Ako spomíname?
Skloň sa k nám, Bože, z milosti
a podaj v našich smútkoch ramä:
sám poteš – slovom uhosti,
keď spomíname…spomíname…
Veď len Tys’ naša útecha
a nádeje i sily zdrojom…
Duch Tvoj nás zúfať nenechá,
veď pokoj skvitá v lone Tvojom…Amen ( M.R.)
Mk 4, 35 – 41:
“V ten istý deň, keď sa zvečerilo, povedal: Prejdime na druhú stranu! (36) I opustili zástup a vzali Ho so sebou, tak ako bol na lodi; aj iné lod boli s Ním. (37) Vtedy strhla sa veľká povíchrica a vlny sa valili do lode, že sa už naplňovala. (38) On však spal v tyle lode na hlavnici. Zobudili Ho, volajúc: Nedbáš, Majstre, že hynieme? (39) A On, prebudiac sa, pohrozil vetru a povedal moru: Zmĺkni, utíš sa! I prestal víchor a nastalo veľké utíšenie. (40) Potom im povedal: Čo sa tak strachujete? Ako to, že nemáte viery? (41) I báli sa bázňou velikou a hovorili medzi sebou: Ktože je tento, že Ho aj vietor aj more poslúchajú?” Amen
Bratia a sestry v Pánovi!
Po tieto dni naše cesty a kroky smerujú na cintoríny, ktoré sa stávajú križovatkami, kde sa stretajú mnohí ľudia. Pamiatku zosnulých svätia temer všetci okolo nás. Všetci spomínajú na svojich milých, všetci sa s pohnutím a pietou vracajú do rokov a a dní prežitých s tými, ktorí nás predišli na večnosť. Mnohých ovláda nostalgia, ale mnohých aj skutočná bolesť z rozlúčky celkom nedávnej, nečakanej a preto veľmi živej a boľavej. Často ani dlhší čas, od ktorého si sľubujeme, že bude k nám milosrdný, akoby nekonal svoju úlohu – nehojí bolesť a smútok. Aj čas je často bezbranný proti návalu citov a nedopovedaných slov vďaky a lásky.
I keď dnes navonok všetci ľudia okolo nás svätia Pamiatku zosnulých a spomínajú, myšlienky ľudí sú dnes rôzne.
My ako kresťania prichádzame na cintoríny tiež s vážnymi tvárami, a vážnymi myšlienkami v duši, podobne ako iní ľudia. Kladieme na hroby kvety a možno aj zapaľujeme sviečky ako mnohí okolo nás. Ale nie sú tu dnes len myšlienky a spomienky na tých, ktorí nás predišli na večnosť.
Prichádzame aj s myšlienkami o pominuteľnosti všetkého a všetkých a tak aj o našej vlastnej pominuteľnosti. Možno o tejto skutočnosti ľudia okolo nás nehovoria toľko a nahlas ako my, ktorí poznáme Božie slovo o nás a našom živote. Napríklad slovo ktoré vyslovil žalmista v 90.žalme: ” Do prachu vraciaš človeka a vravíš: Vráťte sa ľudskí synovia…Lebo my hynieme od Tvojho hnevu a Tvoja prchlivosť nás desí”.
Vedomie o našej pominuteľnosti býva spojené s obavou a so strachom. V jednej stredovekej piesni sa hovorilo: ”Uprostred života sme obklopení smrťou”. V nej bolo vedomie o smrti a smrteľnosti vyslovené ešte otvorene a jasne. Stredoveký človek, ktorý sa spravidla nedožíval vysokého veku pozerajúc na svoje dlane videl na nich napísané dve veľké “M”, ktoré čítal nasledovne: “Memento mori! – Pamätaj na smrť! Bol si vedomý príchodu smrti kedykoľvek.
Dnešný moderný človek sa snaží toto vedomie a poznanie všelijako potlačiť a “prehlušiť”. Ale čím viac sa o to usiluje, tým jeho vnútorný strach narastá. A preto z času na čas voláme všetci s prestrašenými učeníkmi, ktorí v búrke na mori volali na Pána Ježiša: ”Nedbáš, Majstre, že hynieme?”
Je to volanie, ktoré je typicky ľudské, ale v ktorom je predsa aj malé zrniečko viery a nádeje, že blízko nás je Ten, ktorý nás počuje a vypočuje. Ježiš iste hľadá silnú vieru a nádej, ale nezavrhuje ani prosby maloverných učeníkov vtedajších, a ani dnešných. Ježiš neodmietol ani tú malú vieru učeníkov, podobnú horčičnému zrnku. Ale skôr, ako vyslovil svoje napomenutie, dokázal sa ako mocný a konajúci Záchranca, ako Syn Boží. “ A On, prebudiac sa, pohrozil vetru a povedal moru: Zmĺkni, utíš sa! I prestal víchor a nastalo veľké utíšenie”.
