Martinské hody
Ty posvätil si tento chrám,
ó, Bože v dávny čas –
láskavo skloň sa i dnes k nám
a posväť nás!
Nech srdcia naše Tvoje sú,
jak tento stan je Tvoj,
a obeť ducha prinesú
najvyšší pre pokoj! Amen (M.R.)
Ž 84:
„Aké sú milé Tvoje príbytky, o Hospodine vojov!
(3) Duša mi túži, priam prahne po sieňach Hospodinových;
srdce a telo mi plesá v ústrety Bohu živému.
(4) Aj vtáča našlo si domov a lastovička hniezdo,
kde ukladá si mlaď:
oltáre Tvoje, Hospodine vojov, Kráľ môj a Boh môj!
(5) Blahoslavení, ktorí prebývajú v Tvojom dome,
oni Ťa stále chvália.
(6) Blahoslavený človek, ktorý v Tebe nachádza silu,
tí, čo majú na mysli cesty do chrámu!
(7) Keď prechádzajú suchým údolím, premieňajú ho na prameň
a požehnaním pokrýva ho jesenný dážď.
(8) S pribúdajúcou silou kráčajú,
aby sa ukázali pred Bohom na Sione.
(9) Hospodine, Bože vojov, počuj moju modlitbu,
naslúchaj, Bože Jákobov. Sela.
(10) Viď, Bože, štít náš,
a pozri na tvár svojho pomazaného!
(11) Lebo lepší je deň v Tvojich sieňach ako inde tisíc;
radšej chcem stáť na prahu v dome svojho Boha
ako zdržiavať sa v stanoch bezbožnosti.
(12) Lebo Hospodin Boh je slnkom a štítom,
milosť a slávu udeľuje;
Hospodin neodoprie blaha tým, čo chodia bez úhony.
(13) Ó Hospodine vojov, blahoslavený človek, ktorý v Teba dúfa! Amen
Po živom Bohu a chráme túžiace kresťanské spoločenstvo!
Pred dvestoôsmimi rokmi svitol pre evanjelikov nášho zboru veľký a slávny deň. Bol to deň posvätenia tohoto chrámu Božieho. Po prvý krát sa v priestoroch tohoto Božieho príbytku konali služby Božie, zazneli modlitby, spevy a posolstvo Božieho slova. Napriek tomu, že tento kostol nemal vtedy vežu, nemal ani kompletné vnútorné zariadenie, ako je pre nás dnes samozrejmé, bol to iste Boží dom, ktorý pútal veľkú pozornosť. Nie pre svoju veľkosť, aj keď iste musel pôsobiť impozantne na pozadí malých chalúpok so slamenými strechami a oknami ako dve dlane.
Ani dnes, keď už pri kostole stojí štíhla veža s krásne znejúcimi zvonmi, nie je to samotná stavba ktorá je predmetom našej chvály a úcty. Nič na tom nemení ani tá skutočnosť, že si ani nevieme predstaviť, ako naši predkovia za krátky čas jedného (necelého) roku dokázali takú stavbu postaviť. Rovnako je obdivuhodné to, že dokázali prekonať aj vonkajšiu nepriazeň vtedajších úradov, ktoré sa snažili zamlčať vydanie Tolerančného patentu cisára Jozefa II. a jeho výnos, že tam, kde sa nájde sto evanjelických rodín a dosť prostriedkov, môžu si evanjelici postaviť kostol bez veže a vydržiavať kňaza a cirkevnú školu. Jedným slovom, horlivosť predkov bola obdivuhodná a príkladná. Právom sa k nej môžeme obracať a inšpirovať sa ich duchovným zápalom a ich pripravenosťou k obetiam.
Je zrejmé, že aj mnoho iných zborov sa dokázalo horlivými, je zrejmé, že rôzne bohaté mestá mohli stavať aj okázalejšie kostoly a zadovážiť si umeleckejšiu výzdobu svojich chrámov. To, čo bolo a zostáva rozhodujúce, je túžba po službe, ktorá sa v chráme koná. To nám pripomenula aj úvodná pieseň „Najkrajšie je služba Pána, najsladšie slovo Jeho…“.(ESP 207, 5) Služba Božieho slova je vrcholom našich služieb Božích. Oslovuje nás v slovách epištoly, evanjelia i v kázni, ktorá nechce byť ničím iným, iba aktualizovaním večného Božieho slova pre náš život.
Odpoveďou na Božie slovo je služba Pánu Bohu v modlitbách a piesňach, oslavných piesňach a hymnách. Ako máme teda rozumieť tým známym slovám z 84 Žalmu: „Aké sú milé Tvoje príbytky, ó Hospodine vojov!“? Je v ňom jedno i druhé. Božie oslovenie i svedectvo viery žalmistu, ktorý takto vyjadroval svoj vzťah k bohoslužobnému dianiu v jeruzalemskom chráme. Do neho sa schádzal ľud Boží SZ pri určitých slávnostiach zblízka i z ďaleka. Každý prichádzajúci návštevník Božieho domu úprimne, z celého srdca vyznával: „Duša mi túži, priam prahne po sieňach Hospodinových! Srdce a telo mi plesá v ústrety Bohu živému!“. Tu ide o svedectvo živej viery.
