Kedykoľvek si pripomíname Pamiatku reformácie sme povinní ďakovať Bohu za všetko čo nám dal skrze reformáciu. Reformáciou sa nám dostalo veľmi vzácne a cenné dedičstvo, ktoré si musíme vážiť a za ktoré musíme Bohu z celého srdca ďakovať, ale aby sme to mohli urobiť, musíme si najprv uvedomiť v čom záleží toto dedičstvo a čo nám Boh dal skrz reformáciu.
Dedičstvo reformácie možno vyjadriť z negatívnej i pozitívnej stránky: od čoho nás oslobodila a čo pozitívneho nám priniesla.
Reformácia nám priniesla duchovnú náboženskú slobodu. A tu si musíme položiť vážnu otázku: od čoho nás reformácia oslobodila? Akú slobodu nám priniesla? V odpovedi na tieto otázky nám treba spomenúť na trojaké oslobodenie.
Reformácia nám priniesla predovšetkým oslobodenie od povery. Kde niet pravej viery, tam sa vždy zmáha povera. To možno pozorovať nielen mimo kresťanstva, v rozličných pohanských náboženstvách, ale žiaľbohu povery sa vyskytli aj v lone kresťanskej cirkvi a vyvrcholili v stredoveku a nezakrývajme si oči, pokračujú až do dnešných čias. Tieto povery boli jednou z viacerých príčin reformácie, preto musela prísť náprava kresťanskej cirkvi.
Už v starej dobe kresťanskej cirkvi sa vyskytovali ľudia, ktorí sa odťahovali od iných ľudí ako pustovníci a mnísi, pustovníckemu či mníšskemu životu pripisovali záslužnosť pred Bohom. Mysleli si, že ako pustovníci alebo mnísi sú lepší, dokonalejší a preto sa aj ľahšie, istejšie dostanú do neba než iní ľudia. To bol začiatok rozličných rádov a povier. Pustovníctvo a mníšstvo pripravilo cestu rozličným poverám.
Už v druhom storočí sa začali zbierať a uctievať relikvie mučeníkov. Tento zvyk je pohanského pôvodu. V pohanských chrámoch pozostatky hrdinov a polobohov boli predmetom uctievania. Tí, čo prišli z pohanstva do kresťanstva takéto uctievanie preniesli na pozostatky mučeníkov a svätých a cirkev sa nevedela proti tomu postaviť. S tým súviselo uctievanie svätých a najmä Márie namiesto uctievania Boha. Kristus bol zatlačený do úzadia a na Jeho miesto je vyzdvihnutá Mária ako sprostredkovateľka medzi Bohom a ľuďmi, ako kráľovná nebies, ktorej je daná všetka moc na nebi i na zemi. Ona sa stala predmetom kázní, piesní, modlitieb a sochárskeho a maliarskeho umenia v stredoveku až do dnešných čias.
Nad cirkev Krista sa tiež začali vyzdvihovať rímski biskupi, ktorí sa nárokovali primát, moc nad celou cirkvou, vyhlásil sa za nástupcu apoštola Petra a námestníka Ježiša Krista, za hlavu celej cirkvi.
Na úkor Písma svätého sa začala vyzdvihovať cirkev. Nie Písmo sväté je neomylné, ale cirkev resp. rímsky biskup. Odklonom od Písma svätého umožňuje a urýchľuje sa šírenie povery. Moc hierarchie sa vzmáha. Veriaci musia voči nej dokazovať slepú poslušnosť. Nie dôvera v milosť Božiu v Kristu Ježišovi bola podmienkou spásy, ale oddanosť vedeniu cirkvi.
Oproti svedectvu Písma svätého bolo rozširované učenie, že človek môže vyplniť všetky Božie prikázania, ba môže vykonať omnoho viac než Boh vyžaduje. Tak cirkev odporúčala púte na sväté miesta, pôsty, ale najmä mníšske sľuby: dobrovoľný celibát, poslušnosť a chudobu. Kto prijal a zachoval tieto rady získal nadzásluhy a tým aj väčšiu odmenu než iní ľudia, ktorí zachovali iba Božie prikázania.
