Spomínajme na svojich vodcov a stojme na základnom kameni cirkvi
Bože, pravda Tvoja
má vždy svedkov hojne,
čo Ťa vyznávajú
verne – bohabojne…
Ó, uč i nás v pravde stáť
- jak verným sluší
a niesť evanjelium vďačne
ku spaseniu duší. Amen (M.R.)
Žd 13, 7 – 8:
“Spomínajte na svojich vodcov,ktorí vám zvestovali slovo Božie. Pozorujte, aký bol koniec ich obcovania, a a napodobňujte ich vieru. (8) Ježiš Kristus ten istý včera i dnes i naveky”. Amen
Bratia a sestry v Pánovi!
Včera svätila cirkev sviatok apoštolov Petra a Pavla a o niekoľko dní si budeme pripomínať sviatok vierozvestov a apoštolov Konštantína a Metoda. Následne bude sviatok M.J.Husa, ktorý je aj štátny sviatok v ČR, ale ktorý si pripomenú aj evanjelici u nás.
Možno povedať, že tak konáme v zmysle apoštolských slov a odkazu, ktorý sme dnes aj my vypočuli: “Spomínajte na svojich vodcov, ktorí vám zvestovali slovo Božie. Pozorujte, aký bol koniec ich obcovania a nasledujte ich vieru.”
Je to dôležitý odkaz pre Kristu cirkev: “Spomínajte na svojich vodcov…”! Pripomínajte si ich…nezabúdajte na nich! Nezabúdajme ani my, že sme cirkvou, ktorá vedome stojí na “apoštolskom základe viery”, ako to aj vyznávame v Nicejskom vyznaní o cirkvi. Že cirkev je ”jedna, svätá a apoštolská”. Nicejské vierovyznanie spolu s Apoštolským vyznaním bolo od počiatku základom na ktorom stála aj Lutherova reformácia a na ktorom pevne a verne stála a stojí dodnes, ako to pripomína už prvý článok Augsburského vierovyznania.
Prečo si ich máme pripomínať? Prečo spomínať na svojich duchovných vodcov? Iste nie preto, aby boli predmetom zbožného uctievania, ani nie preto, aby boli našimi prímluvcami v nebesiach a vyprosovali nám milosť u Boha. My evanjelici vieme, že máme pred Bohom jediného Prímluvcu, Príhovorcu a Obrancu, ktorý sa prihovára za nás “vzdychaním nevysloviteľným”.
Je zrejmé, že v tomto bode sa naša viera odlišuje a je iná ako viera v rímsko-katolíckej cirkvi až dodnes, kde je tento ľudský zvyk zakorenený a považuje sa za správny. Na túto otázku odpovedáme slovami nášho Augsburského vierovyznania, ktoré je založené na slove Písma: “Svätých si máme pripomínať preto, aby sme nasledovali ich vieru a potom preto, aby sme si z ich konania všetci brali príklad, každý vo svojom povolaní a postavení.”
Náš text hovorí podobe: “Pozorujte, aký bol koniec ich obcovania a napodobňujte ich vieru. Ak by sme si pripomenuli iba začiatok ich života a konania, nevedeli by sme to hlavné. Nevideli by sme, že majú spoločné to, že boli samým Kristom Pánom povolaní a vo svojom konaní a vo viere obstáli len vďaka Jeho veľkej milosti. Učeník Šimon, syn Jonášov, povedal síce veľmi právne vyznanie menom všetkých ostatných učeníkov, keď pri Cezarei Filipovej vyznal: “Ty si Kristus, Syn Boha živého”. Toto vyznanie je pevným a nepohnuteľným vyznaním cirkvi až dodnes.Ale súčasne platí Pánovo slovo: “Telo a krv ti to nezjavili, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach”. Už o krátky čas si musel Šimon Peter vypočuť aj vážne napomenutie Pánovo: “Choď za mňa satan, na pohoršenie si mi…”, keď odmietal Ježišovu cestu poníženia, utrpenia a cestu kríža. Neskôr prišlo dokonca k trojnásobnému zlyhaniu Petra, keď najskôr dva krát zlyhal v Getsemanskej záhrade – kde sa nemodlil s Ježišom, ale spal spolu s ostatnými a potom tasil meč na Ježišovu obranu. Napokon svojho Majstra tri krát zaprel na dvore veľkňaza slovami: “Neznám toho človeka”. Len vďaka Pánovmu pohľadu a milosti mohol zostať medzi Jeho učeníkmi a stať sa apoštolom.
