„Ale teraz sa bez zákona zjavila spravodlivosť Božia, ktorú dosvedčujú zákon i proroci, a to spravodlivosť Božia z viery v Ježiša Krista všetkým veriacim; lebo niet rozdielu: Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej, ale ospravedlňovaní sú zadarmo z Jeho milosti skrze vykúpenie v Kristovi Ježišovi, ktorého Boh dal ako prostriedok zmierenia skrze vieru, v Jeho krvi, aby dosvedčil svoju spravodlivosť prehliadnutím hriechov páchaných predtým, v čase Božej zhovievavosti, aby tak dosvedčil svoju spravodlivosť v terajšom čase, aby On bol spravodlivý a ospravedlnil toho, kto verí v Ježiša. Kde je teda chvastanie? Je vylúčené! Akým zákonom? Zákonom skutkov? Nie, naopak, zákonom viery. Lebo tak myslíme, že človek ospravedlnený býva vierou bez skutkov zákona.“ R 3, 21—28
Dnešný sviatočný deň si chceme s vďakou a úctou voči Božiemu menu sprítomniť udalosti od ktorých uplynulo . . . rokov a možno niekto by si položil otázku: aký význam má v dnešnej dobe si pripomínať udalosti od ktorých nás delí takýto dlhý čas? Ale dedičstvo nám jasne hovorí, že reformácia nepriniesla niečo nové, niečo čo by nebolo predtým, ale cieľom reformátorov Dr. Luthera, Melanchtona a iných bolo práve očistiť poklad viery od nánosov a deformácií, ktoré boli v tej dobe, ale aj často nezriedka sú prítomné aj dnes.
A tak je dobré si spomenúť a uvedomiť si čo je hlavnou témou reformácie, čo bolo hlavným zámerom tých, ktorí túžili očistiť cirkev od každej deformácie a túžili ju reformovať. Bolo to hľadanie spravodlivosti a v nej odpovede na otázku: ako môže byť človek pred Bohom spravodlivý, keď je od počiatku poznačený hriechom? A práve toto výstižne vyjadruje text listu apoštola Pavla Rímskym, ktorý je základným kameňom a základný článok evanjelického reformačného učenia. Keďže však hovoríme o učení tak nejde o teologické poznatky, ktoré stačí mať vo svojej mysli, ale ide o ubezpečenie, ktoré má ovplyvňovať celý náš život viery. Lebo jediným spôsobom ako môže nájsť človek pravé spoločenstvo s nebeským Otcom je poznať pravdu o Ňom, tak ako to pripomína Pán Ježiš vo svojich slovách: „Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ Je to pravda, ktorá platí pre každý čas, platila v dobe Luthera, platí aj dnes a bude platiť kým bude trvať tento časný svet v ktorom žijeme. A poznať túto pravdu je tou základnou podmienkou skutočného, plného duchovného života spoločenstva s nebeským Otcom. Lebo poznanie nášho nebeského Otca a láske k Nemu vedie aby sme prijali jednotu myslí, ktoré smerujú k záchrane a obnoveniu života nádeji večnosti.
