500. výročie moháčskej pohromy
V tomto roku pripadá na 29. august 500.výročie bitky pri Moháči, v ktorej utrpelo stredoveké Uhorsku mimoriadne tragickú vojenskú porážku zo strany osmanských Turkov, vedených sultánom Sulejmanom. Proti jeho 70-tisícovej armáde sa postavila len asi tisíc bojovníkmi 25-tisícová armáda mladého kráľa Ľudovíta Jagelonského. Ján Zápoľský s asi 10-tisíc bojovníkmi na bojisko vôbec nedorazil a čakal na výsledok neďaleko Segedína. Za týchto okolností bitka, ktorá trvala približne pol druhej hodiny, dopadla pre Uhorsko katastrofálne. Padlo v nej 28 veľmožov, 2 arcibiskupi, 5 biskupov a okolo 15 tisíc mužov. Tesne po bitke zahynul na úteku aj kráľ Ľudovít II., ktorý sa utopil v riečke Csele. Následky boli dlhodobé a katastrofálne a dotýkali sa nasledujúcich 150 rokov aj
obyvateľov Slovenska.
Samozrejme, tejto katastrofe predchádzalo viacero vážnych okolností a bola len vyvrcholením mnohých predchádzajúcich vážnych okolností a udalostí. Prelom nastal, keď Osmani v roku 1389 porazili Srbov na Kosovom poli. Srbsko stratilo samostatnosť a bezprostredným susedom Uhorska sa stala Osmanská ríša. Od tých čias sa stále viac udomácňovali a presadzovali na Balkáne. Uhorský kráľ Žigmund Luxemburský však považoval svoje osobné ciele a boj proti husitskému hnutiu za svoju prioritu. Keď osmanský Turci získavali južné kraje Uhorska, vypravil síce aj proti nim dve križiacke výpravy. Obe skončili katastrofálne a stali sa smutným predobrazom moháčskej pohromy.
Prvá prehratá bitka sa odohrala pri Nikopoli v roku 1396, odkiaľ Žigmund len s námahou ušiel loďou po Dunaji. Priniesla však obrovské straty rytierov i materiálu a následne aj peňazí, ktoré museli byť použité ako výkupné za tých šťastnejších.
Druhú veľkú a dôležitú bitku s Turkami pri hrade Golubac koncom mája 1428 opäť prehral a Turci získali Srbsko a Valašsko. Nešťastne dopadol aj následník na tróne Albrecht Habsburský a neuspel ani Ján Huňady, napriek jednému víťazstvu, keď sa stal v oku 1939 kapitánom Belehradu a sedmohradským vojvodom. V bojoch nepomohol ani kardinál Julián Cesarini, známy z neúspešných bojov proti husitom, keď pri Domažliciach v roku 1431 stratil svoj kardinálsky klobúk spolu s pápežskou bulou o vyhlásení križiackej výpravy proti husitom. Keďže bol proti mierovej dohode s Osmanmi, nepriateľmi kresťanstva, presvedčil odvážneho kráľa Vladislava Jagelonského na výpravu proti 50-tisícovej sultánovej armáde a následne v krvavej bitke pri Varne 10.11.1444 zahynul s kráľom a 4-tisíc bojovníkmi aj sám kardinál.
V predchádzajúcom zameraní politiky proti domácim vnútorným „nepriateľom“ i okolitým európskym štátom pokračoval aj nový kráľ Matej Huňady (Korvín). Obrovskými daňami(komínová daň) zaťažil najmä poddaných a vybudoval si známe „čierne vojsko“ v sile až do 20- tisíc mužov, do ktorého zaradil najmä bývalých husitov a bratríkov. Bojoval však najmä proti všetkým okolitým kráľovstvám: českému, rakúskemu i poľskému. V roku 1485 sa mu podarilo získať Viedeň. Dobre platil aj dvorných historikov, ktorý ospevovali jeho slávne činy (npr.A.Bonfini), ale Osmanov príliš neznepokojoval.