Nie je dnes, v tento pamätný deň naším cieľom skúmať, čo všetko vedie a môže viesť ľudí do chrámu Božieho. Možno pripustiť, že nie sú to u každého jednotlivca pohnútky len duchovné a náboženské. Niekedy to môže byť len ľudská zvedavosť, pocit národnej spolupatričnosti a hrdosti. V dnešnej dobe by bolo iste omylom myslieť si, že je to niečo „módne“, čo sa dnes v časoch náboženskej slobody „nosí“, v protiklade s tým, čo tu prevládalo v čase násilnej ateizácie. Ale žiaden povrchný dôvod nemôže priviesť nikoho k tomu, aby sa tento dom stal človeku milým, túžobne zo srdca vyhľadávaným domom.
Žalmista SZ si všímal skutočnosť, ako sa lastovičky vracali z roka na rok do hniezd, ktoré si zhotovili pod stĺporadím. Videl, že sa tam cítili v bezpečí a tu vychovali a vyletovali z hniezd aj ich mláďatá. Uvedomil si, že každá zbožná rodina podobne považovala za dobré, múdre a spravodlivé privádzať do chrámového spoločenstva svoje deti a svoju mlaď. Spomeňme si v tejto súvislosti na dvanásťročného Ježiša, ktorého pozemskí rodičia tiež priviedli do chrámu. Aj oni každý rok prichádzali do chrámu v Jeruzaleme, práve tak, ako každú sobotu navštevovali synagógu v Nazarete. Preto už dvanásťročný Ježiš vyznal: „Či ste nevedeli, že ja musím vo veciach svojho Otca?“ Je to príklad aj pre nás, aby naše hľadanie spojenia s Otcom nebolo formálne a povrchné, ale úprimné.
Iste to kontrastuje s „duchaplnými výrokmi“ niektorých evanjelikov, keď povedia: „Veď pomodliť sa môžem aj doma“. Skúsenosť dokazuje, že ten, kto sa nechce modliť s inými, sám to nedokáže, alebo skĺzne do nesprávneho vzťahu k Pánu Bohu, v ktorom vidí iba plniteľa svojej vlastnej vôle. Žalmista v protiklade k tým, ktorí považujú čas strávený v chráme za „stratený“, vyznáva:
„Blahoslavení, ktorí prebývajú v Tvojom dome, oni Ťa stále chvália. Blahoslavený človek, ktorý v Tebe nachádza silu, tí čo majú na mysli cesty do chrámu“.
Apoštol Pavel vedel niečo o ľudskej slabosti a neschopnosti konať dobro bez Božej milosti, pomoci a sily. „Vôľu k dobrému mám, ale nemám silu, aby som to vykonal. Kto ma vytrhne z tohoto tel smrti?“- volal k Pánu Bohu. Odpoveď našiel v poznaní a pravdivom vyznaní: „Vďaka za to Bohu, v Kristu Ježiši, Pánovi našom!“ O požehnanom živote, o schopnosti byť človeku bratom, byť blížnemu pomocou a pre okolie nositeľom pokoja, dobra a všetkého čo napomáha život, je skúsenosť, ktorú objavil aj žalmista. Objavujeme ju aj dnes nielen v živote význačných kresťanských osobností, ale v každej úprimne veriacej duši. V srdciach našich matiek, otcov, bratov, i u našich predkov, ktorí pôsobili v rodinách a v cirkvi ako dážď na vyprahnutú zem.
Žiaľ, je tu aj veľa žalôb, vzdychania i nariekania na všetkých stranách, koľko rodín sa stalo „suchým údolím“ bez lásky; koľko ľudských duší je púšťou, koľko mladých sŕdc je zdevastovanou krajinou cez citu a úcty k duchovným hodnotám. Je to vážna, možno rozhodujúca otázka: ako nájsť východisko z našej súčasnej mravnej a duchovnej biedy? Je to možné bez chrámu a bez Božieho slova?
V svedectve žalmistu počujeme Božiu odpoveď. S pribúdajúcou silou žijú a kráčajú tí, čo majú namysli cesty do chrámu. Tí, ktorých kroky smerujú na Sion, k Pánu Bohu, aby v ňom nachádzali silu, pokoj a blaženosť. Títo dokážu aj suché údolie premeniť na zavlažované, živé a požehnané krajinu. Takú chceme mať aj našu cirkev a preto je svedectvo žalmistu posolstvom samotného nebeského Otca pre nás. Je odpoveďou na naše vzdychy, túžby a prosby. Je a zostáva hlbokou pravdou svedectvo a posolstvo žalmistu: „Lebo lepší je deň v Tvojich sieňach, ako inde tisíc“.
