Kto plní vôľu Otcovu?
Chválime Ťa, Bože, Otče náš nebeský
za dar života i za všetky ostatné dary tela i duše.
Pomôž nám ich sám využiť pre dobro naše i našich blížnych
a k budovaniu Tvojho kráľovstva.
Popraj nám ochotu, silu i vytrvalosť pracovať na Tvojej vinici,
kým trvá deň a čas Tvojej milosti.
Pomáhaj nám pochopiť Tvoje slovo, vierou ho prijať
a potom podľa neho konať a kráčať cestou života k večnosti. Amen
Mt 21, 28 – 32:
„Ale čo sa vám zdá o tomto: jeden človek mal dvoch synov. Pristúpil k prvému a povedal mu: Syn môj, choď dnes pracovať na vinicu! (29) On odpovedal: Dobre, pane! Ale nešiel. (30) Potom prišiel k druhému a povedal mu to isté. A ten odpovedal: Nechce sa mi! Ale potom oľutoval a šiel. (31) Ktorý z tých dvoch splnil vôľu otcovu? Odpovedali Mu: Ten druhý. Povedal im Ježiš: Veru vám hovorím, že colníci a neviestky predchádzajú vás do kráľovstva Božieho. (32) Lebo Ján prišiel so spravodlivosťou a neverili ste mu, ale colníci a neviestky mu uverili. Vy však hoci ste to videli, ani potom ste sa nekajali, aby ste mu uverili.“ Amen
Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Pomaly sa končí leto a spolu s ním aj „uhorková sezóna”. Tak sa pomenúva čas, keď sa okolo nás nič zvláštne a mimoriadne nedeje. Toto pomenovanie vymysleli novinári, keď v prázdninovom období nemali o čom písať, keď im chýbali správy a podnety zo života spoločenského, kultúrneho, politického a hospodárskeho. Pravda, počas tohtoročného leta nebola žiadna „uhorková sezóna”, ale bolo to skôr leto horúce pokiaľ išlo o teploty, ale aj o udalosti, ktoré sa diali nielen v blízkom, ale aj širokom svetovom merítku.
Všeličo sa dialo aj v živote našej cirkvi. V cirkvi sa sotva dá hovoriť o „uhorkovej sezóne“, pretože cirkev je „putujúci ľud Boží”. To znamená, že my kresťania ako Boží ľud sme vždy „na ceste”. Sme na ceste, ktorá smeruje smeruje k cieľu ktorým je večný domov. Keďže však cirkev Pánova žije vo svete, znamená to, že na jej život a úsilie pôsobia aj všetky vonkajšie udalosti a vplyvy. Tieto neustále prenikajú do nej, a vždy sa sa nás viac, či menej dotýkajú. Ak ľud Boží prestane dávať pozor na smer svojej cesty, ľahko sa odkloní od správneho smeru. Ak sa kresťania vydajú „s prúdom”, veľmi ľahko zídu z cesty, na ktorej máme nasledovať nášho Pána. Preto máme byť vždy bdelí a pripravení korigovať, alebo opravovať naše smerovanie. Ak sa ľud Boží prispôsobí tomuto svetu a začne sa uberať cestou márnotratného syna, veľmi ľahko spozná niečo z jeho údelu.
Spoločenstvo veriacich nemôže mať preto nejakú „uhorkovú sezónu”. Nemôže prestať sledovať správny cieľ. Nemôže opustiť duchovné spoločenstvo s Pánom Bohom. Spoločenstvo, v ktorom znie a ponúka sa Božie slovo a sviatosti, ako chlieb života. Pán Boh nás oslovuje na všetkých našich cestách. Hovorí k svojim „v búrke a hromobití“, ako prehovoril k Mojžišovi, ale aj „v tichu“, ako Ho počul prorok Eliáš.
Život cirkvi je životom práce a služby na Pánovej vinici. Jej služba sa odohráva a deje predovšetkým „v oblasti ducha“, ale môže mať aj inú podobu. Môže byť aj službou pomoci blížnym a v niektorých obdobiach má samozrejme aj charakter služby vonkajšieho alebo hmotného budovania.
