Pred 800 rokmi zomrel František z Assisi. Pri tejto príležitosti sa vráťme do minulosti o 100 rokov (do roku 1926) a začítajme sa čo písal časopis Cirkevné listy, ročník XL, 15. mája 1926 číslo 8-9 a 15. júna 1926, číslo 10-11 ako nám to podáva Ján Drobný:
Pevne verím a vyznávam, že prichádza čas všeobecného rozvlaženia, nového preporodu v Duchu Svätom. Vieru túto zakladám nielen na historickej nutnosti, ale aj na prírodnej zkúsenosti o prílive a odlive. Naše pokolenie drží sa ešte stále svojho materialistického svetového názoru a vybíja sa v náboženskom indiferentizme, veselo si kráča vyšľapaným chodníčkom rozvratného nihilizmu a anarchizmu, no všeobecná nespokojnosť, vnútorné vrenie, ustavičné a usilovné hľadanie nových hodnôt života podopierajú moju vieru, že prídu, prísť musia skoro druhé Letnice, keď ľudia, zachytení dychom Ducha Božieho, budú sa soskupovať okolo „velikých věcí Božích“. Na náš terajší vek priliehajú slová Jána teologa: „ani jsi studený, ani horký“, žijeme v ťažkej, prechodnej dobe, keď nezomrel ešte starý svet a nový sa nezrodil. Práve v tejto našej nebezpečnej dobe treba nám osobností, žijúcich životom opravdovým, vierou, duchovnou silou, náboženským elánom saturovaných, a keď ich nemáme snáď po ruke, treba nám ich vychovať príkladmi z histórie, aby, zanietení ich v životom, usnadnili a priskorili sme príchod toho lepšieho veku.
Všetko zlo, všetka nespokojnosť v spoločnosti našej korení v hriechu a v materializme, a ak chceme nápravu, musí nám byť milým každý zjav, ktorý tieto korene zla lomí a ruší. A tak nielen preto zaoberáme sa ním, že tento rok 1926 vyhlásil pápež rímsky za milostivý Františka z Assisi, ako sedemsté výročie jeho smrti, ale celá zbožná, kajúca, všetkého materializmu prostá osobnosť jeho nám káže, aby sme v tieto nebezpečné, prechodné časy postavili si ho za príklad a poukázali na jeho reformátorskú činnosť.
Zakladateľ rádu františkánov — a reformátor ? — Iste, a smelé tvrdím, že keby František o dvesto rokov pozdejšie bol žil tak, ako žil, nebol by vyhnul osudu M. Jána Husa. Aby som túto smelú pravdu mohol potvrdiť, musím osobnosť Františkovu a diela jeho postaviť a vložiť do súčasných dejov cirkvi stredovekej.
Keď sa kresťanstvo stalo náboženstvom štátnym, a cisár preložil sídlo svoje do Carihradu, význam Ríma, toho staroslávneho „urbs“, neblednul, naopak, zveľaďoval sa. — Dávne historické tradície, hospodárske a vzdelanostné vzťahy nedajú sa kvapom meniť a prenášať s miesta na miesto. Rím zostal síce bez cisára, no vytvoril si pápeža. Pápežstvo až po Gregora VII., históriou právom Veľkým zvaného, usilovalo plánovite a vypočítave o to, aby opanovalo dušu celého kresťanského sveta, aby miesto caesarizmu vytvorilo teokraciu, vlastne pod jej rúškom caesaropapizmus. Čo dlhé veky pozvoľným postupom a historickou nutnosťou vybudovaly a posnášaly, to Veľký Gregor silou svojej osobnosti, energiou a čistotou svojho charakteru kodifikoval, uzákonil a plauzibilným urobil. Gregor bol vlastne prvým pravým pápežom, ktorý sa na synode lateránskej r. 1074 nebál vypovedať coelibát a aby zamedzil simoniu, túto rakovinu na tele vtedajšej cirkvi, a oslobodil biskupov a celý klérus zpod svrchovanej moci panovníkov a podmanil ich pápežskej moci a nadvláde, rovno tyrannii duchovnej i materiálnej, vypovedal boj na život a na smrť o investitúru, a tento boj Canossou Henricha IV., nemeckého cisára, skutočne aj víťazne dobojoval.
Takto sa stal pápež viditeľnou hlavou kresťanstva a opanoval, upravoval a riadil celý duchovný život. No, pápežstvo sa neuspokojilo týmto víťazstvom, keď sa stalo neobmedzeným, nikomu nezodpovedným pánom a tyranom duší ľudských, hodilo sa s celou vehemenciou aj na materiálnu stránku života.
