Láska k národu dokázaná martýrskou smrťou
Daj, Bože, lásky za sestry, bratov,
posilň nás vierou presvätou:
nie hnevu hovieť,
lež niesť i obeť,
duše klásť…
Tak zmierniť bôle,
dľa Tvojej vôle
šťastie nájsť! Amen (M.R.)
Jk 1, 12:
„Blahoslavený muž, ktorý vytrvá v pokúšaní, lebo keď sa dosvedčil, prijme veniec života, ktorý zasľúbil Pán tým, čo Ho milujú“ Amen
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, bratia a sestry v Pánovi
Ježišovi Kristovi!
Kresťan-evanjelik, to znie hrdo! Keď si dnes vo vašom cirkevnom zbore v obci Krajné pripomíname 150. výročie hrdinov a mučeníkov z rokov meruôsmych Vilka Šuleka a Karola Holubyho, sme právom naplnení hrdosťou. Sme naplnení aj pocitom vďaky Hospodinu a uspokojenia, že naša malá cirkev dokázala v našom národe veľké, hrdinské a požehnané dielo služby. Ďakujeme Pánu Bohu za tú milosť, v ktorej stáli a dokázali sa vernosťou cirkvi i národu aj mnohí naši predkovia. Dokázali silu a hodnotu viery v prelomových obdobiach národa, pod tlakom neprajníkov a zoči-voči zlovôli mocných a namyslených. Zdravé jadro našej cirkvi bolo, a veríme že aj v budúcnosti bude, požehnaním pre národ a pre ľud Boží.
Kňaz a biskup Jozef Miloslav Hurban bol dušou tej slávnej kapitoly našich cirkevných a národných dejín, rokov a udalostí na ktoré spomíname. Spolu s ním to bol aj evanjelický profesor a učbár Ľudovít Štúr a ďalší naši kňazi Michal Miloslav Hodža, Daniel Jaroslav Bórik a Bohuslav Nosák, predstavitelia prvej Slovenskej národnej rady.
Duchovní otcovia a vodcovia cirkvi neváhali sa stať politickými a verejnými činiteľmi, keď išlo o budúcnosť, bytie – či nebytie slovenského národa v Uhorsku.
K nim možno priradiť mnohých ďalších synov a dcéra evanjelických fár, ale aj ďalších rodín, ktorí sa svojou službou národu dokázali hodní trvalej úcty, vďaky a spomienok celého slovenského národa.
Dnes, v tomto našom spoločenstve zvlášť myslíme a zvlášť ďakujeme za dvoch mladých junákov a mučeníkov národa, synov evanjelických kňazských rodín, ktorí položili svoj život na oltár národa – Viliama Šuleka a Karola Holubyho, popravených pri Bereksegu, dnešnom Šulekove.
Svojím entuziazmom, zápalom a neohrozenosťou zapaľovali do nerovného boja mnohých okolo seba. Aj keď v tomto boji zdanlivo neuspeli, neboli zbabelci a niesli zodpovednosť vodcov – komisárov až po česť a hrdlo. Právom znie dnes z našich úst a sŕdc na ich pamiatku pieseň biskupa Karola Kuzmányno:
„Kto za pravdu horí v svätej obeti,
kto za ľudstva práva život posvätí,
kto nad krivdou biednych slzu vyroní:
Tomu moja pieseň slávou zazvoní“. (ES 564. v1)
Bratia a sestry v Pánovi, slávnostné zhromaždenie!
Apoštol Jakub, jeden zo stĺpov prvého kresťanského zboru v Jeruzaleme a mučeník cirkvi svedčí: „Blahoslavený muž, ktorý vytrvá v pokúšaní, lebo keď sa dosvedčil, prijme veniec života, ktorý zasľúbil Pán tým, čo Ho milujú“.
Už som v úvode zdôraznil, že obaja mladí hrdinovia – martýri boli vychovaní na evanjelických farách, čiže v duchu evanjelicko-kresťanskej viery. Viera, spolu s nádejou a láskou ako najvyššie duchovné dary a hodnoty neboli pre nich prázdne slová. Oni ich naplnili pravým obsahom. Dokázali v nich žiť tak, ako im to dal poznať Duch Pánov. Ten Duch, ktorý je duchom pravdy a spravodlivosti. „Kde Duch Pánov, tam sloboda“, hovorí apoštolské slovo. Ich činy, to nebolo niečo, čo by možno dnes niekto označil za „miešanie sa do vecí verejných“. Bolo to vážne a vedomé rozhodnutie slúžiť svojmu národu a ľudu, s ktorým sa cítili bytostne zviazaní a ktorému nechceli vládnuť, ale pomáhať a slúžiť.
Keď dnes naši biskupi iba mierne napomenú „mocných“, aby nepanovali, ale slúžili, aby mravné hodnoty nepošliapavali, hneď sa spustí paľba kritiky ich „okiadzačov“ a rôznych predajných lokajov so slovami: „čo sa cirkev mieša do politiky?“ To je, vraj, neprípustné.
Kde by však boli Slováci ako národ dnes, keby vtedajšia generácia evanjelických biskupov, kňazov a učiteľov a ich detí nebola písala, burcovala, napomínala a keď bolo treba, zišli viacerí aj z kazateľníc a sadli na kone so šabľou v ruke, ako Hurban a iní? Kde by bol národ, jeho reč a a vôbec jeho existencia, ak by do národnej i cirkevnej poroby neboli zasiahli slovom i skutkom?