Každý cirkevný zbor spravidla sám najlepšie spoznáva a vie, čo treba práve konať a vykonať, čo je najaktuálnejšou úlohou na konkrétnej „Pánovej vinici”. V cirkvi vždy platí výzva a pozvanie, ako ju vyjadruje dnešné slovo Kristovo: „Syn môj, dcéra moja, choď dnes pracovať na vinicu”. Keď majú ľudia veľa práce a povinností, hovorievajú: „Máme roboty, ako na kostole”. Je za tým skúsenosť, že na kostole je vždy čo robiť, opravovať, alebo zlepšovať. Avšak popri hmotnom a vonkajšom budovaní, zostáva v cirkvi najmä práca na „človeku ako duchovnej stavbe” a práve táto práca skutočne nikdy v tejto časnosti nekončí.
Do tejto práce a služby nás všetkých pozýva náš Pán, Ježiš Kristus. Duchovná stavba, duchovný vzrast a snaha o to, aby cirkev a v nej každý kresťan bol „bez poškvrny a vrásky a čohokoľvek podobného” je našou spoločnou úlohou a poslaním.Neraz však musíme so smútkom a sklamaním povedať a vyznať, že nie každé „duchovné stavanie“ sa nám darí dostavať, alebo udržať, alebo okrášliť tak, aby bolo dôstojným príbytkom Ducha Svätého. Je to isteže aj preto, že vyčistený príbytok duše a ducha človeka trpí neprestajným útokom zlých vplyvov rôznych zlých duchov a duchovných síl, ktoré sa veľmi často a veľmi radi vracajú práve do príbytkov práve „vyčistených“, ako o tom hovorí Pán Ježiš v známom podobenstve. Naviac, často vezme so sebou a privedie ešte „sedem iných zlých duchov, horších od seba a tak sú potom novšie skutky toho človeka horšie ako tie prvotné“.
Základný problém však Pán Ježiš vidí v samotnom duchovnom stave ľudí. Platí to aj o nás, kresťanoch. V dnešnom podobenstve hovorí o otcovi, ktorý mal dvoch synov. Zjavne chce poukázať na dvojaký prístup človeka k Božím prikázaniam a povereniam.
Prvému synovi otec povedal: „Choď dnes pracovať na vinicu”! A on odpovedal: Dobre, pane! Ale nešiel.“ Sila pobožnosti, ktorá je iba v slovách, nemá žiadnu odmenu, ani pochvalu zo strany Božej. Darmo niekto hovorí: „Pane, Pane” – ak silu pobožnosti popiera skutkami.
Predstavme si roľníka, ktorý poverí svojho syna napríklad opaterou domáceho statku a on povie: Dobre otec! Ale neurobí nič. Kravy bučia, ošípané kvičia, všetko na statku stráda! – Ako by asi reagoval hospodár, gazda pri svojom návrate? – Sotva by svojho syna pochválil, sotva by mu zveril dedičstvo a gazdovstvo. Jeho slová zneli pekne – ale „skutek-utek”.
Týmto podobenstvom Pán Ježiš hodnotil postoj vyvoleného národa vo svojej dobe. Ľud Izraela sa chválil svojím vyvolením, ale skutkami nielen že popieral silu pobožnosti, ale ani neprijímal cestu k záchrane v Synovi. Aj druhý syn dostal podobný príkaz. Jeho odpoveď bola až drzá a zraňujúca. Otcovi povedal: „Nechce sa mi!“ Ale napokon na vinicu šiel a horko – ťažko zverenú úlohu vykonal.
Týmto obrazom Pán Ježiš vykreslil postoj niektorých verejných hriešnikov, medzi ktorých patrili v jeho dobe vykričaní hriešnici, colníci a neviestky. Žili na okraji spoločnosti a náboženského spoločenstva, ale predsa niektorí dokázali napokon urobiť pokánie. Vstúpili do seba a uvedomili si význam Otcovho pozvania. Možno toho nestihli vykonať veľa – ale aj snaha sa u Pána „počíta“. Pokánie je zmena zlého myslenia a snaha prijať vôľu Otca nebeského. O ňom hovorí Pán Ježiš, lebo je cestou návratu k pravému domovu.