A udalosti zas prialy pápežstvu! Pápež Urban II. prijal žalobnú prosbu cisára byzantského Alexia Comnena, v ktorej žaluje na zverstvá a ukrutnosti mohamedánov, ako sa nepriateľsky chovajú proti zbožným pútnikom a navštevovateľom svätého hrobu, a žiada pápeža, aby sa postaral o oslobodenie Svätej, každému kresťanovi tak pamätnej zeme. Pápež na synode v Clermonte r. 1095 vypovedal mohamedánom boj a vyzval celé kresťanstvo do boja za slávu kríža a porážku polmesiaca. Pápežskí poslovia rozbehli sa po celej Europe a sľubujúc odpustky, vyzývali kresťanov, poddaných i pánov, ženy i deti, ku križiackej vojne. Kázne tieto maly síce viac úspechov, ako samé križiacke výpravy, no jednako len priniesly ďalekosiahajúce následky. V cirkevnom i v politickom, v hospodárskom i v spoločenskom živote práve tak, ako aj v umení a vo vedách vyvolaly hotový prevrat.
Hrob svätý nedostal sa síce trvale do kresťanských rúk, ale z týchto bojov vyšla víťazne neobmedzená svetská moc pápežstva. Pápež, keď pozýval do boja kresťanstvo, nielen odpustkami lákal bojovníkov. Kto sa raz odial do vojenského rúcha križiakov, prestal byť poddaným svojho zemepána, potrhal všetky sväzky rodinné i spoločenské a stal sa „ctným rytierom Kristovým“, vlastne žoldnierom pápežským, a to bez ohľadu na to, či bol cisárom, či kráľom, či biskupom, či šľachticom alebo jednoduchým poddaným. Ktorí z poddaných vrátili sa domov, stali sa slobodnými, boli i ďalej rytiermi, žijúcimi vo výnimečnom stave, a ktorí z biskupov a zemských pánov sa nevrátili, ich majetky i rodiny pripadly pápežovi, ktorý spravoval a riadil všetko prostredníctvom svojich legátov. Z križiackych bojov zrodili sa i tak zvaní titulárni biskupi, in partibus infidelium, ktorých menoval pápež pre kraje, mohamedánmi a pohanmi ovládané.
Na stolicu Petrovu dosadnul r. 1198 pápež Innocenz III., najmocnejší a najväčší zo všetkých pápežov, ktorý uskutočnil sen Gregorov: ako na oblohe nebeskej od slnka prijímajú svoj lesk mesiac a ostatné hviezdy, tak na zemi cisár a ostatní panovníci a biskupi dostávajú svoju moc a vládu od pápeža. Vôli pápežovej skláňali sa všetcia mocní sveta tohoto, pred jeho hnevom triasli sa najmocnejšie tróny, jeho blahosklonnosť vyhľadávaly korunované hlavy. Stalo sa pravdou „Summi Pontificis Voluntas Decretum est!“ A keď sa písmom obracal na panovníkov, nikdy nezabudnul doložiť: „Papa veri Dei vicem gerit in terra.“
Za panovania pápeža Innocenza III. narodil sa r. 1182 František, vlastným krstným menom Ján. Jeho rodičia boli Ser Pietro Bernardone a Sora Pici, zámožní súkenníci v Assisi. Syna dľa tohovekého zvyku netrápili veľmi učením, naučil sa čo-to po latinsky a čítať; písať sa veľmi nenaučil, a od neho pochádza obyčaj, že kto si nevie podpísať meno, učiní krížik, na znamenie smrti Kristovej. Keď vyrástol, stal sa pomocníkom otcovým pri remesle. Bol veľmi obratným, bystrým v obchode, veselým, až rozpustilým v živote a veľmi márnotratným, lebo nepoznal ceny peniaza. Okolo neho shromažďovala sa celá spoločnosť rovnosmýšľajúcich, márnotratných mladíkov, ktorí svojou veselosťou a rozmarmi znepokojovali často celé, inak tiché mestečko Assisi. Z tohoto veselého, bezstarostného Františka vyrástol súcitný a veľkodušný rytier, akých križiacke vojny a duch času naplodily veľmi mnoho. František vo veľkodušnosti išiel tak ďaleko, že bol hotový i posledný kabát vyzliecť a oddať bez slova nevôle potrebnému alebo žiadajúcemu, preto bývaly v rodine časté výstupy, lebo otec Bernardone bol nielen boháčom a schránlivým, ale doprosta bezcitným lakomcom.
Františkov spôsob života nezmenilo ani väzenie, do ktorého upadol roku 1202 vo vojne svojho rodného mesta s Perugiou, ani ťažká choroba, ktorá ho zastihla, ani rytierske dobrodružstvá, na ktorých sa zúčastnil, žil si i ďalej veselo, bezstarostne, nemajúc ani pochopu o Bohu, o viere, o živote duchovnom. No, pomaly počal cítiť aspoň istúsi prázdnotu v duši, preto hľadal voľačo, ale sám nevedel ešte čo, plným priehrštím sypal dary svoje hodným i nehodným. Až po jednej, veselo ztrávenej noci, keď si ho druhovia jeho zvolili za kráľa a oddajúc mu insignia kráľovskej moci, palicu, vyšli so spevom na ulicu, tu sa veselej družine razom ztratil František, a podľa legendy v jednej bočnej uličke navštívil ho Boh, pocítil v duši takú sladkosť a také opojenie, že nevládal sám so sebou. — O tomto svojom prvom stretnutí sa s Bohom hovoril pozdejšie: keďby bol býval na tom mieste na kusy rozsekaný, nebol by sa hnul s miesta.