Na získanie finančných príjmov bol vymyslený aj očistec. Touto náukou cirkev zneužila nevedomosť ľudu. Bolo hlásané, že pobyt zomrelých v očistci možno skrátiť zádušnými omšami, za ktoré treba zaplatiť. Odpustky sa začali predávať stále vo väčšom rozsahu. Veriaci ľud bol zavádzaný sľubmi, že zakúpením odpustkov duše zomrelých sa vyslobodia z očistca. Odpustky boli sľubované aj za návštevu niektorých chrámov, za účasť na niektorých púťach, procesiách a rôznych cirkevných akciách.
Pravá živá zbožnosť upadala a na jej miesto sa šírila povera a formalizmus. Jednotlivým kostolom sa pripisovali väčší či menší význam podľa toho či sú v ňom pozostatky, kosti nejakého svätého lebo nie. Zbožnosť sa obmedzila na vykonávanie určitých formalít. Na Božie prikázania sa zabúdalo a na evanjelium sa celkom zabudlo.
Vysväteným kňazom bol pripisovaný nezmazateľná črta. Od takýchto kňazov prislúžené sviatosti magickým či zázračným spôsobom účinkujú púhym výkonom. Väčší dôraz sa kladie na oblek kňaza, než na jeho mravný charakter. Ak má byť omša platná nesmie chýbať ani jeden kus omšového kňazského rúcha.
Pripisovaná zázračná moc bola aj svätenej vode. Ona vraj chráni proti zlým duchom ľudí, dobytok a neživé veci. Podobná moc bola pripisovaná aj kadidlu, posvätenému oleju, posväteným sviečkam, posväteným zvonom, ktoré zaháňajú zlých duchov a blížiace sa hromy.
Poverčivosť, že pozostatky svätých majú zázračnú moc viedla mnohých k tomu, že zbierali takéto pozostatky (tak ako sa dnes zbierajú poštové známky….). Kde sa rozmáhala takáto povera, tam musela upadať živá viera v Boha, viera v Syna Božieho Ježiša Krista a následkom toho aj čistá kresťanská mravnosť. Je prirodzené, že sa voči povere a mravnému úpadku v lone cirkvi ozývali hlasy, ktoré žiadali nápravu cirkvi. Ale tieto hlasy za nejaký čas boli umlčané. V roku 1415 bol upálený Majster Jan Hus, o rok neskôr Jeroným Pražský a v roku 1498 Jeroným Savonarola. Čo nemohli vykonať títo pre Božiu pravdu a spravodlivosť zapálení muži vykonal reformátor Dr. Martin Luther. Oslobodil kresťanský ľud od rozličnej povery a priviedol ho k pravej viere v Boha. Začal reformáciu, ktorá sa z Nemecka rozšírila aj do iných krajín po celom svete.
Mimo oslobodenia pod povery nás reformácia oslobodila od tyranstva cirkevného práva.
10. december 1520 je významný deň v dejinách kresťanskej cirkvi. V tento deň Dr. Martin Luther hodil vo Wittenbergu do ohňa pápežskú vyobcovaciu bulu. Táto udalosť je známa z cirkevných dejín. Menej pozornosti sa venuje skutočnosti, že toho dňa Luther spálil aj knihy obsahujúce pápežské cirkevné právo, tzv. Corpus Iuris Canonici. Spálením týchto kníh Luther pripisoval väčší význam než spáleniu pápežskej buly. Bulou pápež vylúčil Luthera z rímskej cirkvi. Spálením cirkevných zákonov sa Luther odlúčil od pápeža a jeho cirkvi. Plamene, ktoré pohltili Corpus Iuris Canonici bolo zorou novej doby pre cirkev a svet. Luther si bol vedomý veľkého významu kroku, ktorý urobil. Ešte v ten mesiac vydal spis pod názvom: „Prečo boli spálené knihy pápeža a jeho učeníkov od Dr. M. Luthera“.