Bratia a sestry!
Všimnime si, že Pán Ježiš v tomto nehovorí priamo o takých synoch a dcérach, ktorí hovoria: „Nejdem do tvojej vinice, nechce sa mi“. Nehovorí o ľuďoch, ktorí na Božie pozvanie neodpovedajú, alebo odpovedajú záporne: „Nechce sa mi“, ale nielen tak hovoria, aj tak konajú. Je jasné, že sú aj takí. Prerušili s Pánom Bohom spoločenstvo úplne. Povedali by sme, že zostávajú v moci toho zlého. Pán Ježiš hovorí: „Kto neverí už je odsúdený…“. Možno povedať, že takí sa súdia sami a sami si určujú svoju odmenu. Zostávajú mimo domu Otca nebeského.
Je však ešte jeden „typ“ syna, o ktorom zdanlivo Pán Ježiš tiež v podobenstve nehovorí. Je to Syn, ktorý na poslanie Otcovo odpovedal ochotne a poslušne: „Dobre Otec“…a ktorý zverenú úlohu aj ochotne vykonal. Chceme aj dnes myslieť a pamätať práve na tohoto pravého Božieho Syna, ktorý stojí v pozadí tohoto podobenstva. I keď sa nám to možno nezdá možné, je aj jeden taký Syn Otca nebeského. Je ním sám Ježiš Kristus. On povedal: „Dobre, Pane“ a On svoju poslušnosť aj dokázal patričnou službou.
Taký je síce iba Jeden, ale Ten Jeden svojou poslušnosťou zachránil a zachraňuje mnohých neposlušných, neverných, neochotných, ba dokonca aj tých najnevernejších. – Na tohoto pravého Božieho Syna nezabúdajme a na Neho sa vždy spoliehajme. On na „Božiu vinicu“, na tento svet prišiel a vykonal všetko potrebné k jeho záchrane. Urobil všetko, aby na Božej vinici bola aj primeraná úroda pre kráľovstvo nebeské. Vykonal tú najťažšiu službu, aby Otcovi priniesol úrodu. On svojím potom a svojou svätou krvou zvlažil suchú zem tohoto sveta a pripravil tak úrodu k vinobraniu posledného súdu.
Na Toho Syna, sa učme spoliehať vždy. Vtedy, keď sľubujeme a nekonáme a aj vtedy, keď síce neochotne, ale predsa len niečo na Otcovej vinici vykonáme. Pán Ježiš, ako pravý Boží Syn nás nielen učí, ako plniť vôľu Otcovu, ale nás aj posilňuje svojím slovom a našej službe a v kresťanskom konaní, keď nám prichodí pracovať v potu tváre a znášať „páľu slnka“ možno aj za iných.
Hlavne však, spoliehajme sa na Jeho zásluhy, na Jeho poslušnosť a Jeho milosť. Tá je ponúknutá všetkým ľuďom a našou spoločnou úlohou je, aby o Jeho milosti a zásluhách pre naše spasenie vedeli čím viacerí. Ľudia, ústami horliví, ale v skutkoch slabí, aj tí spozdilí k pokániu a k službe lásky. Na neho ukazoval už Ján Krstiteľ tým, ktorí hľadali ospravedlnenie: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta!“ Tomuto svedectvu uverili iba niektorí, hoci Ježiš neprišiel proti nikomu, ale pre nás a našu záchranu.
Ponúka ju dokonca aj tým, ktorí sa možno až na smrteľnej posteli obrátia k Nemu, podobne ako lotor na kríži. Pravdivosť nášho pokánia sa však môže prejaviť už dnes v našich skutkoch, ale najmä vo viere a dôvere v Jeho sväté meno. Preto Jemu plne dôverujme. (Mt 21, 8) Nech je Jeho sväté meno vyvýšené a oslávené medzi nami naveky! Amen
13. nedeľa po Svätej Trojici – Ľubomír Batka st.
OsA 18/25