V tomto exaltovanom stave opustil rodisko a r. 1206 zašiel do Ríma, aby tu na hroby veľkých apoštolov vysypal všetko striebro a zlato, ktoré mal pri sebe. V Ríme videl ešte väčšie sociálne biedy a rozdiele medzi stavmi, ako v malom Assisi, a hneď bol hotový predať i rúcho a utržené peniaze rozdať chudobe, sám postavil sa pri chrámoch medzi žobrákov, aby vyžobranými peniazmi sotieral slzy a uľavoval biedu potrebných.
Pomáhať biednym, ošetrovať chorých, skláňať sa ku tým, ktorých spoločnosť ľudská vytvorila zo svojho stredu, bolo na tento čas ideálom Františkovým, tomu sa venoval úplne aj v dome rodičovskom. Ešte hľadal len príklad, za ktorým by mohol ísť v tomto svojom sebaobetovaní. Šťastnou náhodou našiel príklad ten v Kristu, ktorý sa tiež skláňal ku najbiednejším a vedel obetovať samého seba za všetkých.
No ani pri týchto myšlienkach neopúšťala Františka nikdy jeho veselá letora; ako syn juhu a italského neba srástol s krásnou prírodou Božou. Potulujúc sa v prírode, prišiel až ku kapličke Sv. Damiána neďaleko Assisi. Akýsi vnútorný hlas hnal ho dnu, a pokľaknúc pred Ukrižovaným, modlil sa: „Ó, veľký a slavný Bože a Pane Jezukriste! Osvieť ma, prosím, a zaplaš temno z duše. Daj mi pravú vieru, pevnú nádej, dokonalú lásku. Daj, aby som Ťa mohol poznať a žiť dľa Tvojho osvietenia v súhlase s vôľou Tvojou svätou“.
V tejto modlitbe odtrhnul sa úplne od sveta časného, no ešte nevedel, čo má začať? Bol mužom činu, v nečinnosti nemohol zotrvať, k priateľom ľahkomyseľným sa nechcel vrátiť, almužny, ktoré dával, ho neuspokojovaly, a pocítil veľkú prázdnotu v duši. V takomto duševnom nepokoji pohrúžený, mal krásne videnie. Ukrižovaný Kristus otvoril vraj oči a rozkázal mu: „Či nevidíš, že mi dom padá? Choď a oprav mi ho!“
Tejto vízii sa František veľmi zaradoval. To bol jeho prvý, mohutný, nezmazateľný dojem náboženský, prvý bezprostredný styk duše jeho s Hospodinom. Až teraz si uvedomil veľkú cenu sebaobetovania Kristovho, jeho compassie, jeho úplné splynutie s biedou a s trápením celého človečenstva. Utrpenie Kristovo ho dojalo a opanovalo úplne, vždy musel myslieť na muky Jeho, vždy videl pred sebou kríž golgatský, a ustavične mu v duši znely slová Kristove: „Choď a sprav mi chrám!“
Vrátiac sa domov, naložil na kone drahocennej látky a odišiel do Foligna na trh. Predajúc všetko, i voz a kone, vrátil sa k Sv. Damiánu a všetky utržené peniaze venoval na opravu kapličky. Kňaz, obsluhujúci kapličku, dobre znajúc veselú minulosť Františkovu a hrabivosť otcovu, neprijal peniaze; dovolil však roztúženému mladíkovi zostať v kapličke.
Rodičia doma darmo čakali syna s dobrým zárobkom. Dozvediac sa o jeho pobyte, vybral sa otec so svojimi priateľmi ku kapličke sv. Damiana pre svoje peniaze. I ich dostal do haliera. Vrátil sa domov v domnení, že František skoro vytrezvie a vráti sa k svojmu povolaniu. No, sklamal sa. František obľúbiac si Božiu prírodu, potuloval sa v nej a ustavične dumal, rozmýšľal o tom, akým spôsobom by mohol vyplniť rozkaz Kristov. Druhí by boli zašli do kláštora a oddali sa modlitbám, pôstom a nečinnému životu, ale František bol mužom činu. Premohol samého seba a taký, aký bol, vycivený, vyziablý, otrhaný, bosý, vrátil sa do Assisi. Tu ho ako blázna privítalo mesto s posmechom a s kamením. Otec Bernardon, vidiac syna v takom stave, násilným spôsobom ho vtiahnul do domu, zatvoril do pivnice a bitkou mu chcel vybiť bláznovstvo z hlavy, ale František nedal sa odviesť od svojho ideálu ani hrozbou, ani bitkou.
