„Žalm judského kráľa Chizkiju, keď bol chorý a vyzdravel zo svojej choroby. Povedal som: V polovici svojho života musím odísť, do brán podsvetia som vykázaný na zvyšok mojich rokov. Povedal som: Neuvidím viac Hospodina v krajine živých, neuzriem človeka medzi obyvateľmi sveta. Môj príbytok je strhnutý a odvlečený odo mňa sťa stan pastiera. Dotkal som svoj život ako tkáč; veď odstrihol ma od osnovy. Od rána do večera skoncuješ so mnou. O pomoc volám až do rána. On drví moje kosti ako lev, od rána do večera skoncuješ so mnou. Pištím ako lastovička a žeriav, stenem ako holubica. Oči mi prahnú pohľadom do výšin: Pane, som stiesnený, zastaň sa ma! Čo môžem hovoriť? Veď čo mi povedal, to On aj vykonal. Pre zatrpknutosť mojej duše zmizol môj spánok. Pane, napriek tomu budem žiť, a len v tom je život môjho ducha. Uzdrav ma a dovoľ mi žiť! Ajhľa, na moje dobro bola moja veľká horkosť, Ty si zachoval môj život pred skazonosnou jamou, lebo si zahodil za seba všetky moje hriechy. Veď podsvetie Ti nemôže ďakovať, ani smrť Ťa neoslavuje; tí, čo zostupujú do hrobu, nedúfajú viac v Tvoju vernosť. Len živý, živý Ti ďakuje ako ja dnes; otec zvestuje synom, že si verný. Hospodin ma zachránil, preto chcem hrať na strunové nástroje po všetky dni svojho života v dome Hospodinovom.“ Iz 38, 9–20
Akokoľvek i navždy sú uzavreté ústa zosnulých, predsa hlasito poučujú nás živých; a to predovšetkým o Bohu, Jeho veľkosti, Jeho vlastnostiach. Lebo kde inde sa nám tieto veci objavujú zreteľnejšie ak nie pri smrti, pri rakve, pri hrobe človeka? Tu predstupuje pred nás Ten Všemohúci Pán nad životom i smrťou so svojim neodvolateľným výrokom: si prach a do prachu sa vrátiš! Ten, ktorý privádza človeka na to, aby nebol zničený hovoriac: navráťte sa zase ku mne, ľudskí synovia! – Tu vidíme Toho Svätého, Spravodlivého, ktorý tresce hriech, lebo odplata za hriech je smrť. Ale i Toho milostivého Zľutovníka, ktorý smrti odňal osteň, zahladil smrť, potom na svetlo vyviedol život i nesmrteľnosť skrze evanjelium. Tu sa napokon zjavuje Ten Všemúdry, hoci by ktokoľvek pred Ním v sebe skrýval akékoľvek blahodarné a často skryté úmysly, pobožného vytrhuje z nešťastia a vedie ku pokoju, ale i zlosti bezbožníka ukladá na smrť, Ten, ktorý nemluvniatko berie z matkinho lona, aby ho časne oslávil, kvietok mládenca nechá opadať, aby ho vzápätí vytrhol z pokušenia, a starcovi prikazuje odložiť pútnickú palicu, s ktorou večer zatúži konať púť po svojej izbe; ktorý napokon odlučuje manžela od manželky, rodičov od dietok, deti od rodičov, priateľa od priateľov, ktorý vysokého, nízkeho, bohatého ako aj chudobného, múdreho ako aj pochabého nakoniec odvolá z javiska sveta.
Tak nás živých poučujú mŕtvi o Bohu, o Jeho veľkosti, o Jeho vlastnostiach, tak nám ukazujú Stvoriteľa a Pána, ktorý je Všemohúci a Spravodlivý, ktorý sa volá i Láska, ktorý je jediný múdry a sám má nesmrteľnosť a Jeho meno je sväté.