Čo bolo obsahom tohto cirkevného práva? Luther, ktorý ho dobre poznal v spomenutom spise nám dáva odpoveď na túto otázku a hovorí: „Chceš vedieť krátkymi slovami, čo stojí v cirkevnom práve, tak počúvaj! Je to v podstate toto: ,Pápež je bohom na zemi nad všetkými, nebeským zemským, duchovným a svetským, a všetko patrí jemu. Lebo nikto nesmie povedať: Čo robíš?‘“
Boj proti pápežstvu sa začal už v roku 1517, keď 31. októbra Luther na dvere wittenbergského chrámu pribil 95 výpovedí proti predávaniu odpustkov. Luther najprv vystúpil len proti zneužívaniu odpustkov, potom aj proti samým odpustkom, lebo nie sú v súlade s evanjeliom o Božej milosti. Ďalším štúdiom prišiel k presvedčeniu, že príčina skazy cirkvi väzí v tom, že pápež svoje zákony a nariadenia stavia nad Slovo Božie a nad to čo ono hovorí. Nepovažujú Slovo Božie za autoritu. Luther videl, že sa blíži chvíľa rozhodnutia. A tá chvíľa prišla. Keď ho v roku 1520 dali do kliatby a na niektorých miestach boli spálené jeho spisy, vtedy sa rozhodol: „Keď oni môžu spáliť moje články, v ktorých je viac evanjelia a Písma svätého než vo všetkých pápežských knihách, preto ja tým väčším právom spálim ich nekresťanské knihy cirkevného práva, v ktorých nieto nič dobrého“.
Na dôkaz, že ich kánony sú nekresťanské, Luther uvádza mnoho príkladov z kanonického práva. Napr.: „Pápež, a tí čo sú jeho, nie sú povinní byť poddaní a poslušní Božím prikázaniam.“ „Slnko znamená pápežskú a mesiac svetskú moc v kresťanstve“. „Vedľa Boha celá spása kresťanov závisí na pápežovi.“ „Nikto na zemi nesmie súdiť pápeža, ale on má súdiť všetkých ľudí na zemi.“ „Rímska stolica dáva moc a silu každému právu, ale ona žiadnemu nie je poddaná.“ „Skala na ktorej Kristus stavia svoju cirkev, je rímska stolica.“ „Kľúče kráľovstva nebeského sú dané jedine sv. Petrovi.“ Luther hovorí: „Tieto a podobné články, ktorých je veľmi mnoho, všetky smerujú tam, že pápež je nad Bohom a nad ľuďmi, že on jediný nie je nikomu poddaný, ale jemu každý, aj Boh a anjeli sú poddaní.“ Cez celý stredovek pápežstvo vystupovalo ako štát nad štátmi, chcelo vládnuť nielen nad celým kresťanstvom, ale aj nad všetkými svetskými vrchnosťami. Vydávalo predpisy, ktorými zotročovalo ľudské svedomie. Panovníci krajiny i mestá pocítili jeho ťažkú ruku, keď sa opovážili postaviť proti jeho nariadeniam. Kliatby, interdikty, krvavé prenasledovanie boli prostriedky v jeho ruke, aby si podmanil kresťanov.
Luthera veľmi trápilo, že Boží ľud je tak biedne zotročený ľudskými ustanoveniami, že ľudské svedomie je tak nesmierne obťažené a utláčané. Aj on sám úpel v v takomto duchovnom otroctve, ale skrze evanjelium dospel k slobode Božích dietok. Preto všade uplatňoval biblické učenie o slobode veriacich od ľudských ustanovení. Je veľmi cenným dedičstvom reformácie, že nás oslobodila od otroctva cirkevného práva, od nespočetných ľudských ustanovení.
Reformácia nás oslobodila aj od rímskej sviatosti pokánia. Aj táto sviatosť do istej miery niesla so sebou zotročenie ľudského svedomia. Pri tejto sviatosti sa od spovedníkov požaduje nielen skrúšené kajúce srdce, ale aj ušná spoveď a zadosťučinenie skutkami. Teda ľudským výkonom sa pripisuje taká cena, akú má zásluha Syna Božieho, Ježiša Krista, to čo On vykonal pre naše hriechy. Toto je znevážením zásluhy Ježiša Krista a Jeho popretím ako hovorí apoštol Pavel v liste Galatským: „Úplne ste odlúčení od Krista, ktorí chcete byť ospravedlnení zo zákona; vypadli ste z milosti.“
Sviatosť pokánia môže prislúžiť iba rímsky kňaz. Spoveď pred evanjelickým farárom je neplatná. Spoveď musí byť ušná, to znamená, že spovedník musí spovedajúcemu kňazovi vyrozprávať všetky svoje hriechy. Nevyspovedané zatajené hriechy sa neodpustia, čo môže mať za následok večné zatratenie. Ale ani po ušnej spovedi spovedník nemá úplnú istotu odpustenia hriechov. Odpúšťajú sa mu síce tresty za vyspovedané hriechy, ale za časné hriechy musí sám vykonať zadosťučinenie, musí najprv vykonať určité skutky, ktoré mu spovedajúci kňaz predpíše.