Bratia a sestry v Pánovi!
Dnešný žalm nám ukazuje správu cestu. Cestu k väčšej horlivosti v prekračovaní „prahu Božieho domu“ a tak výzvu k väčšej vernosti Pánu Bohu. Úlohou našej cirkvi je dnes aj určitá reforma nášho náboženského života a chrámových služieb Božích. Niektoré zmeny sa v posledných rokoch sa už konať začali. Kvôli lepšej zrozumiteľnosti biblickým textom dostali sme slovenský preklad Biblie, Pašií i liturgie. Stojíme pred vydaním nového evanjelického Spevníka. Je tu aj otázka sviatostí, ktoré by mali byť nie na okraji, či dokonca mimo rámca bohoslužieb, ale stáť viac v strede, ako jeden z vrcholov služieb Božích.
Mnohí cirkevníci si zvykli na staré ťahavé nápevy a bude potrebné skvalitniť aj náš chrámový spev. Niektorí cirkevníci prichádzajú na služby Božie ako do divadla, alebo do kina – totiž ako diváci. Nie ako aktívni spoluúčastníci. Sedíme tu síce vedľa seba, ale akoby sme nevideli svojho brata, či sestru vo viere. Nepochybne musíme urobiť ešte mnoho, aby sme s radosťou dokázali vyznať: „Aké sú milé Tvoje príbytky, ó Hospodine vojov, duše nám túžia, priam prahnú po sieňach Hospodinových“.
Po živom Bohu a chráme Božom túžiace kresťanské spoločenstvo!
Jedno je isté aj dnes. Chrám Boží nie je múzeum, ani žiadna megalomanská stavba na oslavu ľudí, ale miesto, kde Pán Boh chce byť s nami v slove a v sviatostiach. Tak sa s nami stretáva a dáva nám svoju milosť a pripravuje nás pre nebo. Tak, ako všetko zemské prebývanie opustíme, raz opustíme aj zemský chrám, aby sme dostali miesto v nebesiach. Kiež sa však už tu presvedčíme a precítime to, čo zakúsil žalmista: “ Hospodin je slnkom a štítom.“ Hreje nás svojou láskou a svieti nám svetlom Kristovho evanjelia. Skúsili sme v minulosti a skusujeme aj dnes, že Hospodin je aj naším štítom, „Hradom prepevným je nám Boh Jákobov“ (Ž 46)
Žehná nás mnohými dobrými darmi, a najmä: „milosť a slávu udeľuje“. Otvorme sa preto pôsobeniu Božieho Ducha, aby pôsobil v nás. Aby nás aj dnes nasýtil bohatým pokrmom a nápojom svojho slova; naplnil novou radosťou a nádejou, blahoslavenstvom časným i večným, hodami svojho Svätého Ducha. Amen
Kázeň z osobného archívu – Pamiatka posvätenia chrámu Božieho v Sobotišti v roku 1992 – Ľubomír Batka st.
V roku 1909 bola ku chrámu Božiemu v Sobotišti pristavená veža. Túto príležitosť si všimli aj periodiká Cirkevné listy a Stráž na Sione s pár postrehmi.
(Posviacka základov vežových.) Dňa 6. júna posvätený bol základný kameň veže u nás. Na slávnosti súčastnilo sa množstvo jak domácich, tak i susedných spoluveriacich našich, takže nám náš priestranný chrám nepostačoval, lebo veľmi mnohí prinútení boli zostať von z kostola.
Služby B. vykonávané boly nasledujúcim poriadkom: Za „Nejsvětějším“ nasledovala pieseň: „Známe to, Pane Bože náš,“ — antifona a modlitba. Za tým ep. text a po ňom pieseň: „ Ťe Boha všickni chválíme,“ ktorú cirkev, dľa starodávneho zvyku, vždycky stojac spieva. Po piesni malo nasledovať čítanie ev. textu. Na tento čas poriadok bol zmenený a nasledovala kázeň, z trojičného ev. textu Ján 3, 1—15. Predmetom bola dvojnásobná slávnosť: Slávnosť sv. Trojice a slávnosť posvätenia základného kameňa veže. Pri jednej i pri druhej viedol kazateľ poslucháčov ku Kristu, aby sa od neho samého učili ako ten Nikodem, aby poznali cestu, ktorá vede do kráľovstva Božieho.
Po kázni modlitba, oznamy, a pod spevom piesne: „My všickni věříme“ mala sa vykonať ofera, a ľud, vyjdúc z kostola, mal sa shromaždiť okolo vykopaných základov, kde ovenčené pripravené čakaly mohutné kamene.