Vyučujú nás ale ďalej tomu, že sa sami seba učíme poznať – vedú nás k nášmu pôvodu, pripomínajúc nám, čo sme teraz my a čo z nás bude. – Čím sme boli na počiatku? Ušľachtilé Božie stvorenia, stvorení na Jeho obraz, určení na večný život, ani čo by sme mali napokon okúsiť trpkosť smrti. Avšak čím sme teraz? Hriešnikmi, nemajúci slávu Božiu, stratiac svoju nevinnosť. Nám teraz chýba tá pravá životná sila, my sme slabí a smrteľní. To nám hovoria mŕtvi a hlasne nám privolávajú zo svojich hrobov – človek narodený zo ženy má krátky vek a ten je plný lopoty. Ako kvet vyrastá a býva podťatý, je ako tieň a netrvá večne. – Keby sme toto zvážili s veľkou prísnosťou kráčajúc pri hroboch zosnulých, odriekajúc sa hriechu, ktorý najviac prispieva k zoslabeniu a k rozpadnutiu nášho telesného stánku, aby sme svoj osud nezrýchlili vlastnou vinou, ale radšej verili v Neho a múdrym naložením svojich životných síl dostali u Boha slávu, a aby naše mená zostali nezrušiteľne zapísané v Knihe života, i keď nás svet uvedie do zabudnutia!
A čo z nás bude v budúcnosti? Mŕtvi nás poukazujú na stánok idúc v ústrety svojmu spráchniveniu, vravia nám tiež, že duch, jeho obyvateľ, nepodlieha zničeniu. Či ducha toho mládenca, ktorého niesli z Naimskej brány von, nebol v plnej sile života? A či sa ihneď ten život nejavil, keď Ježiš božskou mocou opäť znovu ustanovil zrušený zväzok s údmi tela a zo zmyslami? To je obraz všetkých nádejí, ktoré hovoria mŕtvi: čo i my raz všetci budeme, keď si toto porušiteľné telo oblečie nesmrteľnosť. Lebo slovo Pána zasľubuje, že všetci, ktorí sú v hroboch, počujú Jeho hlas a pôjdu, aby sa ukázali pred Kristovou súdnou stolicou a každý prijal tú odmenu za prácu; buď v dobrom alebo v zlom. – To sú tie úrodné spasiteľné rozjímania, ktoré konáme sami v sebe, ku ktorým nás pohľad na smrteľnosť môže a má viesť; a tak nás živých vyučujú mŕtvi, aby sme rozmýšľali o sebe samých, o svojom pôvode, o tom, čo sme a čo z nás raz bude.
Reč mŕtvych k živým sa týka aj našej povinnosti. Pripomínajú nám, aby sme boli pokorní, odriekali sa svetu, milovali blížnych, dobrým príkladom nasledovali bratov a sestry a s múdrou prozreteľnosťou sa pripravovali na tie dôležité zmeny, ktorým kráčame v ústrety. – Čo je ľahšie ako sa učiť pokore od mŕtvych? Kam sa všetko podelo v hodine smrti čo vábilo človeka k pýche a k nej ho podnecovalo? Podoba a krása, veda i umenie, vtip, bohatstvo, česť, vážnosť a moc? Tieto všetky prednosti, na ktorých si pyšný človek zakladal sú preč a nejdú za ním, smrť zruší všetky vonkajšie rozdiely, všetkých nás činí seberovnými. A preto uč sa, volajú mŕtvi, uč sa byť pokorným. Ale uč sa aj odriekať svetu. Lebo umierajúci tu všetko zanechá, či vládu, svoju hodnosť a dôstojnosť, svoje radosti a potechu, imanie, majetok a ako nahý prišiel tak sa vracia. Kto to takto vidí a cíti, či by mohol celým srdcom priľnúť k zemi? Kto by nepočul zreteľný hlas znieť z hrobu: nemilujte svet ani tie veci, ktoré sú na svete; svet hynie i jeho žiadosti! Neskladajte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničí, ale skladajte si poklady nepomíňajúce, ktoré pôjdu s vami, vieru a dobré svedomie, také skutky, o ktorých je napísané: ich skutky idú s nimi. Láske k blížnym, i tejto vznešenej povinnosti nás učia mŕtvi. Či nás nestihne rovnaký osud? Či nie sme všetci pútnikmi na jednej ceste, ktorá vedie pred jediného Sudcu?
