Kedy správne budujeme cirkev ?
1 K 3, 9 – 16:
„Lebo my sme Boží spolupracovníci, vy ste Božia roľa a Božia stavba. (10) Ja ako múdry staviteľ podľa milosti Bohom mi danej položil som základ, ale iný stavia na ňom; každý však nech si dáva pozor, ako naň stavia! (11) Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je položený, a tým je Ježiš Kristus. (12) Či na tomto základe stavia niekto zlato, striebro, drahokamy, drevo, seno, slamu, (13) každého dielo vyjde najavo; ukáže to totiž súdny deň, ktorý sa zjaví v ohni, a sám oheň sprobuje dielo každého, aké je. (14) Ak niekomu zostane dielo, čo postavil, vezme odplatu; (15) ak niekomu dielo zhorí, utrpí škodu; sám sa síce zachráni, ale len ako cez oheň.“ Amen
Bratia a sestry v Pánovi!
Už niekoľko rok prežíva Slovensko tzv. stavebný boom. Stále intenzívnejšie sa stavajú nové domy, budovy a rekonštruujú sa staré. Stavebníci majú často iba jeden problém: Aký materiál si z bohatej ponuky vybrať! Z akého materiálu stavať, murovať, obkladať, maľovať, natierať, pokrývať, zatepľovať, obkladať a ako vybaviť interiéry? Zorientovať sa v širokej ponuke materiálov a produktov nie je jednoduché. Tak sme svedkami zvláštnej situácie. Nielen stavbári, ale aj drobní investori sa stávajú odborníkmi v stavebníctve. Pod tlakom ponuky i reklamy sú nútení zorientovať sa v širokej ponuke možností a potom sa čo najlepšie rozhodnúť. Je to zvláštny fenomén dneška, keď častou témou rozhovorov ľudí sú otázky stavania, budovania a prerábania. Muži i ženy, starí i mladí sa stali zrazu odborníkmi na stavby a stavanie.
Z biblického textu sme dnes počuli veľmi zrozumiteľnú vetu. Apoštol Pavel tiež hovorí o sebe: „Ja ako múdry staviteľ – položil som základ, ale iný stavia na ňom. – Každý nech si dáva pozor, ako naň stavia!“
Na prvé počutie to nie je nič originálne a zvláštne, keďže múdrych staviteľov máme okolo seba veľa a zdá sa, že všetci si dávajú pozor, aby stavali čo najlepšie. Rozdiel je však podstatný. Apoštol hovorí síce o stavbe domu, ale používa to len ako príklad k tomu, aby mohol povedať dôležité veci o stavbe ľudského života a cirkvi.
Lebo byty, domy a budovy síce staviame nebývalou mierou, ale o samotnom živote prítomnom i tom budúcom veľa neuvažujeme, ani nehovoríme. A to napriek tomu, že život je iste viac ako jedlo, pitie, obliekanie, ale aj ako stavanie a budovanie domov.
Sto a jeden krát som už počul z úst cirkevníkov takúto vetu: „Postavili sme si dom a teraz, keď nám malo byť najlepšie, teraz manžel (ka) zomrel…“
Áno, často s veľkým úsilím zhromažďujeme majetok, zadovážime si všetko potrebné k životu, zabývame sa v novom, či opravenom dome alebo byte, a zrazu prichádza rozlúčka, osamelosť a otázky… Otázky, ktoré by si mal človek zodpovedať čím skôr a nielen potom, keď zistí, že „je ako vánok“, ako „para, ktorá sa nakrátko ukáže a potom zmizne“. (Jk 4,13) Preto je dôležité byť „múdrym staviteľom“ a stavať aj svoj život na dobrom, pevnom základe, „ktorý je položený a tým je Ježiš Kristus“.
Veriaci kresťan okrem stavby vlastného života má na mysli a na starosti ešte jednu dôležitú stavbu a to je stavba spoločného duchovného domu – totiž stavba cirkvi.