Luther, ktorý horlivejšie chodil ku spovedi ako ktokoľvek iný, nenachádzal pri nej opravdový pokoj pre svoju dušu. Prišiel k poznaniu, že pri spovedi je ľudské svedomie obťažené vymyslenými ľudskými predpismi, považovaním ušnej spovedi a zadosťučinením dobrými skutkami. Preto tieto ľudské predpisy odstránil zo spovednej praxe. V jeho duchu a najmä v duchu Písma svätého ani naša cirkev nepovažuje od spovedníkov vypočítanie všetkých hriechov, ktorých sa dopustili. Je ponechané na slobodnú vôľu jednotlivcov, či sa súkromne chcú vyspovedať svojmu duchovnému ak ich niečo trápi a hľadať radu a potešenie, keď to potrebujú. Odpustenie hriechov nerobíme závislé od ľudských výkonov, ale od Božej milosti, od zásluh samého Syna Božieho.
Reformácia nám priniesla vzácnu slobodu, keď nás oslobodila od rozličnej povery, od tyranstva stredovekého cirkevného práva a od rímskej sviatosti pokánia.
Reformácia nám priniesla aj iné pozitívne hodnoty, trvalé pravdy. Spomeňme len tri základné myšlienky, princípy, na ktorých spočíva reformácie: jedine Písmo, jedine z milosti a jedine vierou. Prvou základnou myšlienkou reformácie jej téza: jedine Písmo. To znamená, že jedine Písmo je prameňom a pravidlom viery a života kresťanov. Reformácia nás teda oslobodila od rozličných ľudských predpisov a pravidiel nás k lepšej poslušnosti voči Božiemu slovu to čo hovorí Pán. To musí platiť v kresťanskej cirkvi veď je cirkvou Jeho slova. V nej sa musí uplatňovať Jeho vôľa.
V stredoveku sa cirkev v mnohom odvrátila od Písma svätého. Na úkor Písma sa prízvukovala tradícia a ľudské predpisy. O Písme sa hovorilo, že je nejasnou a neúplnou knihou, ktorú treba doplniť a vysvetľovať tradíciou; a podľa tejto tradície a nariadení pápeža sa treba spravovať. Proti tomuto nesprávnemu stanovisku vystúpil Dr. Martin Luther. Vyhlásil, že nemožno veriť ani pápežovi ani cirkevným zhromaždeniam, tým menej cirkevným otcom, lebo sa často mýlili a protirečili si navzájom. Jedine slovo Božie, Písma apoštolov a prorokov majú rozhodovať proti ľudskému slovu. Čisté nefalšované slovo Božie je teda vzácnym dedičstvom reformácie. Vážme si toto vzácne dedičstvo.
Druhou základnou myšlienkou reformácie je téza: jedine z milosti. Touto tézou sa odpovedá na hlavnú otázku každého kresťana: ako môže človek dosiahnuť spasenie a večný život. Odpoveďou je – jedine z milosti Božej. Lebo tak hovorí apoštol Pavel v liste Rimanom: „Niet rozdielu. Všetci zhrešili a nemajú slávy Božej, ale ospravedlnení bývajú zdarma z Jeho milosti, skrze vykúpenie v Kristovi Ježišovi.“ Podobne píše aj v liste do Efezu: „lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba; je to dar Boží, ani zo skutkov, aby sa nikto nechválil.“ Takéto učenie založené na Písme učí, že z milosti Božej sme vykúpení, vyvolení, ospravedlnení, obrátení, z milosti sme dedičmi večného života. Keďže všetko máme len z milosti Božej, tu nemôže byť reč o nejakých zásluhách. Božia milosť a ľudská zásluha sa navzájom vylučujú, ako to dokazuje apoštol Pavel v liste Rimanom: „A keď z milosti, tak nie zo skutkov, ináč by milosť nebola milosťou“, ak zo skutkov, tak nie je to milosť, ináč by skutok nebol skutkom. My si svojimi skutkami zasluhujeme smrť a večné zatratenie. Predsa však dosahujeme večný život, to je Boží dar zdarma – milosť. Bez našej zásluhy nám Boh daruje milosť, a predsa to nie je bez nijakej zásluhy. Je to pre zásluhy Syna Božieho – vykúpení sme Jeho krvou.