V búrke na Genezaretskom mori dokázal svoju moc nad mocnosťami, ktoré my dnes voláme prírodné sily. Tým naznačil, že tak, ako má moc nad prírodou a jej živlami, má moc aj nad tou najväčšou a najhroznejšou mocou ktorej sa obávame a hrozíme. Ňou je “veličenstvo smrť”.
Často toto vedomie opanúva mysle ľudí nad otvorenými hrobmi, pri časných rozlúčkach i pri spomienkach nad hrobmi, alebo nad prachom našich drahých. A tak nie div, že sa ozve nahlas, alebo v duši “výčitka nemá”: “Nedbáš, Majstre, že hynieme”? Ak však pamätáme na Pánovo slovo a moc Božiu, ak Jeho slovám veríme a spomíname s vedomím, že On má moc nad každou mocou, mocnosťou a tak aj nad smrťou, pôsobí v našej duši utíšenie, podobné tomu, ktoré nastalo na Galilejskom mori. “A On prebudiac sa, pohrozil vetru a povedal moru: Zmĺkni, utíš sa! I prestal víchor a nastalo veľké utíšenie”.
O sile Božieho slova vyznávame to, čo spievame aj v našej evanjelickej hymne:”Slovíčko ho porazí”. Je to viera v moc Božieho slova, ktoré jediné vie prekonať každú inú moc, či už je to moc prírody, diabla, alebo aj smrti.
Naša viera je celkom konkrétna a jasná. Je to viera v Toho, ktorý smrti odňal moc. Viera založená na Kristovom víťazstve, keď v tretí deň po ukrižovaní vstal z mŕtvych. Jeho smrť prijímame s dôverou, že je obeťou za naše hriechy a tak aj dôvodom nášho vykúpenia z každej zlej moci. Je to viera v milosť nášho nebeského Otca, ktorý sa nás nevzdal vtedy, keď sme upadli do hriechu. Pán Boh nezavrhol svojich služobníkov a nenechal nás bez pomoci. V plnosti času nám poslal Záchrancu a Vykupiteľa, aby sme sa stali ľuďmi blahoslavenými, ktorí smú žiť a dokonávať život v nádeji večného života s naším Pánom.
Milí priatelia, bratia a sestry!
Svätiť Pamiatku zosnulých možno rôznym spôsobom. Okázalo, s množstvom kvetov, vencov a sviečok, ale bez vnútorného svetla viery a bez plamienka nádeje, so smútkom a možno aj so strachom.
Aby to tak nebolo, počujme aj dnes, čo nám hovorí Pán Ježiš: ”Čo sa strachujte? Ako to, že nemáte viery?”.
Dôvodom strachu a pocitom márnosti je vždy nedostatok viery, ktorú dáva a ponúka do sŕdc ľudí Ježiš Kristus. On chce, aby sme verili v Jeho slávne vzkriesenie a tak aj vo vzkriesenie tých, ktorí v časnosti umierajú. Naša viera v Neho, v Jeho moc a lásku nás ako jediná moc na svete môže zachrániť k životu večnému.
Tento svet, podobne ako my sami, hľadá stále odpoveď na otázku: “Kto je tento”? “Kto je tento, že Ho aj vietor aj more poslúchajú”? – Môžeme k tejto otázke dnes doložiť aj ďalšiu:“Kto je tento, že Ho ani smrť nezadržala za bránami zosnulých?” Kto je Ten, ktorý vstal z mŕtvych a vstúpil na nebesá?
Je to Ten, ktorý aj zostúpil z nebies a vydobil nám večné vykúpenie. Preto sa neprichádzame dnes skloniť pred majestátom smrti, ale pred Tým, ktorého slovu a zasľúbeniu o večnom živote veriacich dôverujeme. Keď sa dnes pýta Pán na našu vieru, odpovedáme s celou kresťanskou cirkvou: “Verím v Ježiša Krista, Syna Jeho (Božieho) jediného…Verím v tela z mŕtvych vzkriesenie, verím v život večný.” A v sile tejto viery spomíname. V sile tejto viery ďakujeme Pánu Bohu za tých, ktorých nám dal a ktorých potom povolal k sebe. Nie do ničoty a k večnému zániku, ale do spoločenstva so sebou, so Synom i Duchom Svätým a všetkými veriacimi. Z tejto viery plynie aj nádej, ktorá nás robí dnes ľuďmi pokojnými a blahoslavenými a vedie do života večného. Amen
Pamiatka zosnulých – Sobotište/03 – Myjava /23 – Mgr.Ľubomír Batka st.