Vilko Šulek obetoval najskôr svoje štúdiá na lýceu, svoje vzdelanie a svoju budúcnosť, čiže kariéru, aby pozdvihol svoj národ, ktorý musel slúžiť mocným a spupným tej doby. Ako iste viete, prišiel sem do Krajného zo Sobotišťa, ku svojej sestre Ľudovíte Šulekovej-Štefánikovej a tu našiel svoje pôsobisko. Od marca 1948 organizoval dobrovoľníkov v Krajnom i na okolitých kopaniciach a podieľal sa na ich výcviku. Neskôr, po vypuknutí septembrového povstania stál na ich čele v priamom boji a v strete s maďarskými gardami.
Podobne sa odvíjal aj mladý život Karola Hulubyho, syna evanjelického farára v Lubine. Obaja mladí, v rozkvete mladosti mysleli na svoj národ viac, ako na seba. Osobne obdivujem ich aktivitu, nasadenie a horlivosť aj preto, lebo viem, aké ubité bolo slovenské povedomie. Ako ťažko bolo prebúdzať z letargie a naplniť odvahou a nádejou ubitý podbradlansko-podjavorinský ľud.
V Sobotišti, na námestí rečnil neskôr zápalisto sám Jozef M. Hurban a pozýval mladých mužov do slovenského povstaleckého vojska. Viete, koľkí sa sa prihlásili ako dobrovoľníci? – Štyria, či piati! Aj tých musel prijať na rím.katolíckej fare s otázkou: „Tak vy ste tí obetní baránkovia, ktorí snímajú hriech sobotišťanov?“ a potľapkal ich po pleci. Tak ubité bolo národné povedomie u mnohých. Prebudiť ho, bolo ťažkou prácou. Vilko Šulek získal v Krajnom vyše štyristo mužov pripravených k obeti. Bola to veľká skúška, v ktorej sa mali osvedčiť, kde odmenou mohol byť len veniec martýrstva.
Podobne statočným sa dokázal aj Vilkov brat, kaplán J. M. Hurbana Ľudovít Šulek, keď po pamätnom zhromaždení na Brezovej, spolu s Danielom Jaroslavom Bórikom ako vyslanci okolitých obcí niesli „Žiadosti slovenského národa v Nitranskej stolici“ na stoličné zhromaždenie. Tu boli zatknutí a uväznení. Danielovi Bórikovi sa podarilo vyslobodiť, ale Ľudovít Šulek bol deportovaný do komárňanskej pevnosti, kde po roku týrania zomrel. Tak obaja bratia dokázali svoju vieru v službe národu, v ktorej sa „dosvedčili“ až po veniec mučeníkov. Preto im právom patrí naša úcta aj dnes a veríme, že im patrí aj slovo Pánovho zasľúbenia o venci života verným.
Bratia a sestry v Pánovi!
Po nerovnom boji s nepriateľskými gardami boli Vilko a Karol chytení, uväznení a napokon odsúdení na smrť. Obaja sa mohli skryť, mohli ujsť na Moravu, podobne ako iní. Ale vedeli, že by boli za nich trpeli tí, ktorí im poskytli prístrešie a pomoc a tiež obyvatelia oboch dedín. Vo väzení v Hlohovci im bola ponúknutá možnosť záchrany života pred popravou výmenou za to, že sa zrieknu príslušnosti k slovenskej národnosti a prihlásia sa k národnosti maďarskej. Boli to sľuby i hrozby, ktorým čelili, ale obaja ich odmietli a odolali takému pokušeniu. Čo hovorí o takom človeku apoštolské slovo? Taký „muž je blahoslavený, lebo keď sa dosvedčil, príjme veniec života“.
Od nás nech príjmu títo mladí evanjelickí kresťania – martýri národa úctu, obdiv a vďaku aj dnes, pri stopäťdesiatom výročí ich smrti. Zároveň sa však aj pýtajme: V čom bol ten prameň nevšednej duchovnej odvahy a sily tejto nezlomnej mládeže?
Evanjelický farár z Horných Zeleníc Karol Adamiš, ktorý doprevádzal mládencov pod šibenice, napísal o posledných chvíľach života Vilka Pavlovi Štefánikovi o.i. aj tieto slová ktoré vyslovil: „Áno, ja uznávam, že som proti krajine a zákonu konal, ale ja pokojne umriem. Potom nábožne svätil svätú Večeru Pána“.
Vilkove konanie nebolo mladíckou nerozvážnosťou, ani túžba po dobrodružstve. Zákony krajiny porušil vedome, lebo to boli zlé zákony. Nad nimi trónil pre neho zákon lásky k Pánu Bohu a svojim blížnym. Poznal aj význam obete Pána Ježiša Krista pre nás, vedel, že On prišiel, aby sme „život mali a hojne mali“. Aby nás oslobodil k pravej slobode Božích detí. Vilko i Karol konali z lásky k národu a položili svoje životy „za bratov“. Preto Vilko zbožne svätil Večeru Pánovu a jeho posledné slová boli slová pozdravom rodine a národu. Podobne statočne zomieral aj Karol Holuby.
Odpoveď na otázku, v čom bol prameň ich nezlomnej sily, odvahy a lásky je teda zrejmá. Pramenila v dôvere v Pána Ježiša Krista. Kiež by sme sa v tejto viere dokázali aj my dnes v našom živote a vo výzvach našej doby. Nech je aj pre nás slovo Božie „sviecou naším nohám a svetlom naším chodníkom“ a posilňuje nás zasľúbenie nášho Pána a Spasiteľa, ktoré nám tlmočí Jeho apoštol Jakub: „Blahoslavený muž, ktorý vytrvá v pokušení, (v skúškach), – lebo keď sa dosvedčil, príjme veniec života, ktorý zasľúbil Pán tým, čo Ho milujú“. Amen.
14. nedeľa po Svätej Trojici – Krajné 1998 – Spomienka na martýrov národa pri 150. výročí smrti – Ľubomír Batka st.
OsA 98/25