O skúškach a viere
Jk 1, 2 – 12:
„Bratia moji, pokladajte si za najväčšiu radosť, že prišli na vás rozličné pokúšania, (3) vediac, že skusovanie vašej viery pôsobí vytrvalosť. (4) Ale vytrvalosť nech je dokonalá v skutku, aby ste boli dokonalí a celí bez úhony, aby ste v ničom nemali nedostatok. (5) Ak sa niekomu z vás nedostáva múdrosti, nech si ju prosí od Boha, ktorý proste a ochotne dáva všetkým, a dostane sa mu jej. (6) Ale nech prosí s vierou, bez akéhokoľvek pochybovania. Lebo kto pochybuje, podobá sa morskej vlne, ktorú vietor unáša a zmieta. (7) Lebo nech si taký človek nemyslí, že dostane niečo od Pána, – (8) muž to rozpoltený, vo všetkom počínaní nestály. (9) Brat, ktorý je v nízkom postavení, nech sa chváli svojou vyvýšenosťou (10) a bohatý svojou poníženosťou, pretože sa pominie ako kvet trávy. (11) Lebo vyšlo slnko so svojou pálčivosťou, spálilo trávu, jej kvet opršal a krása jej zjavu zahynula. Tak vyjde nazmar aj boháč na svojich cestách. (12) Blahoslavený muž, ktorý vytrvá v pokúšaní, lebo keď sa osvedčil, prijme veniec života, ktorý zasľúbil Pán tým, čo Ho milujú.“ Amen
Milí bratia a sestry v Kristu Pánu!
V polovici školských prázdnin je dosť nezvyčajné hovoriť o škole, učení a skúšaní. Hoci sú školské roky rokmi mladosti, zábavy a bezstarostnosti, poznajú aj deti v škole vážne chvíle, ktorými bývajú rozličné skúšky, písomky, diktáty a úlohy, ktorých sa žiaci obávajú a nemajú ich príliš v láske. Deti hovorievajú: dobre by bolo v škole, keby sa tam toľko neskúšalo. Za mojich školských čias nám učitelia pripomínali, že Lenin povedal: „Učiť sa, učiť sa, učiť sa! – a my sme v duchu, a niekedy aj nahlas doložili: ale nepovedal: skúšať! Dnes vieme, že aj v škole musia byť aj skúšky, aby žiaci nezanedbávali svoje povinnosti a tak sú nimi vedení k vytrvalosti v učení.
Ale nielen žiaci hovoria: len keby tých skúšok nebolo! Podobne hovorievame aj my dospelí a starší, ktorí už chodíme do „školy života“ a máme preto na mysli práve rôzne životné skúšky. Život je najlepšou školou a prináša nielen svoje mnohé „vyučovanie“, ale aj mnohé skúšky, ktoré nám prichodí prekonávať a niekedy priamo prebojovávať.
Zvláštnou školou je pre kresťana život viery. Aj v ňom poznáme rozličné skúšky. Náš nebeský Otec nás vedie tak, že každý veriaci je vo svoje viere aj skúšaný. V skúškach sa má dokázať a osvedčiť viera ako skutočná sila. Aj životné skúšky viery majú svoj dobrý cieľ a zmysel. Učia nás pokore a naša viera v nich rastie.
Apoštol Jakub pripomína v úvodnom texte význam skúšok pre kresťana. „Bratia moji, pokladajte si za najväčšiu radosť, že prišli na vás rozličné pokúšania, vediac, že skusovanie vašej viery pôsobí vytrvalosť. Ale vytrvalosť nech je dokonalá v skutku“. Boh Otec nikoho nepokúša na zlé. Apoštol preto vysvetľuje, že má na mysli skusovanie viery a nie navádzanie na hriech a zlo. Smer, ktorý tu naznačuje je jasný. Viera vyskúšaná v rozličných skúškach nám sama ukáže a dokáže, že je veľkou hodnotou. Je silou, ktorá nás dokáže urobiť odolnejšími a vytrvalejšími konať dobré skutky, totiž plniť vôľu Pánovu, aj keď sa nášmu rozumu môže zdať, že sa to „neoplatí“, že je zotrvávanie vo viere nevýhodná strata. Pán Ježiš však chce, aby na našom strome života bolo zjavné „ovocie viery“.
Bratia a sestry!
Neraz sa stane, že kresťan v tejto škole viery „prepadne“, že začne reptať proti Pánu Bohu, že rezignuje na cestu viery a tak aj na prinášanie dobrého ovocie v podobe skutkov viery. Spomeňme si v tomto súvise na Jóba, veľkého trpiteľa a jeho manželku, ktorá v jeho ťažkých skúškach mužovi povedala: „Zloreč Bohu a zomri!“.