Nasledujúci kráľ Vladislav II.Jagelonský dostal krajinu zúboženú, zmietajúcu sa vo vnútorných rozporoch sám bol bez prostriedkov. V Čechách ho nazývali „kráľ dobře“ a uhorskí šľachtici hovorili: „Ty si náš kráľ a my sme tvoji páni“. V situácii chaosu a anarchie vyhlásil pápež Lev X. a ostrihomský arcibiskup T.Bakóc 9.4.1514 križiacku výpravu proti Turkom. Pápežská bula sľubovala účastníkom rozsiahle odpustky a tak sa do vojska prihlásilo okolo 40-tisíc sedliakov a baníkov. Šľachta ich však nevyzbrojila a nepodporila. Tak vzniklo známe sedliacke povstanie pod vedením Juraja Dóžu, ktoré bolo krvavo potlačené. Tým sa krajina opäť výrazne oslabila.
V tejto neutešenej situácii nastúpil na trón mladý kráľ Ľudovít II.(1516-1526). V prvej fáze svojho vládnutia sa postavil rezolútne proti prenikajúcej Lutherovej reformácii a v roku 1523 a 1523 boli prijaté na sneme smutne známe zákony s požiadavkou všetkých luteránov upáliť („lutherani comburantur“). Realizácii zákona v širšom merítku však zabránila práve Moháčska katastrofa. O Ľudovítovi súčasníci hovorili, že vraj všetko robil predčasne. Predčasne ho korunovali, predčasne sa oženil, predčasne ošedivel a predčasne aj zomrel.
Mladej ovdovenej a humanisticky zmýšľajúcej kráľovnej Márii poslal Martin Luther s listom sústrasti aj výklad štyroch potešujúcich žalmov(37, 62, 94, 109). Ukázal v nich jednoznačne na prameň a zdroj každého potešenia, viery a nádeje, ale – nebol by Luther Lutherom – neobišiel ani napomínajúce slová Písma bezbožným a neláskavým ľuďom a všetkým, ktorí dúfajú v „kniežatá“ a v pozemské bohatstvo.
Porážka Uhorska silne zasiahla do života a myslenia ľudí. Vznikla aj ľudová pieseň s názvom „O krále Ludvíka porážce“. Nápev tejto piesne použil evanjelický kazateľ a básnik Ján Silván, rodák spod Bielej hory (okolie Trnavy) ako nápev nábožnej piesne, zloženej za príkladom M. Luthera na slová Žalmu 130 „ Z hlubokosti volám k Tobě“ (1523). Jeho texty, ktoré sa považujú za prvé plody poézie slovenskej proveniencie vyšli v Prahe v zbierke: „Písně nové na sedm žalmú kajících a jiné žalmy“ (1571)
V živote vtedajšieho Uhorska však priniesla Moháčska porážka rozdelenie krajiny na dve kráľovstvá (neskôr tri časti). Priniesla neslýchané utrpenie ľudu, vrátane ľudu horného Uhorska, dnešného Slovenska, smrť tisícov bojovníkov na bojiskách, znevoľnenie poddaných, veľkú chudobu a únosy tisícov mužov a žien do osmanského otroctva. Skúsil ho aj senický farár a senior Štefan Pilárik, ktorý po svojom vyslobodení o tom vydal svedectvo vo svojich literárnych dielach.
Našu cirkev postihla v tomto období bezprávia krutá protireformácia a a vyfabrikované plošné obvinenie kňazov, učiteľov a verných evanjelikov z vlastizrady a spolupráce s Turkami, čo odporcovia reformácie využili na pokus o úplné zničenie reformácie. Osmanské panstvo trvalo počas neuveriteľných 150 nasledujúcich rokov, až do jeho porážky pri Viedni 12. septembra 1683. Pôsobenie Turecka na Balkáne však trvalo až do konca prvej svetovej vojny.
Preto: “ O mier a pokoj žiadame, kiež ho aj v dňoch našich máme,
k nemu dospieť daj, Pane náš, a zastaň sa nás v každý čas,
Bože mocný“. (ES 408, 5)
Ľubomír Batka st.