Ale túto časť ustáleného poriadku prekazil nám dážď, ktorý sa práve spustil. Vonku čakajúci museli sa utiahnuť, a posväcujúca reč, ktorá nasledovala, musela byť miesto pri otvorených základoch, od oltára povedaná. Základom reči boly slová I. Mojž. 11, 1—9. Čo babylonskí stavaním veže docieliť chceli, a čo my evanjelici docieliť mienime? Posväcujúci výkon so spevom: „Potvrdiž, B. Otče, si mezi námi vzdělal“ a modlitba musela sa tiež v oltári vykonať, keď tam von dážď ustavične padal.
Po modlitbe spievaná bola pieseň: Hrad přepevný jest Pán Bůh náš 1. a 2. verš. Za tým staviteľ M. Harminc zpred oltára prečítal pamätnú listinu, ktorá do základného kameňa bola uložená, opatrená početnými menami cirkevníkov, ktorí sa pri slávnosti súčastnili.
Tak poberali sme sa z kostola k základnému kameňu. Do kameňa uložená bola výš spomenutá pamätná listina, vložená do sklennej škrynky, načo kameň maltou poliaty a naň spustený druhý. Čo keď sa stalo, nasledovalo klopanie a vinšovanie, ktoré započal posväcujúci kňaz a ukončil staviteľ.
Posväcujúcim kňazom bol Jozef Nedobrý častkovský; slovo B. kázal domáci, liturgovali Adam Slávik vrbovčanský a Julius Bodnár bukovský, ktorý shromaždenému množstvu — keď sme sa do kostola navrátili — udelil Áronovské požehnanie.
Týmto ukončené boly naše slávnosti, pri ktorých okrem domáceho dozorcu dra Cyr. Horváta účasť bral i senior, dozorca dr. Ľud. Šimko; z učiteľstva, okrem domácich Subulyho a Prečnera prítomní boli: Pavel Kulišek z Myjavy a Martin Ježo častkovský.
Kostol z dnuka i z vonku vencami ozdobily panny zo Sobotišťa, z Podbranča a Rovenska.
Hospodin dal požehnaný dážď na vyprahlé pole naše. On sám požehnaj pole cirkve našej a vylej olej posvätenia a zdaru na dielo viery, jeho cti a sláve venované. P. Beblavý
Vo meno Boha Otca i Syna i Ducha sv. Ameň.*
Ježiš Kristus naša veža
Blahoslavená Trojico svatá,
dielo, čo pred sebou máme,
požehnaj ruka Tvoja bohatá,
ať ho šťastne dokonáme;
na Tvoju slávu, ať ono hlása:
len v Tebe naša spočíva spása,
Tebe na česť posväcujú,
Tebe vďačne obetujú:
Sobotište cirkev – matka,
s dcéruškami horlivýma:
Rovensko, Podbranč – Dolina.
Vďačná v cirkvi ich pamiatka
hlásaná buď v budúcnosti,
sláva Bohu na výsosti.
Ježiš Kristus, veža naša,
svetlo, pravda, život, spása;
On uhelný cirkve kameň,
až na veky vekov. Ameň.
*) Verš vložený na Trojicu, dňa 6. júna 1909. roku, na čele pamätného spisu do základného kameňa vežového v Sobotišti.
(Posviacka uholného kameňa vežového v Sobotišti) Protireformácia v žiadnom senioráte nepreviedla väčšieho pustošenia, jako práve v nitrianskom. Tu evanjelici utratili všetko, čím len vládli: kostoly, školy, pozemky, ba na mnohých miestach i osobnú svobodu a životy. No jedno im predsa protivník vziať nemohol, a síce to najhlavnejšie: živú vieru, ktorá im behom času vynahradila všetko ostatné. A táto živá viera účinkuje až do dnes v cirkvách našich. Vidíme dôkaz toho aj na cirkvi sobotištskej, ktorá nás v sviatok sv. Trojice pozvala ku posviacke základného kameňa vežového.
Vzdor nepríhodnému počasiu už hneď z rána zjavovaly sa zástupy veriaceho ľudu z celého okolia, ktoré kam ďalej, tým viac zrostly, tak že priestranný kostol sobotišský nemohol nás všetkých ani prijať, mnohí ostali vonku stáť. Slova Božieho kazateľa a učitelia došli len okolití. Služby B., jako to aj sama príležitosť sebou donášala, odbývaly sa s veľkým nadšením. Liturgoval Adam Slávik, Sl. B. kazateľ vrbovčanský a Slovo Božie kázal domáci, Pavel Beblavý na základe ev. Jána 3, 1–15 s predmetom: čo nám káže slávnostný kazateľ, 1. pri slávnosti Trojičnej, 2. pri slávnosti posviacania základného kameňa. Tam: musíte sa znovuzroditi z Ducha a pravdy; tuto: vyhľadáva pôsobenie znovuzrodenia. Kázeň bola hlboko premyslená urobila dobrý dojem na poslucháčov a to tým viac, že začrela aj do minulosti cirkve. Posväcujúcu reč povedal býv. dekan, Jozef Nedobrý, častkovský, v ktorej porovnal ducha cirkve sobotištskej pri zakladaní vežového uholného kameňa so smyslom tých, čo stavali vežu babylonskú. A tu prišiel na nasledujúci rozdiel: 1. tí tam si dielo sami vymysleli, tu ponuknutie dal Boh sám; 2. tí stavali, aby vrch dosahoval až po nebe a tak z pýchy, marnomyslnosti, cirkev sobotišská stavia vežu, aby ju zakončila s krížom a tak stavia v pokore; 3. tamtí stavali, aby učinili meno, zo ctižiadosti, – cirkev sobotišská však vyznáva: „ne nám, Hospodine, ne nám, ale jménu svému dej čest pro milosrdenství své a pro pravdu svou.“ Žalm 115, 1.
