O soli zeme a svetle sveta
Mt 5, 13 16:
„Vy ste soľ zeme. Ak však soľ stratí chuť, čím bude osolená? Na nič nie je súca, len ju vyhodiť, aby ju ľudia pošliapali. (14) Vy ste svetlo sveta. Mesto, ktoré leží na vrchu, nemôže byť skryté. (15) Ani sviecu nezažíhajú a nestavajú pod nádobu ale na svietnik a svieti všetkým v dome. (16) Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a velebili vášho Otca, ktorý je v nebesiach“. Amen
Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Všetci poznáme rozprávku o siedmych kozliatkach a koze, ich mamičke. Na krátku chvíľu ich mama opustila a hoci im dala príkazy a usmernenia, ako a čo majú robiť, najmä aby nepustili do domčeka ľstivého vlka, dopadlo to s nimi temer tragicky. V SZ u proroka Izaiáša v 54 kapitole čítame výrok Hospodinov, že aj On „na malú chvíľu opustil svoj ľud“, aby získal skúsenosť o tom, že bez Božej milosti a prítomnosti nedokáže obstáť vo viere a poslušnosti a tiež by to s ním dopadlo zle.
Obdobie cirkevného roku po Vstúpení Krista Pána na nebo až do sviatku zoslania Ducha Svätého na apoštolov nám pripomína situáciu spoločenstva apoštolov, tejto „zárodočnej bunky cirkvi“, keď sa majú naučiť novej situácii, keď zdanlivo sú „na malú chvíľu“ opustení svojím Majstrom a Pánom. Nepochybne v ich mysliach žila spomienka na Ježiša a mali mnohé informácie a vedomosti o Pánu Bohu ako Stvoriteľovi sveta a nebeskom otcovi. Na druhej strane to bola situácia, keď sa ako spoločenstvo veriacich nedokázali prejaviť a plniť svoje poslanie byť novým Izraelom, novým Božím ľuďom a „cestom, ktoré dokáže nakvasiť celé cesto“.
Neboli schopní byť „rybármi ľudí“. Sami ešte dokázali žiť zo skúseností posledných troch rokov s Pánom, ale bez Krista a pomoci Ducha Svätého zostávali nielen uzavretí pred svetom, ale -obrazne povedané – boli akoby „zakrivení do seba“. Mali pocit opustenosti a bezmocnosti hľadiac na svoje vlastné sily a cítili, že z ich vlastných síl by nekázali svedčiť svetu o Kristovi a „stavať“ Jeho cirkev. Bolo pre nich otázkou, či dokážu svoju vieru udržať a obhájiť v prostredí nepriateľsky naladeného okolia, keď videli, že Židia i pohania obchádzali okolo nich ako „revúci lev, hľadajúci, koho by zožral.“
Jednoducho povedané, pripomínali tie kozliatka za zatvorenými dverami domu, do ktorého sa snaží preniknúť ľstivý vlk. V mnohom pripomínali aj dnešnú cirkev a kresťanov, ktorí sa chcú spoliehať pri jej budovaní, či zachovaní len na svoje sily, schopnosti, vedomosti a predchádzajúce skúsenosti svoje, alebo otcov, ale zabúda na pomoc a „rosu zhora“.
Pán Ježiš však nenechával učeníkov opustených a nechce, aby sme sa tak cítili aj my dnes. Nechce, aby sme budovali spoločenstvo svätých iba sami a zo svojich síl. Chce, aby sme boli odvážni „rybári ľudí“, ktorí sa neboja v lodičke cirkvi napnúť plachty, do ktorých môže zaviať a oprieť sa vietor Ducha Svätého, ktorého svojej cirkvi zasľúbil.
Úvodné slová Pána Ježiša Krista hovoria o tom, akú cirkev chce Pán mať, ako nás vidí On a ako sa môžeme pozrieť na seba aj my sami, keď vieme o Pánovej stálej prítomnosti, milosti a pomoci skrze Ducha Svätého. „Vy ste soľ zeme“ – „Vy ste svetlo sveta“- hovorí Pán.
Aby sme čo najsprávnejšie porozumeli týmto slovám, treba si uvedomiť najmä to, ako ich Pán myslel. On vie, že hoci soľ má svoju vlastnú hodnotu a vlastnosť, ale má ju akoby prepožičanú, pretože ju môže za určitých okolností stratiť. Soľ konzervuje potraviny, dáva jedlu správnu chuť, ak je takpovediac čistá. Ak je bez prímesí a akejkoľvek nečistoty, ktoré znemožňujú jej použitie.
Aj kresťania a cirkev môže stratiť svoju osobitosť najmä všelijakými „prímesami“, ale aj morálnou nečistotou svojich členov. Ak sme a deklarujeme sa ako „evanjelickí kresťania podľa augsburského vyznania“ a tým je daná naša identita, nedá nám „väčšiu a lepšiu slanosť“ zmiešavanie sa s inými vierovyznaniami, či už to robí niekto vedome, alebo nevedome. Nemôžme sa „zmiešať“, či „pripodobniť“ tomuto svetu, ani pohanskému a polo- pohanskému spôsobu života, ale ani v našom spoločenstve prijímať identitu rímsku, evanjelikálnu,,, alebo identitu iných cirkevných spoločenstiev. Ak sa to deje, strácame tým svoju „slanosť“ a môžeme sa tak stať pohoršením pre svojich bratov a sestry, ktorí vedia komu uverili. Vedia i to, že neuverili „zo svojho vlastného rozumu a síl“. Pritom sa má naša vlastná kresťanská identita stále udržiavať a „očisťovať „. Pritom nebránime nikomu, ak inak verí a inak „sa modlí“ a duchovne už patrí do iného ovčínca – podľa príslovia: “Kto chce kam – pomôžme mu tam“.
