Vyučovanie Pánovo pokračuje
Ty múdrosť večná, Kriste, Pane,
Prosíme, skloň sa, skloň sa k nám!
Od Teba pomoc, láska vanie –
Pretvor nám srdcia v svoj si chrám!
A prijať nám daj Tvoje slovo, učenie,
posväť i naše snahy, chcenie,
a všetko, čo Ty si v srdcia vlial,
daj poznať, že to nám Otec dal! Amen. (M.R.)
J 7, 14 – 18:
„Keď sa už polovica slávností minula, vystúpil Ježiš do chrámu a vyučoval. (15) A Židia sa divili a hovorili: Ako zná tento Písma, keď sa neučil? (16) Odpovedajúc im Ježiš, riekol: Moje učenie nie je moje, ale Toho, ktorý ma poslal. (17) Keď niekto chce plniť Jeho vôľu, rozozná to učenie, či je z Boha, alebo či sám od seba hovorím. (18) Kto sám od seba hovorí, hľadá svoju vlastnú slávu, ale kto hľadá slávu Toho, ktorý Ho poslal, ten je pravdivý, a nieto v ňom neprávosti“. Amen
Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Keďže ešte stále stojíme v bránach nového roku, môžeme považovať aj dnešnú zvesť za akúsi „programovú reč, či vyhlásenie“ pre nový úsek života v cirkvi. Cieľom služieb Božích zostáva vzdelávanie cirkvi tak, aby bola a zostala telom Pána Ježiša Krista. Podobne ako pri výchove každého dieťaťa je súčasťou vzdelávania aj výučba Písma, je to tak aj pri nás dospelých ako Božích deťoch.
Ak má byť náš kresťanský život na patričnej výške, nezaobídeme sa bez vyučovania a vzdelávania v Božom slove. Ak by si niekto myslel, že už toho vie dosť, alebo že už všetko dôležité počul, musíme mu pripomenúť starú pravdu, že „opakovanie je matkou múdrosti“. Alebo môžeme poukázať priamo na slovo Pána Ježiša z dnešného evanjelia, v ktorom sa hovorí, že: „keď Ježiš vstúpil do chrámu – vyučoval“.
Židia sa vtedy divili a hovorili: „Ako zná tento Písma, keď sa neučil“? Chceli tým povedať, že Ježiš nenavštevoval školu žiadneho významného rabína, ani sa neodvolával na tradíciu, ale zvestoval a vysvetľoval slovo Písma úplne novým spôsobom a pritom sviežo a pôsobivo. V podstate tým uznávali, že Ježiš je skutočne dobrý učiteľ. Na inom mieste sa v NZ hovorí, že Židia pripúšťali, že „učí ako ten, ktorý má moc a nie ako zákonníci a farizeji“.
Podobnú skúsenosť mala aj žena Samaritánka pri Jákobovej studni, keď prekvapená povedala: „Vidím Pane, že si prorok“. Potom aj mnohí Samaritáni z mesta Sychar hovorili: „Už nielen pre tvoju reč veríme, lebo sami sme počuli a vieme, že tento je vpravde Spasiteľ sveta“. O moci slova Pána Ježiša Krista svedčí krásne udalosť uzdravenia sna kráľovského úradníka z Kafarnaumu, ako píše evanjelista Ján: „A uveril ten človek slovu, ktoré mu Ježiš povedal a šiel“.
Veľkosť a sila Kristovho slova je v tom, že Jeho slovo je vždy súčasne aj činom. Jeho slovo je vždy aj skutkom. Vždy niečo pôsobí. Je „akciou“, na ktorú vždy musí prísť určitá „reakcia“. Dôvod, prečo je to tak, vysvetľuje a objasňuje sám Pán Ježiš. Židom povedal: „Moje učenie nie je moje, ale Toho, ktorý ma poslal“.
Z ďalších slovo Pánových je jasné, kto Ho poslal a z čieho poverenia prišiel k nám, do nášho života. Práve preto, že je to živý Pán Boh, ktorý poslal svojho Syna na svet, Syn hľadal vždy slávu svojho Otca. Ako dvanásťročný práve v chráme povedal svojím pozemským rodičom: „Čo, že ste ma hľadali? Či ste nevedeli, že ja musím zostať vo veciach svojho Otca?“.
Bratia a sestry!
Vždy to bolo tak a je stále, že ak niekto nie je poslaný Otcom, „hľadá svoju vlastnú slávu“. Necíti sa byť nikomu zodpovedný za svoje slová a učenie ktoré šíri. Mohli by sme povedať súčasným jazykom, že mu ide o „vlastné tričko“.
Mnohí filozofi a učitelia v dejinách hovorili a učili možno zaujímavé veci, ale sotva si na nich niekto spomenie. A kto je ochotný kvôli ich učeniu a filozofii trpieť a prinášať obete? Takých je málo… Za Pánom Ježišom Kristom stále kráčajú milióny ľudí. Milióny Ho poznajú ako takého, ktorý zjavuje slávu živého Pána Boha a ktorý je práve preto: „pravdivý“ a „nieto v ňom neprávosti“.(v.18)
To sú aj dnes rozhodujúce kritéria počúvania a prijímania slova Božieho. Pravdivosť a vysoká mravnosť, čistota, áno: svätosť! A to aj napriek tomu, že sa slovo Božie a Kristovo dostalo na perifériu života tohoto sveta a na okraj jeho veľkého hluku a lomozu.