Je potešiteľné a chvályhodné, ak Slovensko opeknieva a rastie, pokiaľ ide o stavby polyfunkčných budov, domov a bytov. Je však smutné, ak cirkev, ako duchovná stavba nebývalým tempom chátra a nesie znaky opustenej chalupy, alebo schátranej budovy, v ktorej sa už nebýva, do ktorej sa nechodí a je vydané napospas zubu času.
Cirkev, to nie sú v prvom rade kostoly, fary a zborové domy, ale samotní ľudia. Naši bratia a sestry, alebo, neraz už veľmi vzdialení bratia a sestry. S duchovným a náboženským úpadkom ide ruka v ruke aj úpadok morálny a humánny.
V minulom týždni som počul, ako sa istý podnikateľ zo Slovenska rozčuľoval, že nedostal v hoteli v Turecku tú najkrajšiu a najväčšiu izbu a odôvodňoval to takto: My nie sme obyčajní ľudia! Je faktom, že v stredoveku boli šľachtici, ktorí boli presvedčení, že majú modrú krv, ale netušil som, že takto môže zmýšľať a uvažovať občan dnešnej demokratickej spoločnosti. Na akom základe asi stavia takýto človek svoj život? Sotva to bude základ, ktorý položil a na ktorom staval apoštol a jeho nasledovníci.
Nás však zaujíma dnes najmä to, ako by sme mali budovať stavbu našej cirkvi, aby sme v nej obstáli v časnosti, ale aj na poslednom súde. Preto si kladieme otázku:
Kedy správne budujeme cirkev?
Na základe apoštolského svedectva odpovedáme:
1. keď sme verní jej základu
2. jej stavebnému materiálu
3. jej duchovnému odkazu
Bratia a sestry v Pánovi!
Apoštol Pavel mohol povedať o sebe, že je múdrym staviteľom cirkvi preto, lebo budoval a staval na základe, ktorého uholný, základný kameň bol už položený. Položil Ho sám Boh – Otec, ktorý dal svetu svojho Syna za Spasiteľa v osobe Pána Ježiša Krista.
To je jednoznačne rozhodujúci prvý krok pre stavbu cirkvi v každom čase. Nie je viac cirkví, je iba jedna a to tá, ktorá je postavená na základnom kameni v osobe a diele Ježiša Krista! Ak je tým základom pre niekoho niečo iné, totiž akýkoľvek iný ľudský základ, dochádza k deformácii stavby. Apoštol Pavel ani sám seba a svoje apoštolstvo, ani iného apoštola neoznačuje za základ cirkvi. Pavel hovorí jasne o „milosti Božej“, že mohol on sám uveriť v Ježiša, i jeho poslucháči ktorých vyučoval, obrátil a priviedol k viere, a tak poznať Božiu milosť. Ani on, Pavol, ale ani služobník slova Apolo, ani Peter, či iný apoštol nie je základom cirkvi, na ktorom by sme mali stáť a ďalej budovať svoju vieru.
Niektorí práve takto uvažujú a myslia, ale vychádzajú pri tom z nesprávnej interpretácie Kristových slov, ktorý povedal Petrovi pri Cezarey Filipovej: „Ty si Peter a na tej skale vystavím si cirkev a brány záhrobia ju nepremôžu!“ Aj v Petrovom prípade však na začiatku stála Božia milosť, ako to sám Pán Ježiš povedal: „Šimon, syn Jonášov, telo a krv ti to nezjavili, ale môj Otec,ktorý je v nebesiach.“ Tá istá Božia milosť, ktorá bola pri Pavlovi a ostatných apoštoloch keď uverili a správne spoznali Ježiša ako Pána bola aj pri Petrovi.
Stavať potom na takomto základe je možné, ako to vyznávame aj v Nicejskom kréde o cirkvi, ktorá je „apoštolská“. Nie že by stála na apoštoloch samotných, ako ľuďoch, ale stojí na ich viere, ktorá je darom Ducha Svätého. Jedným slovom, platí to, čo Pavel pripomína:
„Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je položený, a tým je Ježiš Kristus.“
Bratia a sestry!