To bol návrh na rezignáciu a Jób musel svoju manželku aj napomenúť: „Či len dobré budeme prijímať od Hospodina a zlé nie?“ Pripomenúť si môžeme aj kráľa Saula, ktorý si v zúfalej situácii vzal život. Ani apoštol Peter neobstál v prvej skúške viery, keď mal ísť po mori k Ježišovi ale zapochyboval a začal sa topiť. Aj odvážny prorok Hospodinov Eliáš, po vyčerpávajúcom boji s pohanskou kráľovnou a baálovými prorokmi, unavený pod kručinou na púšti volal: „Dosť už, Hospodine, teraz vezmi moju dušu, lebo lepšie je mi zmrieť ako žiť“!
Isteže, rozumieme všetkým týmto vážne skúšaným ľuďom a neodsudzujeme z nich nikoho. Mnohí z nás si iste v tomto súvise spomínajú na mnohé osobné skúšky viery, keď bolo náročné dokázať sa trpezlivými vo viere a láske. Poznáme iste aj takých, ktorí reptali a nedokázali vo viere vytrvať.
Preto si dnes chceme pripomenúť, že Pán Boh má pre nás pomoc a chce nám dať dostatok nebeskej múdrosti. Preto nám apoštolské slovo pripomína, aby sme nezabúdali prosiť v modlitbe o silu viery s „nebeskou múdrosťou“. (Jk 3, 17) Apoštol preto aj nám privoláva: „Ale nech prosí s vierou, bez akéhokoľvek pochybovania. Lebo kto pochybuje, podobá sa morskej vlne, ktorú vietor unáša a zmieta. Lebo nech si taký človek nemyslí, že dostane niečo od Pána, – muž to rozpoltený, vo všetkom počínaní nestály“.
Skutočná modlitba preto nie je nejaká formulka alebo text formálne odriekaný, nie sú to bezmyšlienkovite a najmä bez viery vyslovené slová, ale skutočný rozhovor s Pánom Bohom skrze Krista Pána. Ak je modlitba plná pochybností, alebo ak sa modliaci v skutočnosti nechce postaviť do služby nasledovania Pána, taká modlitba nič neosoží a nepomôže. Nie náhodou sa apoštol Jakub ešte raz vracia k svedectvu o pravej modlitbe a hovorí o jej hodnote: „A modlitba z viery zachráni chorého…“. Napokon jednoznačne svedčí: „Mnoho zmôže v účinkoch modlitba spravodlivého“. (Jk 5, 16 b)
Skúškou viery môže byť pre človeka v tomto živote aj život v nízkom postavení, možno aj určitá miera chudoby. Mnohí naši predkovia žili práv takto, totiž v chudobe a nízkom postavení, ale boli často ozdobení práve silnou vierou v Božiu moc a pomoc a hovorievali: „Chudoba cti netratí“. Neboli šľachtici podľa titulov a armálesov, ale boli šľachtici ducha. Mali svoju kultúru, dôstojnosť a vedeli o hodnote viery, ktorej sa nevzdávali ani za cenu utrpenia a často aj života. Pri tých, čo sa spoliehali na svoje bohatstvo, tituly a tvárili sa, že majú „modrú krv“ sa spravidla naplnilo slovo, ktoré vyslovil Jakub o kvete a tráve: „Tak vyjde nazmar aj boháč na svojich cestách“.
Žijeme v dobe, keď ľudia nanovo zatúžili po tituloch, moci a sláve. Po proletárskej revolúcii a túžby poctivo pracovať neostalo temer ani stopy. Tzv. robotnícko-roľnícka trieda prijala rétoriku niektorých súčasných politikov, veľkých „privatizérov“ a „tunelárov“, niekdajších „súdruhov“, že je nutné vytvoriť „vrstvu bohatých“. Je prekvapujúce, ako ľahko a naivne im mnohí dávajú do rúk svoje hlasy, svoju dôveru, akcie i otcovskú a rodnú pôdu…
Apoštol Jakub stojí na strane biednych a chudobných, ale aj im musí povedať, že chudoba sama o sebe nie je nijakou zásluhou pred Bohom. Preto sa nemá čím chváliť ani chudobný a nemá sa spoliehať na svoje nízke postavenie. Zotrvávanie v chudobe, alebo na druhej strane vlastnenie bohatstva, na ktoré sa človek spolieha ako na najväčšiu istotu v časnom živote, môže byť veľkou skúškou pre vieru, ale nie je múdre, ani správne. O spasení a večnom živote napokon rozhodne viera v Pána Boha a v zasľúbenia Jeho Syna, ktoré On dal svetu a človeku.
Pán Boh povýši tých, ktorí majú vieru v Neho a ktorým je On najvyšším bohatstvom. Ani pýcha u bohatého, ani rezignácia u chudobného nemá zasľúbenie na nebeskú odmenu, ale len viera, ktorá je vyskúšaná, pevná a dokázaná v živote. „Blahoslavený muž, ktorý vytrvá v pokušení (t.j. v skúškach), lebo keď sa osvedčil, prijme veniec života, ktorý zasľúbil Pán tým, čo Ho milujú“.
Kiež by toto slovo platilo aj o nás, o našej cirkvi, o našich bratoch a sestrách, aby sme prijali raz veniec života večného od nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. Amen
9. nedeľa po Svätej Trojici – MyS – Ľubomír Batka st.