Buďme strážcami Siona !
Za slovo Tvoje sväté, Pane milý,
Za perlu vzácnu, ktorú vlastniť smieme,
Za nádej, ktorou do sŕdc vlievaš sily
Tak pokorne Ti, vrúcne ďakujeme!
Za muža, ktorý srdcom viery
Spoznal, že nás iba milosť zachráni –
Daj aj nám volať srdcom, ktoré verí,
Že tak bezpeční sme Tvojej na dlani! Amen. (M.R.)
Iz 62, 6 – 7; 10 – 12:
„Na Tvoje hradby, Jeruzalem, ustanovil som strážcov. Celý deň a celú noc nikdy nesmú mlčať; vy, ktorí upomínate Hospodina, nedoprajte si pokoja! (7) Ani Jemu nedajte pokoja, pokiaľ neupevní Jeruzalem a nespraví ho chválou na zemi. – (10) Prejdite, prejdite bránami, urovnávajte cestu ľudu, stavajte hradskú, odstráňte kamene, vztýčte koruhvu národom. (11) Ajhľa, Hospodin dáva hlásať až do končín zeme: Povedzte dcére Sion: Ajhľa, prichádza tvoje spasenie, Jeho odmena je s ním, a Jeho odplate pred Ním. (12) Budú ich volať: Svätý ľud, Vykúpenci Hospodinovi, a teba budú volať Vyhľadávané, neopustené mesto.“ Amen
Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi!
Starší bratia a sestry medzi nami sa ešte pamätajú na to, ako to vyzeralo v našej vlasti, ba v celej Európe po druhej svetovej vojne. Všade bolo plno trosiek, zničených hospodárskych objektov a domov a mnoho smútku a zničených životov. Ale všade bolo aj mnoho nádeje, že sa rozvaliny zmenia na obnovené budovy a to, čo bolo poškodené sa obnoví.
Veľmi podobná situácia bola v Izraeli a menovite v Jeruzaleme po návrate Židov z babylonského zajatia na Sion. Mnohé predpovede prorokov sa splnili, ale nesplnili sa všetky očakávania navrátených. Múry Jeruzalema a najmä chrámu neboli dostavané. Všade bolo plno sociálnej i duchovnej biedy.
Tieto dva pohľady do dejín nám v mnohom pripomínajú najmä duchovnú situáciu cirkvi v pätnástom a začiatkom šestnásteho storočia, ako ju hodnotili predreformátori Ján Viklef, Majster Ján Hus, Hieronym Savonarola a mnohí ďalší. Nielen sociálna bieda, ale najmä duchovné rozvaliny vtedajšej cirkvi, neutešený stav „nevesty Kristovej a smer, ktorým sa uberala viedli mnohých k snahám o očistenie, napravenie a reformovanie cirkvi „v hlave i v údoch“.
Najvýznamnejším reformátorom sa stal augustínsky mních Dr.Martin Luther. Neuspokojil sa so žobravým spôsobom života v kláštore, v ktorom sa žilo podľa hesla“ Braček, vrece na plece“. M.Luther sa začítal do Biblie tak, ako už dlho nikto iný nie. Ale nielen začítal, ale aj zahĺbil, ponoril a zamyslel nad posolstvom Božieho slova. Výsledkom bolo najskôr zostavenie 95 výpovedí o odpustkoch, ktoré rozvádzajú a do dôsledkov uplatňujú hlavnú, prvú výpoveď a pravdu ktorá znela:“ Keď náš Majster a Pán povedal: Pokánie čiňte!, chcel, aby celý život v Neho veriacich bol ustavičným pokáním“.
Skonfrontujme a porovnajme svoj život a život našej súčasnej cirkvi a cirkevného zboru s touto tézou a hneď uvidíme, kde je základ a pôvod každej duchovnej biedy a „kuľhania“ mnohých na obe strany.
Bratia a sestry v Pánovi!
Možno sa ohradíme, že dnes sme prišli predovšetkým spomínať na slávnu históriu a oslavovať dielo našich reformátorov a ich zápas za obnovu cirkvi. Nepochybne, môžeme byť právom hrdí na 31.október 1517, na „údery kladiva“, ktoré Luther pevne chytil do rky, aby „pribil na dvere wittenberského chrámu“ svoje výpovede o odpustkoch. Nepochybne sa vtedy plnili Božie zasľúbenia, ako ich vyslovil prorok Izaiáš v úvodných slovách. „Na tvoje hradby, Jeruzalem, ustanovil som strážcov. Celý deň a celú noc, nikdy nesmú mlčať; vy, ktorí upomínate Hospodina, nedoprajte si pokoja !“.
Vtedy, keď sa M.Luther a jeho spolupracovníci a postavili na porušené hradby Siona, mnohí spustili falošný krik a poplach, že sú to samozvanci, že ich treba dať do kliatby a odmietnuť im poslušnosť. Stáť na narušených hradbách Siona nebolo nikdy jednoduché. Služba strážcov a budovateľov vždy vzbudzuje v nepriateľskom tábore odpor a hnev. Tak to bolo aj v časoch reformačnýcha tak je to aj dnes, až do konca vekov.
Lenže nie ohováranie a znevažovanie, ku ktorému sa znížili nepriatelia Lutherovej obnovy cirkvi, ani zastrašovanie strážcov hradieb cirkvi, ktorí sa ju snažili opraviť a priviesť na pevný a pravý prorocký a apoštolský základ bolo a zostáva slovom hlavným, ale tým je len slovo Božie a Jeho poverenie strážcom, ktorí „Nikdy nesmú mlčať. Vy ktorí upomínate Hospodina, nedoprajte si pokoja!“ To bol a zostával zámer a cieľ aj reformátora M.Luthera. Preto hovoril, kázal, písal vhod-nevhod, „celý deň a noc“, akékoľvek vetry duli navôkol.