Povedal som v úvode, že dnes je pomerne ľahké byť odborníkom na stavbu aj vďaka moderným a kvalitným stavebným materiálom. Kedysi, keď sa stavalo najmä z kameňa, ktorý bolo treba opracovať a správne usadiť do stavby to iste nebolo tak jednoduché, ako v dnešnom čase presných stavebných tvárnic.
Lenže stavba cirkvi je náročná aj tým, že treba stáť pevne a neomylne na viere v Ježiša Krista a navyše treba používať ten istý spojovací materiál, ako tomu bolo na samom počiatku v čase vzniku cirkvi. Ten sa totiž nemení. Je ním Slovo Božie a sviatosti Pána Ježiša. Siahať po Jeho slove, používať ho a ním spevňovať svoj život i život celej cirkvi je náročné. Stavba cirkvi sa nezaobíde bez týchto pôvodných „materiálov“.
Veríme im? Máme ochotu a odvahu spoľahnúť sa na slovo Pána Ježiša Krista, na Jeho evanjelium, na Jeho zasľúbenia ktoré nám dal?
Veríme, že najlepším spojivom cirkvi sú sviatosti a život z viery v tie zasľúbenia, o ktoré o nich povedal Pán? Veriť v Krst svätý znamená veriť, že je potrebný pre časnosť i pre našu spásu: „Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený!“ A o Svätej Večeri hovorí Pán: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život“. Stavať na čomkoľvek inom je omyl a vedie to napokon k zahynutiu.
Bratia a sestry v Pánovi!
Tretím nebezpečenstvom pri stavbe cirkvi je, ak staviame iba pre časnosť. Ak staviame na vlastných výkonoch a najmä na vonkajších veciach. Ako kresťania máme byť verní celému duchovnému odkazu a evanjeliu Ježiša Krista i apoštolskému učeniu.
Je jednoduchšie postaviť školu, ako urobiť z nej dobrý duchovný ústav. Pri vysokých školách sa používa výraz: alma mater – kojná matka. Škola má byť vychovávateľka a skutočná ochrankyňa života a pravých hodnôt. Je ľahšie postaviť a prípadne opraviť kostol, ako naplniť chrám jasajúcim, spievajúcim zástupom ľudí, ktorí chvália Boha.
Apoštol Pavel vie, že aj vonkajšie budovanie cirkvi môže mať síce v sebe zárodok viery, ono povestné horčičné zrnko a práve táto viera napokon osobne zachráni každého budovateľa cirkvi. Mnoho z toho, čo sa nám zdá dnes dôležité, čo je predmetom obdivu ľudí, možno aj chvály a ocenenia však neobstojí a nebude mať miesto na poslednom súde. O takýchto nádejach apoštol hovorí: „Sám sa síce (staviteľ) zachráni, ale len cez oheň“. Totiž cez utrpenie i sklamanie, ktoré je a bude dôsledkom toho, že človek príliš budoval a staval na sebe a na svojich zásluhách a na vonkajšej okázalosti.
Naopak, to čo je isté a pevné, to je úprimná a pevná dôvera v zásluhy Pána Ježiša Krista, ktorý si nás zamiloval a dal dušu ako výkupné za nás. Veď „my milujeme, lebo On prv miloval nás“. Toto je pevný a nepohnuteľný základ stavby nášho duchovné života i celej cirkvi. Ak to vieme, ak to vyznávame ústami a veríme celým srdcom a dušou, iste budeme aj konať v duchu odkazu Ježiša Krista, keď hovorí o pravej ľudskosti, i v duchu odkazu apoštolov i mučeníkov kresťanskej cirkvi i všetkých verných svedkov Božej pravdy.
Ak takto veríme, nemusíme sa, či už sme Boží spolupracovníci, alebo Božia roľa a Božia stavba obávať ani posledného súdu, lebo jedno zo zasľúbení Ježiša Krista znie: „Kto verí – nebude súdený“! Amen.
12. nedeľa po Svätej Trojici – Ľubomír Batka st.
OsA 08/25