry!
Uznávaný prorok, neohrozený kazateľ pokánia z Judskej púšte, ktorý otriasal svedomím celého národa, od posledného bedára až po samotného kráľa Herodesa sa dostal do žalára. Bol v rukách tých, ktorým sa stal pre svoju priamosť a vernosť Božiemu slovu nepohodlný. Nebol iba prominentným väzňom, ale ocital sa vo vážnom nebezpečenstve a ohrození života. Jeho učeníci a mnohí poslucháči z ľudu boli Jánovým údelom zronení a zastrašení. Ale zdalo sa, že svitá nádej. Vystúpil iný kazateľ, ktorý nadviazal na Jána a kázal podobne: „Pokánie čiňte a verte v evanjelium“. (Mk 1, 14) Bol to Ježiš. Bol neohrozený a mocný v slovách i v skutkoch. Nádej ľudu sa obracala k Nemu. K Nemu sa niesla aj nádej uväzneného Jána. „Keď Ján v žalári počul o skutkoch Kristových, poslal k Nemu svojich učeníkov, aby sa Ho spýtali: Či si Ty ten čo má prísť, a či iného čakať?“.
Bola to otázka zrozumiteľná všetkým: Či si Ty ten, ktorého očakáva celá národ? Si Ten oddávna predpovedaný a túžobne očakávan Mesiáš? Ten, ktorý zasiahne a z potupy vyvedie Izrael a obnoví kráľovstvo Dávidovo? Takého Mesiáša si totiž všetci bez rozdielu predstavovali, takého Mesiáša očakávali a po takom aj túžili. A s nimi iste aj Ján Krstiteľ v žalári, v moci nemravných svetských tyranov.
Lenže správy, ktoré sa šírili o slovách a skutkoch Ježiša Nazaretského, ktoré prenikli až do žalára k Jánovi, nezodpovedali celkom túžbam a očakávaniam ľudu a Jána. Ježiš konal veľké skutky a divy, ale zdalo sa, že nebol dosť tvrdý voči „kúkoľu“ a burine v národe. Sám Ján Krstiteľ, ktorý pred svojimi učeníkmi pri Ježišovom Krste v Jordáne ukázal na Neho ako na „Baránka Božieho“, ktorý prichádza sňať hriech sveta, pod ťarchou svojho osobného položenia nedokázal sa ubrániť určitému sklamaniu a pochybnostiam. Ohlásený súd nad bezbožnými a nepriateľmi Božieho zákona ako ho on sám ohlasoval Ježiš nekonal, ani nevyzýval k tomu, aby ho konali iní. Sekera bola síce „priložená na korene stromu“, ale nevytínala neplodné figovníky a oheň súdu nehorel a nespaľoval plevy a suché stromy a ratolesti, akými sa dokazovali Herodes a Herodiada, ale aj mnohí iní. Jánova otázka, ako ju tlmočili jeho učeníci bola otázkou otrasnej dôvery, spôsobenej vážnou skúškou, ktorou prechádzal.
Spravodlivý a asketicky žijúci Ján v žalári je obrazom aj nás kresťanov, ktorí žijeme vo svete plnom nespravodlivosti, utrpenia osobného, spôsobeného chorobami, slabosťami tela, alebo pocitom ohrozenia života zo strany nemorálnych, bezcitných tyranov dnešného sveta. Chceme žiť v pokoji, podľa našich túžob a v spravodlivosti, ale práva, spravodlivosti a pokoja často niet. Aj my poznáme rozličné skúšky i pokúšania a kladieme si otázku po živom a konajúcom Bohu. Rozličné pochybnosti otriasajú úprimnou, detinskou vierou ľudí a nikto z nás nie je výnimkou. Niekto nahlas, niekto iba sám v sebe kladie si Jánovu otázku: „Či si Ty ten, čo mal prísť, a či iného čakať?“ V tichu adventu, pri zapálených sviečkach je to otázka rovnako naliehavá a hlodajúca v duši človeka, ako u Jána v žalári čakajúceho na mučenícku smrť.
Vieme, že mnohí kresťania z rozličných dôvodov majú v duši podobné pochybnosti ako Ján. Sú pochybnosti hriechom?
Hriechom je v pochybnostiach zotrvávať.
Ján je napriek vyslovenej otázke príkladom pre nás už v tom, že vo svojich pochybnostiach a túžbach nezostával sám. Nezostával pri svojich predstavách a vo svojich otázkach sám, ale poslal svojich učeníkov priamo k Ježišovi. Pýtal sa nie sám seba, ale priamo Ježiša a chcel počuť Jeho odpoveď a Jeho slovo na svoje otázku a otrasenú vieru a nádej. Vedel, že iba Ježišova odpoveď mu môže pomôcť a môže ho zachrániť pred zúfalstvom, človeka verného v Božej službe, ale otraseného zlou vôľou mocných tohoto sveta.
Preto aj my vo všetkých našich skúškach a pochybnostiach choďme vždy s Jánom a s jeho učeníkmi k Ježišovi Kristovi, aby sme počuli Jeho zásadnú odpoveď na otázku, či je to On, ktorý prišiel podľa prorockých zasľúbení, alebo či máme čakať alebo hľadať iných pomocníkov, spasiteľov, záchrancov a nositeľov dobra, pokoja a šťastia.