Po posväcujúcej reči staviteľ M. Harminc prečítal pamätný spis, ktorý sa do základu uložil. Zo spisu sme sa dozvedeli, že veža má byť 40 metrov vysoká a má stáť 35 tisíc korún. Keď sa spis do kameňa vkladl, každý pri trojom úderi kladivom vyniesli naše požehnanie. Po áronovskom požehnaní, udelenom Juliusom Bodnrom, sl. B. kazateľom, zavŕšená bola slávnosť a rozišli sme sa naplnení darmi Ducha sv. Pán pomáhaj započaté dielo šťastne dokončiť ku cti a sláve jeho.
(Posviacka veže v Sobotišti.) Dňa 31. okt. v XXII. nedeľu po Sv. Trojici skladala starobylá cirkev ev. a. v. sobotištská posväcujúcu ruku na svoju novovystavenú vežu. Za 50 rokov od r. 1859. slúžila osobitná zvonica za príbytok zvonom roku tohože nadobudnutým, zvonom chýrnym sobotištským, ktoré ešte aj ľudový genij na krýdla piesne zchytal a ktoré tohoveký pevec pri posviacke tak ospieval:
Zvony nové,
oceľové,
z té krajiny Lulherové.
Horlivé potomstvo zbudovalo im stán dôstojnejší, pristaviac k svojmu od 1784. viackrát obnovenému chrámu cez leto novú vežu. Stavbu previedol slovenský staviteľ náš, Michal Milan Harminc, ktorého dnes-zajtra už s chlúbou naším evanjelickým majstrom pomenovať môžeme, za 36000 kor. Veľké obete zchudobnelej cirkve, ktoré sebe prinášala, sú tu zrejmé, podpora susedných sborov v povozoch (Veľ. Prietrž, Častkov, Čáčov, Sotina), v peniazoch (Bukovec) výdatná, ale zvečnenia hodná i horlivosť kňaza, Pavla Beblavého, ktorý, akokoľvek skromno s Frankem odmietal, onen pri dohotovení sirotinca, tento pri dostavení veže od seba oslavu: Ja som cele nič nerobil, ja som sa len prizeral čo Boh a Pán môj konal, predsa s uspokojením a radosťou hľadeť môže na novú vežu, ako cieľ svojich túžieb a korunu svojho 33 ročného požehnaného účinkovania (1876). Vyzdvihujeme na zavrátenie tých, ktorí v svrbľavosti a žiadostivosti po dejstvovaní, naháňanej v cirkvi a národe popularite tak ďaleko idú, že kňazskú česť, vážnosť, zásluhu v rečiach súkromných a verejných napádajú pred veriacim ľudom nebezpečnými výpovediami: kňaz nič, cirkev všetko. Jednako smelé tvrdenie, akoby sme povedali: Učiteľ nič, žiactvo všetko, pastier nič, stádo všetko, generál nič, mužstvo všetko. Kto verí v ducha a jeho vedenie, nebude tak rozprávať. Generalisovať pre smutné konkrétne pády odsudok je nespravodlivosť taká, akoby niekto celý veľký sad odsúdil len preto, že hneď pri vchode prvý-druhý strom s planým ovocím našiel. Nespravodlivosť, hovorím, a zlosť. Neznámy pevec piesne: Jezu přispej k spomožení, v 7. verši inak cenil hodnotu kňazskú: Pohleď, že jsem vždy potřebný lidu svému! Také absurdné mienenia nie sú ďaleko od sentencií anarchistov, proti (iste neodôvodnenému) zavraždeniu Ferrera protestujúcich: Čím viac chrámov, tým menej miesta pre Boha na zemi, čím viac kňazov, tým menej viery!