Pokrstený kresťan je iste Božím dieťaťom, obmytý od hriechu a má istotu spasenia. Ale to neznamená, že by sa nemohol hriechom nanovo „pošpiniť“ a dedičstvo odložené v nebesiach stratiť, najmä ak stratí vieru v Krista Pána. Lutherove slová z Malého katechizmu a slová z Písma svätého preto hovoria o tom, že „pokrstenie“ znamená každodenné pokánie a očisťovanie. Ak sme teda boli Kristom a Duchom pokrstení my sami a naše detí a vnúčatá, dostali sme všetci nezaslúžený dar milosti, ale nie sme zbavení povinnosti vždy nanovo konať pokánie a snažiť sa „nestratiť slanosť“, tú osobitnú chuť a vôňu kresťanského života a verného nasledovania Pána.
Aby sa tak dialo, majú duchovní pastieri dbať a slúžiť iným, práve tak ako rodičia a rodina má slúžiť vlastným vzorom, príkladom a pomocou svojím deťom a vnúčatám. Byť „soľou zeme“ je teda na jednej strane obdarovanie milosťou Božou a na druhej strane úlohou „nestratiť slanosť“, ktorá je znakom nového života s Kristom. Tento svet chce predovšetkým „mať“ a preto aj učí ako „mať“, ale nevie učiť: „byť“. Nevie a nemôže dať život v plnosti viery, lásky a nádeje.
To isté platí aj pokiaľ ide o Kristovo slovo, ktoré hovorí: “Vy ste svetlo sveta“. Neznamená to, že my sami sme akýmsi „zdrojom svetla“, ktorý nemôže „vyhorieť“, alebo stratiť svoju energiu, alebo že sme ako kresťania ako akési „perpetum mobile“ ktoré stále svieti a aj iným dáva „energiu“. Pán Ježiš na inom mieste hovorí o sebe, že On sám je „Svetlo sveta“ (J 8, 12) a na to by sme nemali zabúdať.
Tak, ako v našej slnečnej sústave je iba jeden skutočný zdroj svetla a tým je slnko, tak je to aj v duchovnom svete. Len Ježiš je zdroj a pravé svetlo sveta. Mesiac zdanlivo tiež svieti a uprostred noci je jeho svetlo dôležité pre pocestného, ale nie je zdroj svetla, ale len odráža do priestoru svetlo slnka. Mesiac má svoj význam a svoju silu, keďže jeho príťažlivosťou sa pohybuje more a oceány, ale nie je primárnym zdrojom svetla. Tal je to aj v našom duchovom kresťanskom živote. Ak dokážeme odrážať do priestoru okolo seba svetlo Kristovej lásky, nie je to málo a môžeme byť pravým svetlom pre svet.
Byť a zostať svetlo sveta je naším veľkým vyznačením a súčasne úlohou, ktorú máme ako kresťania plniť v celom „dome“, čiže vo svete. Bez Krista to však nie je možné. Kristus Pán nám to však umožňuje a touto úlohou aj poveruje, keď hovorí: “Tak svieť vaše svetlo pred ľuďi, aby videli vaše dobré skutky a velebili vášho Otca, ktorý je v nebesiach“. Poctivý a verný kresťanský život má slúžiť nie na našu chválu, ale chválu nášho nebeského Otca. Každé svedectvo, ktoré vedie k oslave a chvále človeka je zlé a zničujúce pre cirkev. Takéto svetlo sa podobá skôr tomu, čo astronómovia objavili vo vesmíre a nazvali „čierna diera“. Útvar obrovskej hmotnosti, ktorý však nevidieť a ktorý svojou príťažlivosťou vtiahne do seba všetko, čo je naokolo.
Kresťan, ktorý odráža do „domu“, ktorým je tento svet svetlo primárneho zdroja – Pána Ježiša Krista, sa dokáže „umenšiť“, ako sviečka na svietniku a predsa svieti všetkým v dome. Sám Pán je ten, ktorý „seba zmaril, ponížil sa a svätý život dal za nás“, a ktorý chce, aby sme Ho nasledovali. Preto svojich učeníkov neopustil, aj keď vstúpil na nebesá. Neopúšťa ani dnes svoju cirkev, aj keď sa nám môže niekedy zdať, že nás „na malú chvíľu opustil“.
Keď „prišiel deň päťdesiaty“, Jeho svetlo zažiarilo z neba v plnej sile a dovoľuje nám aj dnes „nabiť“ akumulátory našich sŕdc vždy nanovo, aby sme boli boli „soľou zeme a svetlom sveta“ a aj my sami s celou cirkvou a nebešťanmi chválili a velebili nášho verného Otca v nebesiach. Amen
Nedeľa po Vstúpení – MyS – Ľubomír Batka st.