Nezostávajme sami v našom čakaní. Lebo aj my vieme, že čakáme na svoju poslednú chvíľu. Žijeme v slobode, a predsa nie oslobodení od mnohých skúšok života. Čakáme na nový život, ale vidíme stále sa opakujúce hriechy, čakáme na pokoj, ale niet pokoja, čakáme na spravodlivú vládu, ale vládne korupcia, nehanebnosť v zlodejstvách malých i veľkých rozmerov, a mohli by sme poukazovať na ďalšie prejavy starého Adama v nás i okolo nás.
Sme ako ľudia „sediaci v tôni smrti“ a čakajúci na odchod z tejto časnosti. Tí, čo si užívajú nezaslúžený blahobyt i tí, čo sa musia uskromňovať. Mnohí vo viere ochabli, alebo aj rezignovali, keďže sa im zdá, že je to tak, ako hovorievali niekdajšie generácie: „Pán Boh je vysoko a cisár pán ďaleko.“
Prečo sa oplatí čakať na Ježiša? Prečo sa oplatí očakávať na Jeho slovo a Jeho skutky a Jeho zasľúbenia? Pán Ježiš odpovedá všetkým hľadajúcim, túžiacim po spravodlivosti, blaženosti a radosti a pravej slobode rovnako, ako odpovedal Jánovi Krstiteľovi. Neodsudzuje nás, ale upozorňuje na Jeho konanie, na Jeho dielo a Jeho skutky i slová.
Jeho slová nezastierajú pravdu o približujúcom sa súde a o ohni, ktorý už horí, ale predovšetkým oznamujú zvesť evanjelia, ktoré je hlásané „všetkému ľudu“. Všetkým akokoľvek trpiacim, chorým, nemocným a slabým, ale aj väzňom svedomia a „sediacim v tôni smrti“. Pozemskí lekári liečili a liečia, ako len najlepšie vedia a môžu. Pán Ježiš uzdravoval. Neodmietol pomoc nikomu, kto sa na Neho obrátil. Liečil svojím slovom, ktoré bolo prejavom moci Božej, ktorá nie je ďaleká, ale je blízka. Preto upozorňuje Jána i nás, na prejavy jeho moci a milosrdenstva: „Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sa čistia, hluchí čujú, mŕtvi vstávajú a chudobným (v duchu, t.j. pokorným a kajúcim) sa zvestuje dobrá zvesť“. V Ježišovi bol a je Pán Boh s nami. Stojí pri nás, ak o to stojíme a prosíme a pomáha nám. Niekedy zázračným uzdravením, inokedy darom vnútorného pokoja a sily, v ktorej sa mnohí naši blížni dokazujú a prekonávajú telesné i duchovné utrpenie.
Skúsenosť hovorí, že „Božie mlyny melú pomaly, ale isto“. Zneužívanie moci vladármi tohoto sveta sa nám aj dnes môže javiť ako niečo nemenné a preto skúšky viery ktoré z danej situácie plynú môžu vzbudiť aj pochybnosti o Božej moci a pomoci. Pomoc zhora napokon vždy prichádza v pravý čas a neraz aj veľmi rýchlo a prekvapujúco. Mnohé moci a mocnosti sa otriasajú a skôr, či neskôr sa ukáže, že „žiaden strom do neba nerastie“. Nepochybujme, že Pán Boh je prítomný. Tak, ako bol prítomný, hoci skryto v tele panny Márie, v bezmocnom betlehemskom Dieťati, v tesárovi z Nazaretu, v kazateľovi pokánia, ale aj v lekárovi, ktorý liečil slovom a napokon aj v ukrižovanom mužovi bolesti, ktorý však vstal z mŕtvych a viacej neumiera. Blahoslavený je každý človek, ktorý sa nepohoršuje na mene Ježiš, ale Ho vzýva, oslavuje a v Neho dúfa.
Jánovi Krstiteľovi, napriek jeho pochybovačnej otázke, vyplývajúcej z ťažkej osobnej skúšky viery vydal sám Pán to najlepšie svedectvo. Ján nebol a nie je „trstina klátiaca sa vo vetre“, ale verný svedok Ježiša Krista. Nezlomilo ho ani väzenie, ani moc Herodesa a zúrivosť jeho nezákonnej manželky. Nedal sa ani kúpiť, ani umlčať a zostal tým, k čomu bol povolaný a poslaný: svedčiť o prichádzajúcom kráľovstve Božom a jeho Kráľovi, ktorým bol, je a zostáva Ježiš, Boží Baránok, ktorí sňal a sníma stále hriechy sveta a tak i naše hriechy. Nečakajme iného Spasiteľa. Prijímajme Ho s vierou, že On je poslaný z Božej milosti, aby nás ako Božích synov a dcéry liečil a zachoval pre večný život v Jeho kráľovstve. Amen
3. adventná nedeľa – Sobotište – Ľubomír Batka st.