— Cesty od Myjavy, Senice, Vrboviec boly už na svite zatajené zástupy, ubierajúcimi sa k Sobotištu peší i na vozoch. Z blízka a ďaleka prišli mnohí, z Holíča, podľa starých sväzkov niekdajšieho bránecko-plaveckého seniorátu až z Veľkých Levárov, bolo videť tváre z Modry, ba vraj, aj zo Zvolena. Kňazov sišlo sa zo seniorátu 9, z Liptova 1, učiteľov 8. O 3/4 na 10. volaly nás ľubozvučné zvony už z výšin viac než 40 m. vysokej, novej, štíhlej, s dvojnou červenou baňou, na nej zlatým letopočtom opatrenej a krížom zavŕšenej veže. Zavrený vchod pod vežou otvoril na predspev kňazstva: „Otevřete brány…“ sám staviteľ. Ozdobený od spodku až do vrchu chrám bol už vtedy ľudom nabitý. Hru na organe obstaral pens. učiteľ, Pavel Kulišek myjavský, miešaný sbor k tejto príležitosti nacvičený viedol domáci učiteľ, Ján Subulý. Liturgoval pred kázaním Božieho slova syn domáceho farára Miloš Beblavý, farár lehotský, po kázni konsenior nitriansky Semian. Posväcujúci akt previedol po 2. piesni pri assistencii Martina Braxatorisa senického a Dušana Fajnora čáčovského farára, sám senior Pavel Sekerka rečou, na Žalm 18, 2—7. založenou, dobre premyslenou, poukazujúcou v úvode na dvojaký význam slávnosti, ako pamiatky reformácie a posviacky vežovej, ďakujúc tu i tam za vyslobodenie z rúk nepriateľov. V dvoch čiastkach ale pojednal otázku: Čo nám dáva poznával veža táto? Učí nás poznávať 1. našu slabosť a 2. Božiu moc. Slávnostný kazateľ v chráme bol Pavel Galaš, vrbovský. Text volil svobodne z Ev. sv. Matúša kap. 21, 23—43. Kázeň stála ozaj na výške slávnostnej. Kazateľ ako rodák sobotištský začrel hlboko i v bohatú minulosť cirkve, prešlej cez slávu a pohanenie, i v záhyby srdca svojich rovesníkov. Krivdy, útisky na klassickej pôde zbudovanej vinice líčil tak úchvatne, že sme plakali a vychádzajúc z chrámu katolícke poslucháčstvo s dojatím ľutovalo nahlas prechmaty svojich predkov. Rozvrh kázne bol nasledovný: Čím nám je a čím nám byť má naša veža? 1. v jej základe širokom symbolom práce; 2. v jej drieku strojnom znamením stráže na Sione; 3. v jej končiari vysokom s krížom znamením víťazstva. Mnohému čomu sa je od starých majstrov učiť. Veríme, že vyjde pamätník o posviacke a kázeň bude jej svetlobodom. Vonku pred zástupom do 1000 duší počitujúcim kázal prietržský farár, Ján Drobný. Mladému kazateľovi prerážať prišlo, ako Demosthenovi niekdy hukot mora, burácanie víchra veľkého, ale dostál úlohe dobre. Kázal tiež vzdelavateľno na zákl. 2. Paralip. 14, 7. o tom: Prečo stávame veže? a zodpovedal na to v troch čiastkach: Aby sme dokázali 1. že je zem ešte v moci našej; 2. že sme hľadali Hospodina, Boha svojho a 3. že nám dal Boh odpočinutie od všadiaľ. Poslucháčstvo jednoho i druhého kazateľa unesené bolo rečiami a závidelo si pri chválach, že nemohli oboch počúvať. Po kázni vnišiel pred oltár domáci brat, Pavel Beblavý, a predniesol svoje krásne verše, posviacke tejto venované. Motív si volil biblický o vzkriesení zomrelej dievočky, potiahnuc ho vzťahom dvojitým na reformáciu a na cirkev od umierajúcu sobotištskú. Babička — história výprava vnukom o nekdajšej kráse oboch, potom o páde, ale vyprávať bude zase aj o vzkriesení. Máme za to, že neni lepšieho príležitostného veršovníka, ako je Beblavý. Tak milo, lahodno, prirodzeno netečie ničí verš, ako jeho. Služby Božie dokonaly sa požehnaním, po ktorom odbývala sa výnosná offera pre cirkev.„Prosím, Hospodine, zachovávejž již, prosím, Hospodine, dávej již šťastný prospěch!“
Posviacka vežového kríža v Sobotišti
Dielo, ktoré sme v sviatok Trojice sv. s posviackou uholného kameňa vežového započali, dosiahlo slávneho dovršenia s posvätením kríža v XI. ned. trojičnú. Bohoslužbu započal Martin Braxatoris, sl. Božieho kazateľ senický s predspevom: Pomoc naše budiž ve jménu Páně . . . Cirkev spievala pieseň: Nuž Bohu děkujme . . . a Ján Drobný, prietržský, vyspieval žalm 92. Po skončení liturgickej časti vyšlo kňazstvo i ľud von z kostola, kde sa pokračovalo v svätom čine. Cirkev vyspievala jeden verš z piesne: Kriste, obrance sboru křížového . . . načo Ľud. Semian, turolúcky sl. Bož. kazateľ a konsenior povedal svoju obsažnú posväcujúcu reč, založenú na základe textu I. Kor. 1, 18 a predstavil nám slovo kríža, jako ktoré nám 1. milosť Božiu ohlasuje, 2. v kríži našom nás potešuje a 3. nám cestu k nebu ukazuje. Po posväcujúcej modlitbe a trojnásobnom požehnaní zaspieval miestnym učiteľom, Jánom Subulym, nacvičený spevokol verš druhý z vyše spomenutej piesne, keď zas domáci slova B. kazateľ, Pavel Beblavý s citom prečítal svoje, k tejto príležitosti napísané verše. Pri zvukoch hrdinskej piesne Lutherovej niesli posvätený kríž s guľou na čele so staviteľom Milanom Harmincom, k tomu vybraní mládenci sobotištskí na vežu, kde v 40 metrovej výške bol ihneď pred očami celého zástupu osadený. Nevýslovná radosť žiarila z tváre každého účastníka, že môže videť, jako slavnostný rečník dobre vyzdvihol toto znamenie milosti Božej i v tomto sbore sobotištskom vztýčené k výšinám nebeským.