V tom bola a zostáva krása, vznešenosť a dôležitosť duchovnej služby, akokoľvek vždy bola a je aj namáhavá. Strážca na hradbách nesmie driemať, lebo sa sám odsúdi a do záhuby privedie aj iných.
Práve tak to bolo a je v službe cirkvi. Preto už apoštol Pavel mladému Timoteovi napísal: “Žehri, karhaj, napomínaj…konaj si službu evanjelistu“! K nej patrí aj „modlitebná stráž“za cirkev a za iných ľudí, áno aj za svet, za „dobrých aj zlých, spravodlivých aj nespravodlivých“. S Jákobom nám prichodí vyznať:“Nepustím Ťa, kým mi nepožehnáš“.
Pán Ježiš túto úlohu a službu vyjadril v podobenstve o žene, ktorá vytrvalo prosila tvrdého sudcu, „ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil“, predsa však pre jej vytrvalosť jej prislúžil spravodlivosť.
V odvahe viery aj prorok Izaiáš hovorí: “ Ani Jemu nedajte pokoja, pokiaľ neupevní Jeruzalem a nespraví ho chválou na zemi“. Skutočná obnova cirkvi a jej reformácia je v konečnom dôsledku nie naša záslauha a dôsledok našich snáh, ale dôvera a vernosť Pánovi cirkvi a spoliehanie sa na Jeho milosť. K nášmu pokániu má preto pristúpiť viera v evanjelium, ktoré je „mocou Božou na spásu každému veriacemu.“ (R 1, 16)
Obe stránky tejto služby konal verne a svedomite aj Martin Luther ako profesor na univerzite, kazateľ a veľký modlitebník. Preto zostáva naším učiteľom a vzorom.
Mnohé veci, ktoré hatili postup a napredovanie ľud Božieho boli reformáciou odstránené, mnohé cesty boli vyrovnané Mnohé Božie zasľúbenia sa naplnili čoskoro, niektoré postupne a nezadržateľne.
Mnohé modlitby boli vypočuté a Hospodin sám „vztýčil koruhvu“ svojej cirkvi vo svete. Ňou je podľa M.Luthera Kristov kríž, ktorý je a zostáva symbolom záchrany pre národy zeme. Podobne aj Božia zvesť slova sa stále podáva „až do končín zeme“ a dnes zvesť evanjelia a jeho hodnoty prichádzajú všade. Sú miesta, kde je síce táto služba hatená, zakazovaná, alebo obmedzované, a kde má cirkev aj dnes svojich mučeníkov a svedkov. Napriek všetkému sa však plnia slová proroka o budúcej sláve Siona, ktorým je nie Jeruzalem, ale mesto na hore, ktoré si sám Kristus Pán vystavil.
Pre ľud Izraela a práve tak aj pre cirkev Pánovu však platí tá pravda, ktorú poznal a vyslovil mučeník cirkvi Dietrich Bonhoeffer: „Pán Boh neplní všetky naše prosby, ale plní všetky svoje zasľúbenia“.
Aj v obnovenej cirkvi mnoho vecí kazí, alebo brzdí ľudský hriech, nedokonalosť a neraz aj duchovná vlažnosť. Popri masívnej protireformácii a zjavnej i skrytej tzv.rekatolizácii, nie vždy sme sami hodní Božej milosti a požehnania reformácie, ktorú začal s Božou pomocou M.Luther. Preto máme činiť vždy znovu pokánie a posilňovať sa vo viere a dôvere v milosť nášho Pána, ktorý je a zostáva „Skalou cirkvi“ i jej Hlavou. Jeho cirkvi platí zasľúbenie:
“ Ajhľa, prichádza Tvoje spasenie! Jeho odmena je s Ním a Jeho odplata pred Ním. Budú ich volať Svätý ľud, Vykúpenci Hospodinovi a teba budú volať Vyhľadávané, neopustené mesto“.
Milí bratia a sestry v našom Pánovi Ježišovi Kristovi!
Žijeme medzi tým, čo sa naplnilo a tými zasľúbeniami, o ktorých veríme že sa naplnia. To, čo vidíme v histórii cirkvi ako uskutočnené a naplnené, to nám dáva právo veriť, že Pán svoju cirkev neopustí a že ju preto „ani brány pekla nepremôžu“. Nech nás teda nemýli, že na ceste k dokonalému „vyhľadávanému mestu“ a k novému Jeruzalemu je ešte stále dosť sutín a kameňov, ktorú sú prejavom ľudského hriechu. Reformácia cirkvi neskončila 31.októbrom 1517, ale ani náboženským Augsburským mierom 1555, Tolerančným patentom alebo akýmkoľvek iným pozitívnym medzníkom. Reformácia musí pokračovať i v naších srdciach a v našom myslení, i myslení nových generácií, ktoré prichádzajú a hľadajú cesty spravodlivosti a nového života s Kristom a v Kristovi. Budúca sláva Siona je v Božích rukách, nie v naších. My však žime v ustavičnom pokání, naprávajme každú deformáciu v našej drahej cirkvi, kde to urobiť môžeme a kde vidíme, že je to naše osobné i spoločné poslanie, a to všetko v radostnej dôvere v Toho, ktorý bol a zostáva naším „Hradom prepevným“ na veky vekov. Amen
Pamiatka reformácie – Mys – Ľubomír Batka st.