Viera v život večný
Kvet opršal i uschla tráva, drahý Pane,
Na zemi nemoc, bôľ i umieranie –
A predsa v duši našej preradostne,
Bo Ty si zlomil smrti čiernej ostne!
Ty vzkriesenie si, život – naša spása!
Slovo Tvoje nám nový život hlása.
To slovo, ktoré zneje mocne stále
v dobrote, v pravde vždycky neskonalé.
Nuž znej to slovo Tvoje, drahý Pane,
chyť za ruku nás, vystri svoje dlane –
Vo viere žiť daj – v láske večnej čiste,
Ach, vypočuj nás, drahý Jezu Kriste! Amen. ( Z.O.)
J 11, 25 – 26:
„Riekol jej Ježiš: Ja som vzkriesenie a život – kto verí vo mňa, bude žiť aj keď by umrel, (26) a nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa. Či veríš tomu?“. Amen
Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
V týchto dňoch deň mnohí kráčajú k hrobom svojich drahých a vo svojich spomienkach si sprítomňujú ich život a najmä dokázanú službu lásky v rodine, v manželstve, ale aj v širšom spoločenstve príbuzných a známych. Aj my dnes spomíname na našich milých a drahých a na všetko, čo sme s nimi prežili, skôr ako nás predišli na večnosť.
Možno sa v našich spomienkach vynára aj smutná a boľavá chvíľa rozlúčky, keď sme našich blízkych odprevádzali k hrobovému odpočinku tela. Spomienky na časné rozlúčky, nielen tie čerstvé, ale aj dávnejšie nám vtláčajú smútok do duše a do očí slzy. Možno sa v tomto súvise v našich mysliach ozvú aj slová piesní, ktoré zneli vtedy, keď sme stáli nad rakvou a otvoreným hrobom tých, ktorých sme milovali a mali radi. Jedna z tých často spievaných piesní hovorí:
„Čo sa toľko staráme a v žiali trápime?
Stálosti tu nemáme, raz umrieť musíme;
matky aj otcovia, i všetci predkovia,
čo pred nami niekdy žili, kamže sa podeli?
Hľa, odísť museli, sťaby tu ani neboli.“ (ESP 661, 1)
Dobre známou s hlbokým posolstvom je pieseň spievaná pravidelne, nad hrobom: „K Tebe, ó Bože môj, bližšie v Tvoj stan! / Aj keď ma kríž tlačí, /zriem k nebesám/ Predsa rty vo speve, Božej môj len k Tebe, :/: / bližšie k Tebe.“ (ESP 519, 1)
Možno si zároveň spomenieme aj na známe slová Písma svätého, ktoré vo forme antifóny pravidelne znejú nad hrobmi našich drahých: „Ja som vzkriesenie a život – kto verí vo mňa, bude žiť aj keď umrel“. Sú to slová, ktoré vyslovil náš Pán a Spasiteľ Ježiš Kristus pri smrti svojho priateľa Lazára v Betánii. Zároveň však položil jeho sestre Marte otázku: „Či veríš tomu“?
Uvedomujeme si, že je to veľmi dôležitá otázka a rovnako dôležitá je aj odpoveď zo strany človeka. Pri dnešnej spomienke sa chceme nad týmito slovami nanovo zamyslieť a povzbudiť sa k tomu, aby naša odpoveď na Ježišovu otázku bola kladná. Pán Ježiš vo svojom posolstve vyslovil dvojité zasľúbenie a túži nájsť odpoveď viery aj z našej strany. Vyslovil ich nad hrobom, vo chvíli smrti toho, ktorého miloval a preto majú mimoriadnu vážnosť. Aké sú to zasľúbenia, v ktoré máme veriť zoči-voči smrti? V čo smieme veriť nad hrobmi našich zosnulých? Dôverujme, že:
- Ježiš je vzkriesenie a život
- že neumrieme naveky, keď s Kristom žijeme
Bratia a sestry v Kristu, Pánovi!
Poznanie a vyznanie, že Pán Ježiš je „vzkriesenie a život“, že v Ňom prišlo do tohoto sveta niečo nové, veľké a slávne – zaznelo ako slovo sľubu nad hrobom Lazara. Nie na jeho pohrebe, ale až na štvrtý deň po jeho pochovaní a pohrebe. Zaznelo však skôr, ako bol Pán Ježiš ukrižovaný, skôr ako umrel, bol pochovaný a potom vzkriesený. To všetko ešte len malo prísť. Možno si niektorí ľudia mysleli, vzhľadom na Jeho moc od Boha, že Ježiš neumrie. Za všetkých vyjadril túto myšlienku Šimon Peter, keď pri predpovedi umučenia a smrti povedal: „Bože chráň, Pane, to sa Ti nesmie stať“.
Lenže Ježiš prišiel ako Baránok Boží, ktorý mal sňať hriechy sveta a preto musel byť „zavrhnutý a zabitý“. Tým, že vzal na seba „hriech sveta“, stal sa najväčším hriešnikom. A ako pravý človek z Márie panny narodený aj On podliehal Zákonu a výroku Božiemu: „Odplata za hriech je smrť“.
Mnohí videli v Ježišovi múdreho, mimoriadneho učiteľa, ale predsa len človeka o ktorom platí slovo o pominuteľnosti všetkého, človeka podrobeného aj zákonu pominuteľnosti, tak ako sa pominul Abrahám či Mojžiš, alebo Eliáš.
Pri jednej návšteve Ježišovej v dome betánskych sestier, Marta chystala pohostenie a posluhovala. Nepočúvala dostatočne Jeho slová a posolstvo evanjelia. Ale aj v prípade, ak by Ježišove slová počúvala a vybrala si ten „dobrý podiel“, nemuselo to znamenať, že by bola naplno Ježišovi uverila. Najmä v slová, že v Ňom prichádza do tohoto sveta „liek proti smrti“, čiže vzkriesenie a život.