Verše, ktoré pri posviacke kríža na novú vežu ev. cirkve sobotištskej v nedeľu po sv. Trojici, dňa 22. aug. r. 1909 povedal P. Beblavý, farár.
„Ber svůj kříž na každý den, a nasleduj mne“! (Ev. sv. Luk. 9. 23)
Kríž
Pozri hore, čo tam vidíš?
Veža stojí, chybuje kríž.
Kríž, koruna, stavby hlava,
lesk, ozdoba, Krista sláva.
Znak kresťanstva, znak víťazstva,
viery, lásky, blaha, šťastia,
utrpenia, vykúpenia,
nášho skrze kríž oslávenia.
Pomož, Bože, kríž hore dať,
dielo krížom korunovať!
Nažali sme, naviazali,
krížom, krážom, krížov v poli
nasvážali, naskládali
krížov ťažkých do stodoly,
ktoré si nám týmto časom
sám požehnal v poli našom.
Ó, požehnaj prácu sviežu,
Ty sám osaď kríž na vežu.
Stavali sme, pomáhals nám
stavať vežu k Tvojej sláve,
ňou ozdobiť svatý chrám,
na stavanie – chceme práve
Tebe v obeť milú, sladkú
kríž položiť na pamiatku.
Ním ozdobiť Tvoj svatý stán!
Bože Otče! ráč pomáhať
dielo naše nám dokonať.
Kríž hore dať. On nech hojí
naše rany. On nech kojí
žiale strasti. On nech v boji
pomáha nám, pri nás stojí!
S Tebou Pane Jezu Kriste,
Ty buď naše útočište,
pomoc naša, naša spása,
nech sa s veže kríž Tvoj jasá.
Dole, dole na kolená,
duša hriešna, ubolená,
dole, dole, čiň pokánie,
pokor sa, pokor pod ruku
mocnú, silnú, Božiu, svatú,
bys dosiahla smilovanie,
Boh za teba snášal muku,
muku hroznú a prekliatu,
mnohé tvoje za hrešenie,
večné tvoje pre spasenie.
Dole, dole na kolená,
duša hriešna, ubolená,
pozri hore, čo tam vidíš,
žiaľ a bôľ ti srdce sviera,
hľa pred tebou hora svatá,
postavený stojí tam kríž,
a na kríži sám Pán Ježiš,
Vykupiteľ tvoj umiera
mnohé tvoje za hrešenie,
večné tvoje pre spasenie,
pozri hore na Golgata!
Hore, hore, zdvihnite v zvýš
a na vežu, položte kríž.
Svätý, ťažký, na ňom Ježiš
život svatý svoj dokonal,
seba v obeť za hriešnych dal.
Sláva Bohu na výsosti,
budiž vzdaná z tej milosti.
Bohu Otci, Bohu Synu,
Bohu Duchu Hospodinu,
Bohu v Trojici jednému,
na veky požehnanému!
Nuž tak hor sa! Hor sa vo zvýš,
hor sa, mladá naša chasa
ta na vežu vyneste kríž,
nech sa skveje jagá, jasá.
Vieru v Krista svetu hlása,
a o vašej horlivosti
v prítomnosti – v budúcnosti
dá svedectvo šlechetnosti.
Hore neste, ta hore kríž!
Pomáhaj Vám sám Pán Ježiš!
Ďakujeme Mathos! – Tak tomu sa povie čítanie s porozumením!! — Správy z cirkevných časopisov sú zaujímavé, iste nie len pre sobotišťanov. Možno azda doplniť len to, že viaceré kázne a reči boli vydané aj tlačou, nákladom CZ , zostavené Pavlom Beblavým.
