Ako spomíname ?
Chvíľa tichých spomienok,
bielych kvetov, myšlienok –
zmierni bôľ,
srdcia žiaľne uchláchol!
A Ty, drahý Pane náš,
s láskou ktorej hojne máš,
pri nás stoj –
duše naše upokoj! Amen (M.R.)
Ž 90, 1 – 12:
Pane, Ty si býval naším príbytkom od pokolenia do pokolenia.
(2) Prv, než sa vrchy zrodili, než boli utvorené zem a svet, Ty si Boh od vekov až na veky.
(3) Do prachu vraciaš človeka a vravíš: Vráťte sa ľudskí synovia!
(4) Lebo v Tvojich očiach je tisíc rokov ako včerajší deň, keď sa pominul, a ako nočná stráž.
(5) Odplavuješ ich, sú ako spánok, sú ako tráva, ktorá zrána raší;
(6) za rána kvitne, raší, podvečer vädne, usychá.
(7) Lebo my hynieme od Tvojho hnevu, a Tvoja prvhlivosť nás desí.
(8) Pred seba postavil si naše viny a naše tajné hriechy do svetla svojej tváre.
(9) Lebo pre Tvoj hnev miznú všetky naše dni, končíme svoje roky ako vzdych.
(10) Čas nášho života je sedemdesiat rokov, – pri dobrej sile osemdesiat rokov; ich pýchou je námaha strasť; bo rýche prejde, a my odletíme.
(11) Ale kto pozná silu Tvojho hnevu? A Tvoju prchlivosť, ako žiada Tvoja bázeň?
(12) Uč nás tak počítať dni života, aby sme múdre srdce získali.” Amen
Útočište večné hľadajúci spolupútnici, bratia a sestry!
Cesta ľudí sa pretínajú v týchto dňoch v bránach cintorínov. Temer každý z nás tam niekoho má. A každý z nás rád spomína. Spoločne stojíme v krátkom zastavení nad hrobmi – novými, alebo na tými, kde sa zem už zľahla. Kvety a vence pokrývajú pochované telá, ktoré sa rýchlo, či pomaly zmenili a menia na prach. Pred sebou však máme mnohé vzácne a milé tváre, láskavé oči a ruky tak blízke a drahé. Mnohí tu zreteľne počujú slová svojich milých, ktorí akoby ešte hovorili. Spomíname na mnohých a na mnohé, čo nás spájalo.
Otázka však je: ako spomíname ? Azda v duchu slov básnika Jiřího Wolkra: ” Dělník je smrtelný, práce je živá”? Alebo sa nám zdá taká otázka nadbytočná? Veď predsa všetci spomíname na zosnulých. Napriek tomu sa pýtam ešte raz: spomíname na zosnulých? Alebo na zomretých? Lebo ak na zosnulých, potom sme blízko tej pravdy, ktorú vyslovil Ježiš nad smrtným lôžkom Jajrovej dcéry, keď povedal: “Neumrela dievočka, ale spí!” Ježiš označil smrť spánkom preto, lebo naznačil, že tento spánok sa skončí prebudením.
Vytýkal mi raz jeden mladý brat: “Vy kazatelia ste príliš útlocitní, až prejemnelí, keď o mŕtvych hovoríte ako o zosnulých”. Áno, hovoríme o zomretých aj takto. Je to však iba z ohľadu na bolesť tých, čo sa lúčia nad hrobom? Alebo máme k tomu aj iný, vážnejší dôvod?
Božie slovo je pravdivé v každom ohľade. Preto nás učí, aby sme vážne brali smrť a ľudskú pominuteľnosť. Známy 90 – ty žalm hovorí, že večný je iba Pán Boh. Ten, ktorý bol skôr “ako sa vrchy zrodili”, skôr “než boli utvorené zem a svet, Ty si Boh od vekov až na veky”. Žalmista hovorí aj o tom, že On je ten, ktorý “do prachu vracia človeka” a nad naším životom hovorí: ”Vráťte sa ľudskí synovia”! Božie slovo pripomína, že náš život je iba nepatrnou časťou večnosti. “Lebo v Tvojich očiach je tisíc rokov ako včerajší deň, keď sa pominul, a ako nočná stráž”. Neraz hovoríme: Ako rýchlo ten čas letí, akoby sa ponáhľal…Žalmista akoby potvrdzoval naše slová a myšlienky o našom časnom živote a svedčí: ”Odplavuješ ich, sú ako spánok, sú ako tráva, ktorá zrána raší; podvečer vädne, usychá”. Nikto nie je zaistený voči pominuteľnosti a odchodu z tejto časnosti. Pri tom aj my s P.O.Hviezdoslavom hovoríme:” Žiť chceme, žiť, Bože živý”! V Písme svätom nachádzame potvrdenie tejto túžby po živote, keď v knihe Kazateľ čítame, že Stvoriteľ vložil človeku do srdca túžbu po večnosti.(Kaz 3, 11) Súčasne však platí, že z Božej ruky je aj náš udel smrti: ”Lebo my hynieme od Tvojho hnevu a Tvoja prchlivosť nás desí”.
