Spomienka na nešporné služby Božie na Branči v roku 1986
Evanjelické služby Božie konané na hrade Branč 5. júla sú v súčasnosti v kalendári cirkevných zborov MyS i celého ZD. Nebolo to tak vždy. V čase reálneho socializmu sme ich konali ako nešporné SLB v najbližšiu nedeľu k sviatku Konštantína a Metoda na základe písomnej žiadosti CZ Sobotište a následného súhlasu okresného cirkevného tajomníka pri ONV v Senici, s výslovným upozornením, že smie ísť iba o bohoslužby domáceho CZ Sobotište. Toto nariadenie sme aj dodržiavali. V tom čase išlo o jediné SLB v ECAV, ktoré sa v tomto čase konali mimo kostola, vo verejnom priestore. Okrem týchto SLB sme mávali ešte ďalšie dvoje nešpory, konané so súhlasom okresného cirkevného tajomníka v osade Javorec a na kopaniciach (striedavo v osade U Černekov, U Kutálkov, U Kubíčkov a na Lipovej u br. J. Marečka). Boli sme si vedomí, že nešporné SLB môžu byť kontrolované príslušníkmi ŠTB, alebo ich pomocníkmi.
V roku 1986 sa stala mimoriadna udalosť. Na evanjelickú faru v Hlbokom prišiel hosť – Slovák z Dolnej zeme (vtedajšej Juhoslávie), kantor Jaroslav Miháľ (Jarko Miháľov), ktorý sa tu dozvedel o konaní nešporných služieb Božích na Branči. Nič zlé netušiac, vyšiel so svojím červeným Citroenom až hore na hrad a tak neušiel pozornosti nejakého „božieho očka”. Po skončení bohoslužieb sme prijali pozvanie na kávu k bratovi presbyterovi Jánovi Kalnému na Podzámku. Potom som pozval br. J. Miháľa na faru do Sobotišťa, kde sme pokračovali v priateľskom rozhovore. Okolo 20. hodine večer sme sa rozišli s tým, že sa spolu stretneme v pondelok o 7. hod. v Senici v pneuservise, kde si chcel vymeniť pneumatiky na aute. Keďže som tam aj ja chodieval a poznal pracovníkov, sľúbil som mu pomoc a ráno sme sa stretli pred dielňou v autoservise. Prekvapilo ma, keď sa nečakane v bráne autoservisu objavili dvaja príslušníci ŠTB ktorých som hneď poznal, pretože som už predtým mal s nimi „do činenia”. Skryl som sa rýchlo za budovou v nádeji, že si ma nevšimli, ale o chvíľu sa ozval hlas za mojím chrbtom: „Čo tu robíte pán farár? Poznáte sa s týmto občanom Juhoslávie? Pôjde s nami a podáte nám vysvetlenie”.
Požiadal som ich len o to, aby som smel prísť až o 10. hod. po výmene pneumatík. Keď som br. J. Miháľovi vysvetlil o čo ide, zľakol sa, rýchlo si zbalil veci v hoteli a okamžite odišiel do Piešťan. Získaný čas do desiatej hodiny som vyžil na to, aby som navštívil faru v Hlbokom, na ktorú br. kantor pôvodne prišiel na návštevu s tým, aby sme si s bratom farárom M. Hvožďarom st. a naším kantorom M. Hvožďarom ml. skoordinovali výpovede. Predpokladal som, že výsluchu sa nevyhne ani môj kolega a jeho syn. Na fare mi ale dvere nikto neotváral, aj keď všetky okná boli pootvárané a domáci zjavne neboli ďaleko. Blízko okna na stolovej lampe visel na retiazke krížik, ako predzvesť budúcich udalostí.
V stanovený čas som prišiel na príslušné oddelenie VB a vypovedal o veci podľa pravdy. Prekvapilo ma, že pred príslušníkmi (Ľubomírom Ondrášom zo Senice a jeho kolegom z Vrboviec od Chodúrov) bol položený môj i manželkin cestovný pas. Čakali sme totiž v tom čase na udelenie výjazdnej doložky na cestu do Juhoslávie, kam sme sa chystali odcestovať už v najbližší štvrtok ráno. Výsluch sa týkal zámeru mojej cesty. Kládli mi otázky, s ktorými farármi, prípadne emigrantmi sa mienim stretnúť. Uviedol som, že s manželkou a rodinou chceme cestovať k Jadranu. Nepriznal som cestu k priateľovi farárovi S. Vrbovskému do Báč. Petrovca, alebo k niektorým ďalším zo známych slovenských farárov. Zrejme mi ale neverili a oznámili mi, že v stredu popoludní musím prísť na výsluch znovu, po ktorom sa rozhodne, či mi pasy vrátia a cestu povolia.
Zdalo sa, že devízový prísľub prepadne a do „Juhošky” sa nedostaneme. Napokon mi však predsa pasy vrátili. Na ONV som musel ísť podpísať vyhlásenie, že sa so žiadnym farárom, ani emigrantom nestretnem a ak by sa tak stalo, musím o tom podať oznámenie. Tento sľub som s čistým svedomím nedodržal.
Dodnes však celkom presne neviem, ako a od koho sa o našej dohode s Jarkom Miháľovým, že sa stretneme v pondelok ráno v Senici v autoservise ŠTB dozvedela. Viem však, že platí: „Nie, nedrieme a nespí ochranca Izraela.” (Ž 212, 4)
Ľubomír Batka st.
P.S.Foto- zľava hore:
Ján Kalný, presbyter z Podbranča
Jaroslav Miháľ, kantor, SFRJ
Pavel Kutálek, presbyter z Podbranča
Ľubomír Batka, zborový farár
Pavel Šarabok, zbor.dozorca, Rovensko
Rodolf Majer, kurátor CZ Sobotište
Miroslav Hvožďara ml., kantor CZ