Keď sa pomocou matky vysvobodil z pivnice, a otec žiadal úrady, aby syna jeho pozbavili práva na dedictvo, tu František nielen peniaze, ale aj roztrhané rúcho oddal otcovi a nadobro sa odpútal od rodiny. „Posiaľ som menoval otcom svojím Petra Bernardona, ale umienil som si teraz slúžiť Bohu a preto vraciam mu všetky jeho peniaze, pre ktoré sa toľko trápil, a i tento odev, ktorý som od neho dostal. Teraz chcem volať: „Otče náš, který jsi v nebesích“ a nie viac: „otče Petre Bernardone!“
Týmto spôsobom si získal František súcit a milosrdenstvo obyvateľstva, ktoré poznalo jeho mladosť a jeho pôvod; začalo si ho vážiť, že hľa, jednako len musí byť v tom Františkovi niečo cenného, keď vedel opovrhnúť bohatstvom, pohodlím, celým svojím predošlým životom a postaviť sa do služieb biednych a chorých.
Divným spôsobom vedel František účinkovať na poslucháčov. Bol neučeným, Písma Sv. neznal, a tak iba tú svoju veriacu dušu čo vylieval poslucháčom prostými slovami. Keď chodil do Assisi, obyčajne čakal, až sa viac ľudu shromaždilo okolo neho, potom vystúpil na väčší kameň, aby ho všetci mohli lepšie pozorovať, zaspieval predovšetkým niektorú pieseň a potom nehľadanými slovami sbieral kamene pre chrám sv. Damiána. „Kto mi dá kameň, dostane odmenu, kto dva, dve odmeny.“ Ľudia snášali kamene i obete, a František vynášal darované kamene ku kapličke a vlastnoručne ju opravil i zväčšil.
Starý kňaz, posluhujúci u sv. Damiána, obľúbil si veľmi horlivého mladíka a znajúc jeho minulosť a pôvod, začal ho telesne lepšie a výdatnejšie zaopatrovať. Keď to František zbadal, prišlo mu na myseľ, že veď biedni a chudobní ľudia neživia sa tak dobre, sobral vahan a chodil z domu do domu, sbierajúc zbytky rozličných jedál. Z počiatku, pravda, nemohol ani hľadieť na túto miešaninu rôznych jedál, no, prinútil sa, zvíťazil nad sebou a takýmto spôsobom sa živil až do konca života. Chrám u sv. Damiána opravil, postavil r. 1208.
No, dobrovoľnou chudobou, premáhaním, opanovaním telesných žiadostí a žobrotou nemohol vyplniť dušu svoju, ktorá, znepokojená, hnala ho ďalej a ďalej. Prišiel na to, že všetko, čo dosial spravil, je len púhym sebectvom, a hľadal nové cesty smieru a uspokojenia. I k tomu dopomohol mu Hospodin. Keď raz počúval zbožne kázeň kňazovu u sv. Damiána, ako vyslal Kristus Pán učedlníkov kázať evanjelium všemu stvoření a dal jim výstroj dľa Ev. Mat. 10, 7—10, složil pustovnícky odev, prepásal sa povrazom a odišiel kázať evanjelickú pokoru, dokonalosť a pokánie.
František nebol kňazom, práve preto tým väčší úspech maly jeho slová. Na kázne sa nikdy nepripravoval, veď vôbec neznal Písma Sv.; ale čo sám zažil v kostolíčku u sv. Damiána, to zvestoval nehľadanými slovami; a čo sám cítil, tomu dával výraz. Pravda, dostávalo sa mu mnoho úsmeškov, i sami kňazia z povolania neprijímali návštevy jeho veľmi ochotne, a keď ho niekde ľudia nechceli počúvať, ako sa stalo v Cannare, obrátil sa na vtáctvo nebeské a rozkážuc lastovičkám štebotavým, aby zatíchly, hovoril: „Vy, vtáčkovia, sestričky moje, buďte vždy velikou vďakou zaviazané Bohu Stvoriteľovi svojmu, vždy a všade Ho chváľte, že vám dal dvoje i troje rúch. Dal vám aj slobodu, môžete lietať, kde sa vám páči, a zachoval vám i semä vaše v korábe Noelovom, tak že vás na zemi neubýva; a ste Mu zaviazané vďačnosťou i za povetrie, v ktorom lietate. Ani nesejete, ani nežnete, Hospodin živí vás, poskytuje vám rieky a studnice, aby ste si uhášaly smäd; dáva vám hory a doliny za domovinu, a vysoké stromy, na ktorých si hniezda robievate. A hoci aj neviete ani priasť, ani tkať, zaodieva vás i vaše malé Hospodin. Preto milujte veľmi svojho Stvoriteľa, ktorý vám toľkého dobrodenia dáva. Chráňte sa, milé sestričky, hriechu nevďačnosti a stále oslavujte Hospodina.“
No, zaujal František svojimi kázňami aj mnoho duší, s ním rovnako smýšľajúcich, ktoré odhodily pohodlie, bohatstvo, roztrhaly všetky zemské, časné sväzky a išly dobrovoľne za Františkom, ktorý za každého získaného brata, za každú novú sestru ďakoval Spasiteľovi svojmu.