Základom spásy je ponúknutá milosť Božia, tým ktorí túto milosť prijímajú vierou. Keby sme sa spoliehali na svoje zásluhy, nemali by sme istotu spasenia, tak ako ju nemali ľudia pred reformáciou a nemajú ju ani teraz, kde neprijímajú biblické učenie reformácie. Treba ľutovať, že sa rímska cirkev čo najrozhodnejšie stavia proti biblickému učeniu o Božej milosti. Musíme ďakovať Pánu Bohu, že reformáciou nám bolo odkryté čisté biblické učenie o Božej milosti a preto nemusíme žiť v strachu a neistote o svojom spasení, ale spoliehať sa na Božiu milosť môžeme mať istotu spasenia.
Keď bol Luther ešte mníchom, snažil sa plnením Božieho zákona a rôznych cirkevných prikázaní dosiahnuť spravodlivosť pred Bohom a pokoj pre svoju dušu. Ale darmo sa usiloval svedomitejšie plniť všetky predpisy, darmo sa sužoval dňom i nocou nemohol nájsť pokoj pre svoju dušu, pre svoje znepokojené svedomie. Usilovne študujúc Písmo s radosťou zistil, že táto veľká Božia pravda je potvrdená celým Písmom, že jedine vierou v Ježiša Krista môžeme dosiahnuť milosť Božiu i spravodlivosť pred Bohom. Luther hovorí: „Vtedy som sa rozveselil, lebo sa mi otvorilo celé Písmo sväté a samé nebo. Vtedy som sa odrazu cítil ako znovuzrodený a zdalo sa mi, ako by som cez otvorenú bránu vstúpil do raja . . .“
Týmto poznaním viery ako jediného prostriedku ospravedlnenia Boh v Lutherovom srdci zapálil oheň, ktorý aj iným mal svietiť, aj iným prinášať svetlo, život a spasenie. O tomto základnom článku viery sa Luther vyjadril takto: „V mojom srdci panuje a musí panovať len ten jediný článok, totiž viera v môjho milého Pána Ježiša Krista, ktorý je jediný začiatok, prostriedok i koniec všetkých mojich duchovných a božských myšlienok, ktoré môžem mať vo dne i v noci.“ Takto by mal vyznávať každý evanjelik za príkladom Dr. Martina Luthera.
Aj my budujme správne na viere v Ježiša. Viera neznamená len púhe uverenie, súhlas s nejakým učením. Viera nás spája s Kristom, že s Ním vo svojom živote počítame, že sa s Ním stávame akoby jednou osobou a tak celkom novým človekom. „Viera v Božie dielo v nás – hovorí Luther – ktoré nás premieňa a z Boha znovuzrodzuje, umŕtvuj starého Adama, robí z nás celkom inakších ľudí a prináša so sebou Ducha svätého.“ Veriaci človek bez nútenia ochotne a radostne robí dobre každému, slúži každému, znáša všetko z lásky k Bohu a na slávu Božiu, ktorý mu takú milosť preukázal. Keby každý podľa Luthera takto chápal a takto dokazoval vieru, znamenalo by to veľké požehnanie pre celé človečenstvo.
Veľké je dedičstvo, ktoré sme reformáciou dostali, veľké je požehnanie reformácie. To sa vykonalo na poli náboženskom, ale požehnanie reformácie prinieslo aj na pole mravné, školské, pozdvihla sociálnu spravodlivosť a národnú kultúru.
Vo svojom živote sa usilujme dôkladne uskutočňovať cenné dedičstvo reformácie: jedine Písmo, jedine z milosti Božej, jedine vierou. Nech Písmo sväté je vždy pravidlom našej viery a nášho života, nech milosť Božia je našim potešením a základom nášho spasenia; nech v nás všetkých prebýva živá viera v Ježiša Krista, úplná dôvera a oddanosť voči Nemu, aby sa nám všetkým dostalo milosti Božej, spasenia a života večného.