Vzdycháme preto, že čas nášho života je sedemsediat rokov, pri dobrej sile osemdesiat rokov. Vzdycháme tiež pod bremenom mnohých prác a povinností, pretože “pýchou” našich rokov v časnosti je námaha, strasť a všetko napokon “prejde rýchlo a my odletíme”. Tu vidíme, že Božie slovo nie je len “útlocitné”, lebo nám pripomína a naznačuje dôvod tohoto stavu a napätia, ktoré sa premieta v našom srdci a v našej duši. “Pred seba postavil si naše viny a naše tajné hriechy do svetla svojej tváre. Lebo pre Tvoj hnev miznú všetky naše dni, končíme svoje roky ako vzdych”. Práve naše hriechy sú dôvodom nášho vzdychania, čo potvrdzujú aj slová apoštola Pavla z listu Rímskym: ”Odplata za hriech je smrť”. A v ďalších slovách ešte podčiarkol túto pravdu, keď napísal:” Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej”.
Milí bratia a sestry!
Napriek pravdivosti všetkých týchto slov, predsa však smieme hovoriť o našich zomretých ako o zosnulých. Smieme tak hovoriť vďaka vykonanému a dokonanému dielu Pána Ježiša Krista, vďaka ktorému sa smrť pre veriacich v Neho stala spánkom. Jemu totiž dal Otec do rúk všetku moc – i moc nad smrťou. On sa stal Pánom všetkého a všetkých: živých i mŕtvych a je Pánom aj nad smrťou.
I keď je smrť mocným prehovorením Božím do našich životov, v Synovi nám dal Pán Boh aj živú nádej vzrkriesenia a večného života s Ním.
Starí pohania hovorievali: ”Proti smrti nieto lieku, ani byliny v záhradách”. Otec nebeský nám však zo svojej milosti takýto liek a takúto bylinu dal vo svojom Synovi, našom Spasiteľovi. Preto, aby sme sa mohli vrátiť k Nemu, do Jeho a našich večných príbytkov. O tejto ponuke hovoril Pán Ježiš svojim učeníkom takto: “V dome môjho Otca je mnoho príbytkov…” . Cestu do nich nám pripravil svojím vykúpením, zaplatením za nás a naše hriechy svojou smrťou na kríži. Apoštol Pavel o tejto novej skutočnosti pre pokrstených a veriach kresťanov svedčí: ” Spolu s Kristom sme skrze Krst pohrobení v smrť, aby tak, ako Kristus vzkriesený bol slávnou mocou Otcovou, aj my sme chodili v novote života. – Ak sme umreli s Kristom, veríme, že s Ním budem aj žiť”. (R 6) V tejto nádeji teda dnes spomíname na tých, ktorí nás predišli na večnosť.
Aby však večnosť po vzkriesení bola pre nás večnosťou s KRISTOM PÁNOM a s tými, ktorí Ho vo viere prijali ako svojho Pána, chráňme sa pred cestou k duchovnej smrti. Duchovná smrť je prerušenie nášho duchovného napojenia na Krista. Duchovná smrť sa tak môže stať cestou k smrti večnej. Všeobecné vzkriesenie pre tých, ktorí odmietli spojenie s Kristom tak povedie k trvalému odlúčeniu od Otca nebeského. Spomienka na zosnulých je pre nás preto aj výzvou, aby sme prosili o to, aby nás pred duchovnou ľahostajnosťou a zatratením chránil a zachoval náš Pán skrze Ducha Svätého. Prostredník SZ, Boží služobník Mojžiš tiež prosil o takú milosť, ako to vyjadruje jeden z veršov 90-ho Žalmu: ”Uč nás tak počítať dni života, aby sme múdre srdce získali”. Podobne v ďalšom verši zaznieva jeho prosba:” Zmiluj sa nad svojimi sluhami”. (v.13)
Pripomeňme si, že naším Prostredníkom a Prímluvcom pred Božím trónom je väčší ako bol prostredník SZ Mojžiš. Za nás prosí a prihovára sa Ten, ktorého očakával a o ktorom svedčil i sám Mojžiš, podobne aj kráľ Dávid a všetci proroci. V Jeho príhovor a v Jeho sväté meno veríme a dúfame aj my, ako to vyslovil aj apoštol Pavel, že “Kristus sám sa v nebi prihovára za nás vzdychaním nevysloviteľným”.
Bratia a sestry!
Cesty mnohých ľudí smerujú v týchto dňoch na cintoríny. Každý z nás sa už lúčil so svojimi blízkymi a odprevádzal niekoho z kruhu rodiny k hrobovému odpočinku tela. Oči mnohých sa možno nanovo naplnia vďačnou slzou a srdce sa zachveje.
Nech nám však slúži takáto chvíľa aj k posileniu viery, lásky a kresťanskej nádeje, že raz z milosti, pre Kristove zásluhy spolu s Pánom budeme. Jemu, Pánovi vekov, sme zverili našich drahých a Jemu zverme aj seba. “Či žijeme, alebo umierame, Pánovi sme. Lebo Jemu všetci žijú”, povzbudzuje nás aj apoštolské slovo. Pamätajme, že sa približuje deň, keď nás Pán uvedie do príbytkov večných v nebesiach. Amen
Pamiatka zosnulých – 2021, Ľubomír Batka st.