Družina „Kajúcich mužov z mesta Assisi“ žila si jasný, bezstarostný, veselý život, lebo slúžiť iným, seba samého obetovať k dobru iných obveseľovalo srdce. Ale čím viac bratov a sestár pribývalo, tým bolo potrebnejšie postarať sa aj o života správu a o domáci poriadok. Toto sostavil František na základe svojho ideálu veriaceho človeka: milovať Boha a v Bohu blížneho svojho, zriecť sa akéhokoľvek majetku, slúžiť všetkým a nikdy nie sebe, a príkladom svojím predchádzať ľudí, aby činili pokánie a boli vďační Pánu Bohu.
Keď sa celá stredná Itália pohla za Františkom, a chrámy sa prázdnily, oltáre pustly, zodvihlo sa kňažstvo a menovite assiský biskup proti družine Františkovej, a zabránil mu kázať. Cirkev rímska to nikdy nemohla strpieť, aby sa za kazateľa ľudu mohol natisnúť aj laik, a Františkova družina mala samých laikov. František sa vedel poddať a pokoriť všetkému, a tak pokoril sa aj pred biskupom, no, chtivosť k službe Božej, zápal duše za veci kráľovstva Božieho nedaly mu pokoja, sobral tedy celú svoju družinu do Ríma k mocnému pápežovi Innocentovi III. Bolo to r. 1210. Mnoho práce, mnoho prosieb ho stálo a ešte väčšieho pokorenia, kým sa títo speváčkovia Pánovi, ako sa družina Františkova rada menovávala, dostali pred svätý a jasný obličaj pápežov. František predložil rád, ktorý spoločne s bratmi sostavil za života správu všetkých a ktorý spočíval na úplnej chudobe, bezpodmienečnej poslušnosti a pokore a na evanjelickom kázaní pokánia. „Scripsit sibi et fratribus suis simplicibus verbis formulam vitae primam, in qua sancti evangelii observantia pro fundamento indissolubili collocata, quedam quidem alia inseruit, que ad iniformem vivendi modum necessaria videbantur.“
František a jeho družina neurobili najlepší dojem na pápeža. František dostavil sa v dotrhanom, špatnom rúchu, a držiac sa hesla: „naturalia non sunt turpia“, neumytý, zarastený, špinavý predložil tú formulu vitae; preto pápež mu rovno riekol: „Synu, choď medzi prasatá, ktorým sa skôr rovnáš, ako ľuďom, váľaj sa s nimi v kaluži a predlož im svoje regule.“ František sa poklonil, odišiel a doslovne urobil tak, ako mu pápež rozkázal. A keď sa vrátil, hovoril pokorne: „Pane, vykonal som, čo si rozkázal, a teraz prosím, vyslyš aj ty moju prosbu!“
V tie časy mal pápež práve mnoho práce s Waldenskými, proti ktorým vydával prísne zákony a pripravoval inquizíciu a kacírske súdy, a keď videl Františkovu družinu tak veľmi pokornú a pritom na všetko odhodlanú, aby tých kacírov nebolo viacej, formulu života Františkovi milostivé potvrdil a dovolil družine jeho aj kázať, len nie o dogmatách cirkvi; povolil im iba morálne kázanie.
Dobrovoľnú chudobu miloval František nielen preto, že sa ľúbila Bohu, ale i preto, že prinášala telesné i duševné odbremenenie, umožňovala bezstarostný, bezpečný, radostný život. Chudoba zaháňa — vraj — vzdychy, stiera slzy, oslobodzuje človeka od starostí zajtrajšieho dňa, viaže ho k prírode i k ľuďom a povznáša ho k ideálom. Franciscus nihil volebat proprietatis habere, ut omnia posset in Domino plenius possidere. František miloval aj slobodu, chcel byť úplne slobodným a majetok považoval za putá, svierajúce človeka, chcel žiť v plnej harmónii s prírodou a s Bohom a zkúsil, že majetok práve odvádza človeka od všetkého tohoto pôžitku. Potom chcel mať mier v duši a v spoločnom obcovaní s ľuďmi, lebo vedel, že len z tohoto mieru môže vyrásť pomoc a láska k blížnemu, ktorý je práve veľmi odkázaný na pomoc a lásku iných, a len tento spôsob života môže zošľachtiť a umravniť celú spoločnosť ľudskú.
Vystrojená povolením pápežovým — oddala sa družina Františkova s novou chuťou a veselosťou práci, ktorou chceli docieliť v spoločnosti ľudskej viac radosti duševnej, mieru, spokojnosti a ideálov, ktoré blažily a tešily teraz už rád „minorum fratres“.