Apoštol Pavel, bol vzdelaný farizej, ktorý sa vyučil pri nohách Gamalielových a vieme z jeho vlastných svedectiev, že horlivo prenasledoval cirkev Kristovu a jej údov. Opäť len z Kristovej milosti sa stal zo zúrivca Sula kresťan Pavel, po jeho obrátení pri Damašku.
Keď však potom sledujeme, aký bol koniec ich služby a života, môžeme poznať a vyznať, že obaja boli verní až do smrti, že prijali mučenícku smrť v Ríme a dosiahli tak aj zasľúbený veniec víťazstva v nebesiach. To však neznamená, že ich máme vzývať, alebo sa k ním modliť a to platí aj o všetkých ostatných apoštoloch a svätých Božích mužoch a ženách.
Možno niektorí kresťania považujú náš postoj a nasledovanie vo viere za niečo nedostatočné a “málo zbožné”, ak ich nevzývame a k svätým sa nemodlíme. – Spomeniem jednu osobnú príhodu, kde sa tento rozdiel markantne prejavil. V Sobotišti slávili hasiči storočnicu svojho založenia na oslavu pozval veliť hasičov, rím.katolík aj mňa a tamojšieho rím.kat duchovného. Bolo pre mňa prekvapením, keď pán veliteľ na slávnosti oznámil, že sa im k tomuto výročiu podarilo zadovážiť sošku sv. Floriána, patróna hasičov a požiadal ma o jej posvätenie. – Bola to dosť chúlostivá situácia…Povedal som príhovor hasičom s ocenením ich práce a služby, s poukazom na odkaz ich krásnej zástavy, ktorú nosili pri slávnostiach a na pohreboch svojich členov s poukazom na to, že táto bola už vlastne posvätená slovom Božím a modlitbou. Po príhovore som o posvätenie sv. Floriánka požiadal prítomného rím.kat. farára. Neviem, ako by som sa bol z toho “dostal”, keby tam nebol prítomný. Všetko napokon dobre dopadlo v zmysle príslovia: vlk bol sýty i ovca zostala celá…
Bratia a sestry!
Je dôležité všimnúť si aj slovo “vodcovia”, spomenuté v našom texte. Určite nie je správne spomínať a najmä nasledovať takých vodcov, ktorí nielen že nestáli na apoštolskom a prorockom základe cirkvi, ale často stáli priamo proti Kristovi a Jeho slovu. Je tragickým omylom, ak ľudia nielen spomínajú, ale aj nasledujú všelijakých nehumánnych ľudských vodcov. Ak tým najhorším veria viac, ako Pánovi Ježišovi Kristovi. Ak si neuvedomujú, že takýto “vodcovia” – či už národní, sociálni, ideologickí, boli a prípadne aj sú skôr zvodcovia. Na ilustráciu spomeňme vzdelaný nemecký národ, ktorý si na vysoký piedestál postavil “vodcu národa národného socializmu” – nacizmu: – Führera Adolfa Hitlera a “pozorujme”, aký bol nielen jeho koniec, ale aj tých, čo mu slepo uverili. Nie inak to skončilo s talianskym vodcom – dučem Musollinim.
Čo povedať o vodcoch “svetového proletariátu” a vodcoch “októbrovej” revolúcie? O nich si mnohí dodnes myslia, že ich idey a činy treba nasledovať a oslavovať. Práve tak mnohí Slováci považujú za svojich veľkých vodcov Andreja Hlinku a Jozefa Tisu. Títo síce “zvestovali slovo Božie”, ale v skutočnosti viac poslúchali ľudí ako Ježiša Krista.