Napriek tomu, že ide o slovo Božie, je prehlušované neutíchajúcim prúdom všelijakých iných slov a najrôznejších ľudských názorov, ktoré s obľubou šíria masmédiá. Nebezpečné na nich je to, že často nie sú úplnou tmou, že je v nich aj kúsok svetla a sú skôr polotmou a polopravdou. Neskúseným a málo vzdelaným ľuďom je ich neraz ťažko rozlíšiť od skutočného svetla a pravdy Božej. Adventný a vianočný čas bol toho výrečnou ilustráciou.
Bratia a sestry,
povedali sme, že slovo Božie, ktoré je obsiahnuté v Písme svätom je vždy činorodé a vždy vyvoláva reakciu zo strany človeka. Nemusí vždy ísť o kladnú odozvu. Tá reakcia môže byť a býva dvojaká. Vedel a poznal to najlepšie sám Pán, ktorý Židom povedal: „Lebo keby ste verili Mojžišovi, aj mne by ste verili, veď on o mne písal. Ale keď jeho písmam neveríte, ako by ste verili mojím slovám?“.
Ten istý údel ako Ježišom zvestované Božie slovo a Jeho evanjelium, má ono aj dnes. Ježiš bol aj odmietaný, zhanobený a v konečnom dôsledku pribitý na kríž. Mnohí ho „počítali medzi zločincov“. Aj taká môže byť reakcia na Pánovu iniciatívu. A predsa platí to, čo poznal a napísal evanjelista Ján: „Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa dietkami Božími“. Apoštol Pavel k tejto pravde doložil: „Keď sme dietkami, sme aj dedičmi a to dedičmi Božími a spoludedičmi Kristovými“. To znamená dedičmi a spoluvlastníkmi tých najväčších a najsvätejších hodnôt.
Na to, bratia a sestry, nezabúdajme. Kladné prijatie Kristovho evanjelia znamenalo a znamená to najväčšie šťastie a radosť. Tak, ako sa to stalo Zacheusovi, ktorému Ježiš povedal: „Dnes sa stalo spasenie tomuto domu“. To platí o každom, kto dnes príjme a verí v evanjelium.
V čom je teda základný problém, aby nám Božie slovo prinášalo požehnanie časné i večné? Problém býva v nás samotných a v našom prístupe k zvestovanému slovu. Preto Pán hovorí: „Ak niekto chce plniť Jeho vôľu, rozozná to učenie, či je z Boha“.
My sa neraz pozeráme viac na osobu zvestovateľa, kazateľa a farára. Na to, ako hovorí, aký má hlas, ako spieva atp. Pritom zabúdame na to hlavné: že v kázni ide vernosť Božiemu slovu a vernosť Tomu, ktorý hovoriaceho a vyučujúceho poslal. Ak niekto chce byť poslušný Bohu, -hovorí Pán, –„rozozná to učenie, či je z Boha“, alebo z človeka.
Možno sa v duchu pýtame: A čo, ak niekto nechce? – Ozaj, čo potom? Aj nevernému Jeruzalemu Pán Ježiš privolával: „Koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako si zhromažďuje sliepka kuriatka pod krídla a nechceli ste! Ajhľa zanecháva sa vám dom váš pustý“.
„Pustý dom“…rozumieme, čo to znamená? Domácnosti bez lásky, zdecimovaná cirkev, nemorálna spoločnosť. Nie je jednoduché a už vôbec nie populárne toto slovo otvorene zvestovať. Lenže práve vernosť pravde Božiemu slovu je dôležitá. Ak je teda reakcia zo strany človeka negatívna, ak človek nechce prijať slovo spravodlivého Sudcu, platí výrok: „Ajhľa, zanecháva sa vám dom váš pustý“. Na inom mieste Pán o neúrodnom figovníku povedal podobné slovo súdu:.. „ak nie, vytneš ho“.
Milí bratia a sestry v Pánovi!
Začas sa nový rok a nám sa ponúka nová možnosť učiť sa Božím pravdám. Avšak to, že máme túto novú možnosť, nemusí znamenať že máme k dispozícii 365 dní. Nevieme totiž, koľko nám ich osobne Pán popraje…Nehľadajme v novom roku len vlastnú slávu, alebo slávu sveta. Neuspokojme sa s polopravdami ľudských učiteľov a vodcov. Hľadajme Ježiša, ktorý nás chce vyučovať slovu Toho, ktorý Ho poslal, ktorý „slová večného života má a dáva“. Hľadajme „najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť“ v istote, že všetko potrebné k časnému životu „bude nám pridané“. Nech je naším programom nezabúdať na cesty do chrámu a hľadanie a prijímanie slov Toho, ktorý je Cesta, Pravda a Život. Amen
Nedeľa po Novom roku – MyS – Ľubomír Batka st.