Obdivuhodná je práca Františkova na sociálnom poli. Pamätajme, že to všetko bolo začiatkom XIII. stoletia!
Roku 1210 smieril v rodnom meste svojom dve politické strany: aristokraciu — majores — s chudobou — minores — takým spôsobom, že sa obidve stránky zaviazaly neuzavierať nijakých úmluv a spolkov s pápežom alebo s cisárom bez súhlasu oboch; poddaní maličkým výkupným (peňažitým) sa mohli vyslobodiť a stali sa libertínmi, politické práva udelily sa aj poddaným práve v takej miere, ako panstvu, ochranu osoby cudzinca v meste zaručovaly novovynesené zákony. Týmto pôsobením svojím predstihnul František celú Európu práve o 700 rokov.
Ako sa zväčšoval počet bratov a sestár, žijúcich dľa Františkových regúl, tak sa tieto musely častejšie meniť. Roku 1221 dal František sostaviť nové životné pravidlá. Bolo ich už 28, no, všetky rovnako prísne a veľmi ťažko uskutočniteľné. Požadoval na príklad od bratov, aby sa zriekli vlastnej vôle, tela, vedy, umenia, aby sa stali nástrojmi vôle Božej, prírody Božej a predstavených svojich, ako to sv. Bernhard vyslovil: spernere mundum, spernere te ipsum, spernere veminem, spernere te sperni. Pravda, bratia búrili sa proti týmto ťažkým regulám, a prišlo konečne na to, že František oddal správu a vedenie bratov Petrovi Cataniovi so slovami: „Od dnes som pre vás, bratia a sestry, mrtvým, ale tu máte Petra Catania, ktorého budeme i ja i vy všetci poslúchať. Pane, vraciam Ti rodinu, ktorú si mi bol sveril. Nemám sily starať sa o ňu pre vlastné mdloby svoje, ktoré Ty, Pane, znáš najlepšie!“
František v 45. roku života, po ťažkej chorobe, ktorú však veselým duchom znášal, hoc aj úplne oslepnul v nej, zomrel 4. októbra 1226, tedy pred 700 rokami, a r. 1228 vyhlásil ho pápež Gregor IX. za svätého a označil ho vo svojej bulle: scienter nescius et sapienter indoctus.
Už aj z tohoto kusého náčrtku života Františkovho vidieť, že to bola duša nábožensky hlboko založená; do súčasného života cirkevného priniesol nové hodnoty a chcel zreformovať život v cirkvi, keď aj nie smelým vystupovaním v bojoch urputných, ale svojím trpným spôsobom a celou svojou životasprávou stal sa mocným mementom pre pápežstvo. Protivy: život pápežov a život Františkov vedľa seba postavené, keď aj mlčky, jednako len mohutnejšie hovoria o mravnom úpadku stredovekej cirkvi a o nutnosti nápravy. A zase len prialo šťastie pápežovi, keď miesto na hranicu, do radu svätých uviedol Františka a jeho prvotnú družinu. Že časom ordo fratrum minorum premenilo sa na rád františkánov a klarissiniek a vyrástlo z nich slepo poslúchajúce, úplne spoľahlivé čierne vojsko pápežskej moci a slávy, to je nie vina Františkova, za to budú zodpovedať pápeži a neskorší členovia rádu.
Postavme si ešte v niekoľko obrysoch Františka vedľa pápeža Innocenta III., aby nám ešte lepšie bil do očí rozdiel v spôsobe ich života a v nazieraní na životné úlohy.
Innocent uviedol na svoj dvor vysokú politiku, ktorej podrobil všetky záujmy cirkvi kresťanskej. Pápež, odvolávajúc sa na to Jakubovo „náboženství čisté a nepoškvrněné“, zaujal sa Constancie, vdovy po cisárovi Heinrichovi VI., natisnul sa za tútora jej synovi Bedrichovi II. a privtelil si Sicíliu k patrimoniumu Petri na základe falošného závetu cisárovho, IV. Ottovi Wittelsbachovi dopomohol ku korune cisárskej, no, potom vystrojil Bedricha II. s vojskom do Nemecka a uznal ho za cisára, čím sa stal príčinou občianskej vojny v Itálii i v Nemecku. Rozšíriť svoju moc a vládu i nad Sicíliu bolo pohnútkou Innocentovou, tedy vládybažnosť a sebectvo.
Proti tomuto stojí skvelý, výstižný protejšok Františkov. Na svojich potulkách v Umbrii zastihol ho večer ustatého v kláštore, v ktorom bývali bratia z jeho družiny. Tu bol mile prekvapený dobrou, teplou večerou, za čo aj chválil bratov. No, jedon sa chcel pochváliť, ako večeru musel zachrániť pred lupičmi pre Františka, že sa násiliu násilím zoprel. František ani okúsiť nechcel z jedla a prinútil násilníckeho brata, aby všetko, čo sa dalo uniesť, vzal sebou, vyhľadal lúpežníkov v hore, oddal im všetko, pokoril sa pred nimi a požiadal ich o odpustenie.