Ešte jeden „bradatý“ príspevok. O slávnostných hodoch v Sobotišti písal aj cirkevný časopis Korouhev na Sionu v roku 1879 (dúfam, že neprekáža, že je to (autenticky) po česky).
V neděli 23. po Sv. Troj. t. j. dne 16. listopádu světí cirkev ev. a. v. Sobotištská posvícku obnovení chrámu Páně, spojenou s inštallací svého faráře d. p. Pavla Beblavý.
Sobotiště završilo řad tohoročních slávností Nitranských. Završilo důstojně a slavně. Měli sme příležitost dne 16. listopádu slaviti radostné hody v církvi této; veselé hody z věcí tučných na Sionu — hoře svatosti Boží. Trojnásobná slávnost shromaždila nás k chválení jména Hospodinova; trojnásobnou radostí súčastnili sme se slávnosti zboru Sobotištského. Byla to 95 roční památka posvěcení chrámu; bylo to posvěcení znovu ustrojeného, opraveného a ozdobeného chrámu, a byla to inštalláce faráře pána Pavla Beblavý v církvi této.
Chrám Páně obnovený překvapil nás obnovou a okrasou svou a dojav nás v novém rouchu úhlednosti, souměrnosti, jednoduchou čistotou a ústrojností svou, dal nám zapomenouti na staré, větché, ošumělé roucho svoje. Opravila ho církev během dvou roků základně. Bylť vnitřně i zevnitřné obnoven, štukatorem opatřen; varhany přestaveny, rozhojněny, oltář znovu pozlácen novým křížem a železnými mrežkámi ozdoben, nový utěšený visácí svícen, z darův mládenců a pannen nadobudnut, a tak celý chrám Páně svátečně přistrojen. Náklad dosahuje takměr 4000 zlatých. — Krásný příklad horlivosti a obětovavosti. Mladý kněz nový život nového ducha povzbudil v církvi své, a jest všeobecné přaní, aby i knězi i církvi pomáhal Pán v shodě a svornosti vzdělávati i dále království Boží.
Sama slávnost odbyvána nasledovně. Sedem přítomných kněží na stupních oltárových pělo vzývání Ducha Svätého. Oltářni liturgii vykonal čáčovský p. farář Ján Mocko s celou vroucností srdce, čistotou hlasu, mocí a vnitřnosti liturgického tonu. Zpěv a varhany védl domáci p. učitel Jiří Mynařík, spůsobem vhodným, jemným, umělým, tak že skutočně i zpěv i hudba církevní zněly k chválám Hospodinovým; a zvláště pod výkonem posvícení přednešený čtverozpěv svědčil, že pán učitel jest proniknut vědomím důležité a svaté úlohy své. Slovo Boží kázal p. farář bukovský Gustáv Pifko. Mocným, plným, jímajícím hlasem a slovem vzdělaným na základě 1 Kor. 4, 1—5. mluvil ku kazateli i k církvi, úlohu „služobníka Kristova“ vystaviv v tom, aby se: 1. modlil vroucně, 2. kázal slovo Boží mocně, 3. spravoval církev Páně věrně. Dolupodepsaný posvěcující řeč svou vzdělal na slovích svatého Evanjelium u Mat. 16, 15—18. ukázav, že církev evanjelická na skále postavená, i tu ve zboru Sobotištském, dnes, obnovením chrámu Páně dává; mocný důkaz svého života v Pánu, a skvělou jistotu své budoucnosti. Inštallující p. farář myjavský Ladislav Vannay, vezma za východiště řeči své slovo Ezech. 3, 17 mluvil k „strážnému nad domem Izraelským“ a zvláště úlohu a spůsob věrného pasteřování v církvi trefnými a pádnými tahy, obrazy a příklady pravdivě, dojemně představil, — a jevily tváře poslucháčstva jatého, že slovo Boží ustámi inštallujícího kněze mluvené nenavracovalo se prázdné, ale konalo k čemuž posláno bylo, dokazovalo moci v srdci inštallovaného i v srdcích shromažděného zboru. Požehnáním, které inštallovaný farář církvi své udělil, zpěvem a ofěrou služby Boží skončeny a završena slávnost, která mnohé potěšení pozůstavila v srdcích naších.
Pán pomohl církvi Sobotištské vzchopiti se a vznésti vzhůru k živším a radoštnějším snážnostem života církevního v Pánu, pomoziž aby i v ostatních bolestech, jejíchžto rány ještě otevřeny jsou, lekářství z Gálad naleznouti mohla. Dejž Hospodin obzvlaště pokoje, jednomyslnosti, lásky, důvěry a úpřimnosti k svazku kazatele a církve, aby jednotou ducha a síly k jednomu svrchovanému cíli církev společně s kazatelem radostně a prospěšně kráčeti mohli! Požehnej Pán dědictví svému! J. Leška