Čo pripomenul Jozef svojim bratom, ktorí sa od neho poberali hovoriac: nevaďte sa po ceste! A Ježiš čo nám porúča: milujte sa a slúžte si navzájom! Zmier sa so svojim bratom a v dobrej vôli sa pokonaj čím skôr so svojím protivníkom, dokiaľ si s ním na ceste. – Tak i nám kážu ústa zosnulých. Uč sa milovať blížneho a svojho brata! – Mŕtvi nám tiež odporúčajú nasledovať dobrý príklad. Tak ako nás varujú, zanechajúc po sebe pamiatku bezbožného, nespravodlivého a nečinného života, tak nás vyzývajú nasledovať v pobožnosti, vo viere a cnosti, v múdrosti života. Buď svätá ich pamiatka. Nielen skropiť ich hrob slzou úcty a vďačnosti, ale tiež snažiť sa vkročiť do šľapají ich pobožnosti, ich viery a užitočného pôsobenia. Pohľad na mŕtve telá, spomienka na ich zdarný život nás zaväzuje k bedlivému uváženiu toho, čo nám spolu s apoštolom Pavlom privolávajú: spoločne buďte mojimi napodobňovateľmi a pozorne si všímajte tých, ktorí tak žijú, ako máte príklad v nás. S múdrou prozreteľnosťou sa napokon pripravili na tie dôležité zmeny, ktorým v ústrety idete – to je ich posledná reč k nám.
K týmto zmenám patria predovšetkým bolestné rozlúčenie sa našich milých s nami. Čo tá vdova v Naime zakúsila, keď odprevádzali k hrobu jej srdca miláčika, potešenie a podporu v starobe, toho sa môže dočkať každý z nás a ako blízko môže byť tá hodina, v ktorú manželia, rodičia, deti, súrodenci, priatelia sa spolu rozlúčia. Hoci ich tvár zdobila radosť a telo zdravie a sila, hoci tak sa nám to zdalo, a predsa ako neistí sú nám a aké je smutné, keď rozlúčka s nimi by nás prekvapila nepripravených! Mŕtvi nám pripomínajú príklad, aby sme nepovažovali svojich drahých milých za naše neobmedzené vlastníctvo, tak ako i nám zverené hrivny, ktoré Pán môže požiadať od nás späť hociktorý čas; ale napokon nám opäť daruje blaženejšie spojenie sa s nimi vo večnosti. Blahoslavený ten, kto úprimne dbá na tento hlas. Nikdy nebude bez pravého potešenia ten, kto bez dôverného odovzdania sa do Božej vôle sa nenaučí hovoriť: Hospodin dal a Hospodin aj vzal, nech je požehnané meno Hospodinovo! – K dôležitým zmenám patrí napokon i náš posledný osud. Čo sa stalo tým, ktorých sme odprevadili do tmavého hrobu, môže tento okamžik stretnúť i nás z nenazdajky a prídeme na svoj koniec pozemskej púti, náhle môže smrť pred nami otvoriť svoju bránu a my budeme postavení pred Sudcu, ktorý zváži naše skutky a odplatí nám podľa toho ako sme pracovali, buď v dobrom alebo v zlom. Ako je nám treba múdrej prozreteľnosti, bedlivo strážiť svoje kroky, odrieknuť sa ľahkomyseľnosti a hriešnej bezbožnosti, svoje svedomie očisťovať od každej poškvrny, pevne zakotviť svoju nádej v Pána, aby trvajúcim v dobrých skutkoch, hľadajúcim slávy a cti a nesmrteľnosť, odplatené nám bolo večným životom. Ako hlasno a prenikavo nám toto všetko kážu tí, ktorí nás predišli, ako dôrazne nám pripomínajú povinnosť múdro sa pripraviť na tie najdôležitejšie zmeny, ktorým kráčame v ústrety!
Čujme teda tie reči mŕtvych k živým! Tie reči, blahoslavené reči! Poučujú nás o pravej múdrosti života uprostred stánku smrti! Dbajme na tie slová, kráčajúc za svojimi mŕtvymi k ich poslednému telesnému odpočinku, k tmavému hrobu a učme sa od nich svojim povinnostiam, viere v trojjediného Boha, pokore, zapieraním sveta, láske k blížnym, nasledovaniu dobrého príkladu, príprave na tie najdôležitejšie zmeny, ktoré sa s nami stanú, učme sa múdrosti blahoslavene umierať v Pánovi. A kedykoľvek k hrobu sprevádzame nábožného kresťana, verného ctiteľa Božieho, úprimného nasledovníka Spasiteľa, počujme ho ako skoro z miesta svojho dokonania a oslávenia k nám hovorí: Dobrý boj som dobojoval, beh dokonal, vieru zachoval. Už mi je pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi dá v onen deň Pán, spravodlivý sudca, no nielen mne, ale aj všetkým, ktorí s láskou milovali Jeho zjavenie. Čujme tento hlas spravodlivých a vo svojom srdci zachovajme vieru a nádej vidiac cieľ, nasledujme ich vieru, aby sme i my podobne od Pána dostali veniec večného života.