Hľa, aká živá výzva k reforme!
Roku 1204 dvaja bratia z Ravensburgu zavraždili boli biskupa Conráda vo Würzburgu a sľubovali „omnem obedientiam“ pápežovi. Pápež rozhodnul: „My vieme, že aj anjelia veselia sa z týchto bratov preto, že činia pokánie, a preto aj my uzavierame, aby niekoľko dní postavení boli na pranieri, nikdy nijakej zbrane do rúk nebrali, iba ak proti Saracenom, do nijakého skvostného rúcha sa neodievali, nijakých rytierskych hier nenavštevovali, aby sa postili a nikdy do manželstva nevstúpili; štyri roky musia bojovať proti neveriacim, denne sto otčenášov povedať, len v nedeľu môžu mäso jesť a večeru Pánovu smú iba v hodinke smrti prijať. Ak by sa ale z bojov navrátili, potom im povieme i ďalej, čo sme o nich uzavreli.“ Aká tvrdosť a surovosť tu dýcha z každého slova! Aký chlad pýchy a namyslenosti zmrazuje človeka pri tomto výroku pápežskom!
Celkom inak si počínal František. Keď bol zastihnutý chorobou očnou, zašiel si pre duchovnú útechu k bratovi Bernhardovi. Našiel ho modliť sa v hore a volal na neho: „Poď a pohovor si s týmto slepcom.“ Ale brat ani sa nehnul, len sa modlil ďalej; darmo ho volal opätovne František, brat sa činil, ako by nepočul. František — rozmrzený — odišiel so svojím sprievodčím. Ale nedalo mu cestou pokoja, prečo Bernhard neprišiel, hoci ho i tri razy volal.
Utiahol sa tedy do húštiny, skrúšene sa modlil a na krýdlach modlitby vzniesol sa do výšin nebies. A tu počul hlas: „Ó, biedny človiečku, čo sa hneváš? Či má človek opustiť Boha k vôli človeku? Keď si volal na brata Bernharda, ten bol so mnou spojený, preto nemohol za tebou ísť, ani ti nemohol odpovedať.“ František sa hneď vrátil k Bernhardovi a žiadal ho pokorne za odpustenie, padol na zem, a kázal bratovi stupiť mu na ústa a na srdce a povedať mu: „Tu lež, surový synu Petra Bernhardoneho.“
Pápež Innocent III. prinútil kliatbou portugalského kráľa Sanchu a haličského kráľa Alfonsa zriecť sa zákonitých manželiek, lebo boli v štvrtom stupni rodinných sväzkov, a to pápež vyhlásil za prekážku manželstva; Filipa Augusta, francúzskeho kráľa, zase preto, že si odohnal zákonitú manželku Ingelbergu, kliatbou prinútil prijať ju nazpäť. Král si prišiel pre zákonitú manželku a poslúchal. Ešte väčšieho zadosťučinenia dostalo sa Innocentovi od ]ána, kráľa anglického, ktorému násilným spôsobom natisnul za arcibiskupa kardinála Langtona, a keď ho kráľ nechcel uznať, celú Angliu postavil pod interdikt a naložil Filipovi Augustoví, kráľovi francúzskemu, aby s vojskom šiel do Anglie exekvovat interdikt. Ján sa naľakal a vernosť prisahal pápežovi, i mnoho darov mu venoval. Pre toto svevoľné zasiahnutie pápežské si vynútila na Jánovi bezzemkovi r. 1216 Magna Chartu, tento základný zákon slobôd Veľkej Britannie.
František naproti tomu požadoval od bratov smierlivosť, pokoru a lásku, skutkami, a životom dokazovanú. „Žiadneho človeka nepopudzujte k hnevu alebo ku pohoršeniu, ale vašou láskavosťou nech sú všetci vznietení k pokoju, k dobrotivosti a k milosrdenstvu. My sme povolaní k tomu, aby sme hojili zranených, obväzovali chromých a privádzali na dobré cesty bludných. Mnohí zdajú sa nám byť dnes údami diablovými, ale kedysi stanú sa z nich žiaci Kristovi.“ O sebe a o svojich bratoch smýšľal pokorne, svoje poslanie a povolanie si síce veľmi vysoko cenil a vážil, no, jednako prirovnával sa rád ku škovránkovi: „Náš brat škovránok má ako my na hlave čiapočku a je veľmi pokorným, lebo vždy sedáva iba na medziach, hľadajúc tam zrniečka. Perie má tej barvy, ako zem, a svojím vzorom nás učí, že nemáme nosiť krásne, mäkké a vyšívané obleky, ale jednoduché a skromné. A keď škovránok letí do výšin, chváli krásne Boha, ako to aj my činiť márne.“
Rím a Assisi — dva rôzne svety. Tam pýcha, tu pokora; tam blesk kliatby, tu odpúšťanie; tam zlaté tela, tu chudoba, cti netratiaca; tam „Subesse P. R. omnem creaturam humanam declaramus, definimus, dicimus et pronuntiamus omnino esse denecessitate salutis“ (Bulla „Unam sanctam“), tu napomáhaním bližného pravá služba Božia; tam tyran, zotročujúci každý slobodnejší vzlet, tu radostný služobník Boží, ktorý sa vie zriecť všetkého pohodlia a úplne potlačiť svoje „ja“.