My evanjelici na Slovensku máme a poznáme celý “oblak svedkov”, ktorí sa nespreneverili ani Pánovi Ježišovi, ani svojmu národu. Dlho by trvalo, ak by sme ich mali dnes čo len menom spomenúť: či už to bol J.M.Hurban, Ľ.Štúr a celé štúrovská omladina, Ján Kolár, Karol Kuzmány a mnohí iní.
Samozrejme, nemôžeme zabudnúť ani na prvé generácie reformačných kňazov a učiteľov, ktorí sa dokázali verní Ježišovi až po “česť, hrdlo a majetok”. Boli to napríklad D.Krman starší i mladší a mnohí z ich generácie.
V tomto roku je 300.výročie smrti kňaza, ktorý bránil kostol v Sobotišti a bol za to odsúdený na smrť – myjavského rodáka – farára na Vrbovciach, v Sobotišti, na Myjave a v Senici – Jána Stránskeho. Tento zomrel na Košariskách, keď celé roky tajne po kopaniciach zvestoval slovo Božie. Takým bol neskôr aj jeho syn Daniel, ktorý pôsobil v Čechách a na Morave a potom v Kremnici. Takých a podobných svedkov a vodcov nájdeme iste v každom našom cirkevnom zbore – hoci mnohí sú a zostanú už “bezmenní”. Je tu však čas, aby sme sa snažil ich službu spoznať a tak aj nasledovať ich vieru a vernosť.
Osobne som smutný z toho, že v našom senioráte ochabla snaha uctiť si našich martýrov z bratislavských súdov z roku 1673/ 1674. Je to práve v roku 350. výročia smutného krvavého prenasledovanie našej cirkvi, z ktorého sa až dodnes nespamätala. Ich pamiatku, najmä galejníkov – predaných za 50 zlatých a vojskom odtransportovaných na galeje sme si s hrdosťou pripomínali na službách Božích na hrade Branč, pri i tamojšom pomníku, ako jednom z miest, kde je možné dnes naplno si sprítomniť ich utrpenie a stálosť vo viere. Nie je to možné v Leopoldove, v Komárne a na iných miestach ich väznenia, alebo pôsobenia a smrti v emigrácii, v zahraničí, kam odišli, ako napríklad Štefan Pilárik.
Dnes sa evanjelici stretávajú na službách “v prírode”, na iných miestach a pýtajú sa: A čo je to ten Branč? Pozývajú mládež na stretnutia, kde je hlavným bodom atrakcia v podobe skákacieho gumeného hradu – ale nie je hrad, ako hrad.
Milí bratia a sestry!
Záverom si pripomeňme to najdôležitejšie svedectvo apoštolského slova a výzvy. “Ježiš Kristus – ten istý včera, dnes i naveky!” Pán Ježiš je a ostáva tou skutočnou skalou cirkvi, na ktorej máme stáť a na ktorej môžeme aj obstáť v každom čase.
On prišiel na svet a zvestoval: ”Pokánie čiňte a verte v evanjelium”. On vytýčil program svojej cirkvi hlásať evanjelium. On je iste: “Cesta, pravda a život”. – Mýlia sa tí, ktorá hovoria. že cirkev stojí na Petrovi, ktorému Pán povedal: “Urobím ťa rybárom ľudí” a potom: “A ty si Peter – skala a tej skale vystavím si cirkev, ktorú brány pekla nepremôžu”. Samotný Peter bol a je veľký v tom, že sám stál na pravom základnom kameni viery a cirkvi, ktorým je “Kristus, včera, dnes i naveky ten istý”. Vo svojom prvom liste napísal Peter výzvu a odkaz svojej služby:
“Pristupujte k Nemu, ľuďmi zavrhnutému, ale Bohom vyvolenému a vzácnemu, a aj vy sami ako živé kamene, budujte sa na duchovný dom, sväté kňazstvo, aby ste prinášali duchovné obete, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista. Veď stojí v Písme: Ajhľa, kladiem na Sione uholný kameň, vyvolený, vzácny, a kto verí v Neho, nebude zahanbený. “ (1 Pt 2, 4 – 6)
Nech nám všetkým Božia milosť k tomu pomáha a zachová nás pre život večný. Amen
5.nedeľa po Sv.Trojici a sviatok apoštolov – Skalica 2024 – Mgr. Ľubomír Batka st.