Veľmi dobre to môžeme pozorovať na živote a diele Dr. Martina Luthera, ktorý celý svoj život hľadal spravodlivého a zároveň milostivého Pána Boha. A jeho reformačný objav aj nám otvoril dvere do tohto plného a požehnaného života. Luther veľmi usilovne hľadal milostivého Pána Boha, ale nájsť Ho nemohol, pretože deformácia vtedajšej doby ukazovala len jedinú cestu ako človek môže byť spravodlivý pred Bohom a to zo skutkov, ktorými človek dokazoval svoju pokoru a túžbu po Božej milosti. Ale až keď sa dokázal spod tohto oslobodiť tak spoznal skutočný pokoj, radosť a našiel odhodlanie celý svoj život odovzdať Pánovi Ježišovi a moci Jeho evanjelia. A to je iste aj našou spoločnou túžbou v tomto nasledovať našich predchodcov a ďalších nasledovníkov ich dedičstva. Prvým krokom takémuto požehnanému životu viery je však vidieť a priznať si svoju vlastnú hriešnosť a to nebýva príjemné. Iste vieme, že náš Boh je vševedúci a vie o nás všetko a nič nie je pred Ním skryté a vždy nebýva ľahké si pripustiť a priznať vedomé hriechy, zvlášť tie, ktoré nie sú zjavné. Ale pravda je taká, že „všetci zhrešili a nemajú slávy Božej“. Táto skutočnosť nás však nemá viesť k zúfalstvu alebo beznádeji, práve naopak naša hriešnosť nepredstavuje prekážku Božej láske voči nám. Iste každý náš hriech je opustením Hospodina, je vzburou proti Nemu, ktorý Pána Boha zarmucuje. Výstižne to vyjadruje prorok Jeremiáš: „všetci, ktorí Ťa opúšťajú, vyjdú na hanbu. Tí, čo sa odvracajú od Teba, zapísaní budú do zeme, lebo opustili Hospodina, žriedlo živej vody.“
Poznanie vlastnej porušenosti a hriešnosti je však len prvým krokom, pretože samo o sebe by nás nepriviedlo k požehnaniu duchovného života. Spravodlivosť získame nielen týmto poznaním, ale predovšetkým vierou, to čo pre nás urobil Pán Ježiš Kristus. Božia láska je naozaj taká veľká, že prevyšuje aj tie najväčšie hriechy, keď sme ochotní ich v pokore vyznať a opustiť. Pretože Božia láska je dar, ktorá viedla Syna Božieho na kríž za nás. Svätý dokonalý Boží Baránok sa obetoval za porušené hriešne ľudstvo a to je láska nad ktorú si nemožno pomyslieť ani predstaviť žiadnu väčšiu. A to všetko urobil Hospodin bez našich zásluh a hodností iba zo svojej lásky a milosti. Pretože pred Pánom Bohom nemôže mať nikto nijakú zásluhu, nemá vždy platiť iná možnosť ako získať spravodlivosť pred Bohom ako tá, prijať dar Božej milosti skrze Krista.
A tu Luther používa slovné spojenie radostná výmena. Je to výmena pri ktorej si Pán Ježiš Kristus privlastňuje na seba všetky naše viny a neprávosti a za ne prijíma aj náš trest na dreve kríža, ktorým sme mali byť potrestaní. A namiesto týchto našich hriechov nám dáva svoju spravodlivosť, ktorá nepochádza z nás, ale ňou sme prikrytí, oblečení do rúcha. Naša duša je tak obdarovaná večnou spravodlivosťou. A práve to je hlavný dôraz reformácie, že Božia milosť je nám dávaná bez toho žeby sme pre ňu mohli čokoľvek urobiť, ide však o to ako na ňu odpovieme práve tým požehnaným duchovným životom. Môžeme odpovedať na toto dielo milosti a lásky Pána Ježiša Krista, ktorý ako dokonalý Veľkňaz priniesol obeť a takto očistený Jeho krvou môžeme byť pred Bohom ospravedlnený. Ale to iba vtedy, keď sa prestaneme spoliehať na seba a s prázdnymi rukami prijímame dar Božej milosti a lásky.
Preto aj v dnešný sviatočný deň máme si s vďakou voči nebeskému Otcovi práve toto dielo sprítomniť a prosiť o Jeho ochranu pred hriechom duchovnej pýchy. Pretože iba v Jeho milosti môžeme každú chvíľu prichádzať k Nemu, k Jeho krížu, kde dáva odpustenie hriechov a spravodlivosť. V tejto pokore sme povolaní zotrvať, aby sme mohli raz prijať aj odmenu za možnosť nie pre naše zásluhy, ale pre Božiu milosť budeme prebývať vo večnom kráľovstve. Ak zostaneme v tejto viere potom budeme blahoslavení, ale ak by sme prišli o túto vieru potom prídeme o všetko. Ak sa Ho budeme vierou pridŕžať tu v časnosti potom budeme s Ním žiť aj v blahoslavenej večnosti. K tomu nech nám pomáha náš nebeský Otec teraz i na veky.