Rímska cirkev, hoci Františka z Assisi povýšila za svätca, nemá nijakého práva na neho, ktorý svojou životasprávou prísne odsudzuje všetky riady i neriady pápežstva. František bol predreformátorom cirkvi, predchodcom Husovým, Lutherovým, Kalvínovým a všetkých ostatných, ktorý svojou zbožnou letorou, priamym stykom s Hospodinom, sebazaprením je takým blízkym týmto našim mužom Božím, a keby u Františka nebola bývala vyvinutá tak veľmi tá pokora a poslušnosť, v ktorej sa skveje ako nevyrovnaný príklad, jedinečný v histórii sveta, bol by sa iste aj on stal obetou práve započatej inquizície. František do sveta materialistického, ktorý tonul v hriechoch nevery a povery, vniesol idealizmus, do tisícorakých útrap križiackych výprav a občianskych nepokojov, pápežom nasnovaných, posvietil jasným lúčom veselosti a radosti zo života čistého a Bohu oddaného; surové a tvrdé spôsoby, aké sa rozhostily i po dvoroch panovníckych a šľachtických za príkladom vyššieho i nižšieho kléru, dychom jemnej, tichej, miernej letory svojej znesiteľnejšími urobiť sa vynasnažoval. Ako dieťa italského, južného podnebia nemal potrebnej vypočítavosti, vytrvalosti a bojachtivosti k uskutočneniu a k rozšíreniu svojich ideálov, preto stal sa svätcom a nie reformátorom.
Pamäť Františkova, jeho životná správa, jeho ideále, jeho prvotné regule môžu i do nášho, materializmom a sebectvom skrz na skrz saturovaného veku priniesť rozvlaženia a rozcítenia lepšieho. A ja verím, že sa história bude onedlho opakovať, a nájde František aj vo veku našom mnoho nasledovníkov, ktorí sa budú vedieť obetovať za niečo vyššieho, lepšieho a dokonalejšieho, ako je vzývaná dnes modla sebeckosti, pýchy, vládybažnosti a labužníctva.
Poznámka: Rímske spoločenstvo pri príležitosti výročia 800 rokov úmrtia Františka vyhlásilo rok 2026 za mimoriadny „Jubilejný rok sv. Františka z Assisi“ s krásnym sloganom, heslom „ZAČNIME ODZNOVU“. Ak sa má toto nadčasové heslo skutočne naplniť, treba sa vrátiť k prameňu – (jedine) Písmu svätému, evanjeliu, (jedine) Ježišovi, Jeho (jedine) milosti a Jeho zásluhám, zachraňujúcej (jedine) viere v Neho a k apoštolskému učeniu inak je to len formalita a pokrytectvo.
Nie je ľahké začínať niečo nanovo. Akoby to bola taká reformácia. Neustála. V živote človeka si však niekedy situácia vyžaduje, aby sme zmenili napr. svoju prácu alebo zaužívaný spôsob. Stojí to veľa síl, keď sa máme správne rozhodnúť, odhodlať sa k zmene. Možno si niekto hovorí, že sa už neoplatí začínať nanovo v šedinách. A prečo by mal niekto začínať odznova!? Možno kvôli Božej požiadavke, kvôli plánu, ktorý s ním Hospodin má, kvôli zasľúbeniu Božiemu. Často sme leniví, pohodlní niečo zmeniť v našom živote, nehľadáme Božiu vôľu. Začnime slobodne, môžeme byť v otroctve hriechu, ale slobodní od hriechu. Nie je to len zmena manažmentu. Znamená pre nás úplne nový život, život v plnosti aj v tejto časnosti aj potom vo večnosti. Život v slobode – slobode od našej hanby, od viny čo sa udiala predtým, pretože predtým sme boli v otroctve. Mnohokrát sme si povedali, že s niečím prestaneme, ale nedokázali sme to. Napriek sebazapieraniu sme sa vrátili k našim starým návykom. Niekedy si to ani neuvedomujeme, ako sme sa pristihli, že robíme to isté čo mnohorazy predtým.Treba mať vieru v Neho, ktorá sa prejavuje poslušnosťou. I my prijímame Božie zasľúbenia. Iba tak sa môžeme rozhodnúť začať novú kapitolu vo svojom živote. Buďme poslušní Jeho zasľúbeniam a nebude nám chýbať úprimná snaha o spravodlivý život.