Bratia a sestry!
Naša situácia dnes je predsa len iná, ako situácia Márie a Marty. My žijeme už po udalostiach tej prvej, slávnej Veľkej noci, keď Otec vzkriesil svojho Syna z mŕtvych a keď Pán Ježiš „vyviedol na svetlo život a nesmrteľnosť“. My poznáme Ježiša nielen ako ukrižovaného a zabitého Baránka Božieho, ale aj ako víťazného Pána nad hriechom, diablom i smrťou.
Ak sme o sviatku reformačnom mohli povedať, že úzko súvisí s udalosťami svätodušnými, o dnešnej nedeli a Spomienke na zosnulých môžeme povedať, že úzko súvisí s Božím posolstvom prvej Veľkej noci: „Vstal, niet Ho tu, ajhľa miesto, kde ho boli položili“.
Svedectvo zbožných žien, apoštolov a mnohých očitých svedkov Pánovho vzkriesenia, nanebovstúpenia a potom skúsenosť Jeho prítomnosti v Jeho dejinách cirkvi, to všetko je veľkou pomocou pre našu vieru. Marta o tomto všetkom ešte nemohla vedieť, ale Pán sa predsa pýta na jej vieru: „Veriš tomu, že Ja som vzkriesenie a život?“ Že ja som Ten, ktorý je Pánom a Darcom života? Víťaz nad smrťou a peklom? Veríš tomu?
Takto sa pýta aj nás Ten, ktorý sa „posadil na pravicu Božiu a prihovára sa za nás v nebi vzdychaním nevysloviteľným?“ (R 8, 26) Preto nepotrebujeme iných prímluvcov. V tejto viere žime aj my a aj dokonávajme náš časný život. Táto viera v Ježiša je zdrojom veľkej sily a slávnej nádeje pre všetkých, ktorí veria v Ježiša ako pravého Boha, ktorý sa počal z Ducha Svätého a ktorý má, ako apoštol Ján hovorí: „Kľúče smrti a podsvetia“. O túto vieru prosme, túto vieru si chráňme a vyznávajme ju slovom i spôsobom nášho života, pretože ona dáva skutočné blahoslavenstvo, nádej a chuť žiť, áno, dáva zmysel nášmu životu napriek umieraniu a pominuteľnosti.
2. Milí bratia a sestry v Kristu, Pánovi!
To prvé slovo a zasľúbenie sa už naplnilo. Viera v Pána Ježiša je však aj vierou v nášho Spasiteľa, Záchrancu zo smrti a Vykupiteľa z každej zlej moci a mocnosti. Preto Ježiš vyslovil aj druhé zasľúbenie, ktoré s tým prvým úzko súvisí a vychádza z neho: „Kto verí mňa, bude žiť aj keď by umrel a nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa“.
Pamiatka zosnulých nám stavia pred oči aj skutočnosť smrti. Prináša poznanie, že „za nimi pôjdeme…“.(ESP 698, 3) Pán Ježiš nehovorí, že neumrieme, ale zasľubuje, že aj keď umrieme, smieme dokonávať v nádeji, že On nám dá účasť a podiel na svojom slávnom víťazstve. V tomto duchu a v tejto nádeji, spomínajme na tých, ktorí nás do večného života predišli. Neodišli do ničoty, ale do príbytkov „nie rukou zhotovených, večných v nebesiach“, ktoré svojím verným pripravil Pán.
On chce z nás chce opätovne urobiť Božie deti, Božích synov a dcéry. Boh Otec poslal svojho Syna na svet nie preto, aby odsúdil svet, ale aby ho spasil. Boh „nechce smrť hriešneho človeka, ale chce, aby sa hriešnik k Nemu obrátil a žil večne“, s Ním, v Jeho spoločenstve. Dôverujme daru Božej milosti, ktorou si nás v milovanom Synovi zamiloval náš nebeský Otec.
Vážme si tých, ktorí v odvahe viery zodpovedali Pánovu otázku: „Či veríš tomu?“ kladne. Vážme si našich reformačných otcov, na ktorých sme spomínali pred dvomi dňami pri pamiatke reformácie. Vážme si tých, ktorí patrili do tohoto malého stádočka veriacich a ktorí sa nebáli vytrvať pri Ježišovi aj vo vážnych skúškach v dobách prenasledovania, alebo zaznávania. Tých, ktorí v každom čase vyznávali: „Verím v hriechov odpustenie, verím v tela z mŕtvych vzkriesenie a verím vo večný život“. Popri vďake za osobné dary lásky a rodinnej spolupatričnosti, ďakujme aj naším milým a drahým, že nám zanechali poklad úprimnej viery, blahoslavenej nádeje a obetavej lásky.
Nech je Pamiatka zosnulých nielen krátkym zastavením v behu života v tichu cintorína alebo v tichu prázdneho priestoru, ktorý zostal po tých, ktorí nás predišli na večnosť. Nemusí ísť o spomienku, ktorá naplní naše duše nostalgiou a bôľnymi vzdychmi v tomto slzavom údolí. Nech je naša spomienka túžbou byť v spoločenstve s Kristom Pánom a tak mocnou vzpruhou viery a nádeje na večný život. Nech nám poslúži k horlivejšiemu pridŕžania sa tej ruky, v ktorej pulzuje večný život, ktorý nás zachováva pre blahoslavenstvo časné i večné. Amen
Pamiatka zosnulých – Sobotište 2025 – Ľubomír Batka st.