Smäd po Bohu
Trojjediný Pane Bože, Ty si už prvých ľudí
hneď v prvý deň ich života pozval k životu s Tebou.
Urobil si tak v siedmy deň stvorenia, ktorý si oddelil
a posvätil. Aj dnešnú nedeľu si nám daroval
k poznávaniu Teba, Tvojej lásky a milosti
a Tvojej prítomnosti v chráme, i mimo neho.
Tu nám vychádzaš v ústrety v slove evanjelia,
ale aj v slove viditeľnom, vo sviatostiach Tvojho Syna.
Daj nám poznať, že Tebou žijeme, hýbeme sa
a trváme tu v časnosti a potom môžeme s Tebou prebývať
aj vo večnosti, skrze Krista, nášho Pána. Amen. (Ľ.B.)
Ž 63:
„ Bože, Ty si môj Boh, ja Teba hľadám;
po Tebe žízni moja duša.
Po Tebe prahne moje telo
ako zem suchá a bez zvody, vyprahlá.
(3) Tak som Ť vyzeral vo svätyni,
aby som videl Tvoju moc a slávu.
(4) Lebo Tvoja milosť je lepšia ako život;
a moje pery velebiť Ťa budú.
(5) Tak Ťa budem žehnať za svojho života
a v Tvojom mene budem dvíhať dlane.
(6) Ako tukom a olejom sa sýti moja duša,
jasajúcimi perami Ťa chvália moje ústa,
(7) keď si na lôžku spomínam na Teba
a v nočných bdeniach rozjímam o Tebe.
(8) Lebo Ty si mi býval na pomoci,
a v tôni Tvojich krídel plesám.
(9) Duša mi k Tebe priľnula,
a Tvoja pravica ma podopiera.
(10) Ale tí. čo sa stroja zahubiť mi život,
tí vojdú do najnižších častí zeme;
(11) vydaní moci meča, budú za údel šakalom.
(12) Ale kráľ radovať sa bude v Bohu;
chváliť sa bude každý, kto naň prisahá,
bo luhárom sa ústa zapchajú. Amen
Po Pánu Bohu túžiaci bratia a sestry!
Všetko, čo žije, túži po vode, po potrave a po vzduchu. Vieme, že to sú základné podmienky života. Uplatňujú sa na všetkých úrovniach živého stvorenstva, počnúc od ríše rastlinnej, cez ríšu živočíšnu, až po človeka ako korunu stvorenstva. K týmto trom základným podmienkam života patrí v prípade človeka ešte jedna a tou je túžba po Pánu Bohu, ako Stvoriteľovi a Pánovi života.
Táto túžba je výsadou a zároveň úlohou človeka, ktorá je prejavom túžby po živote plnom, pravom a v skutočnosti večnom. Neraz sme svedkami toho, keď tam, kde je táto túžba potlačená, vytráca sa pravá ľudskosť, pravá humanita a mravnosť. Taká snaha môže ísť až tak ďaleko, že sa stane realitou staré latinské príslovie: „človek človeku vlkom“ (Homo hominis lupus).
Nielen v dejinách ľudstva a národov, ale aj v našej súčasnosti môžeme nájsť také hrubé a šokujúce prejavy neľudskosti, že je to neraz priam urážka vlka-lovca. Skôr to svedčí o akomsi druhu posadnutosti zlým duchom. Veď čo povedať o vojnách z ich krutosťami a nemilosrdnými, zbytočnými obeťami, ktoré sa v našom svete nekončia. Aj po hroznej druhej svetovej vojne pokračujú v rôznych častiach sveta ďalej.
Po pohrebe Jozefa M. Hurbana, keď bol pochovaný nie na čestnom mieste v hlbockom cintoríne, ako si to priali cirkevníci i rodina, konal sa jeho pohreb za asistencie maďarských žandárov. Vtedy syn Svetozár napísal do novín článok s príznačným názvom: Hyenizmus v Uhrách. Nenávisť ľudí často siahala až za hrob.
Nie náhodou sa vtedy hovorí o človeku, ktorý klesne pod úroveň Božieho tvora, že je netvor.
Na druhej strane je isté, že tam, kde človek napĺňa svoje túžby pravou a skutočnou hodnotou, ktorou je dôvera v Pána Boha, tam sa ľudskosť, aj napriek narušeniu hriechom, prejaví ako ovocie viery. Istý stupeň mravnosti je známy aj u pohanov. Je známy výrok apoštola Pavla, ktorý keď prišiel do Atén, k pohanským Grékom, vydal im nasledovné svedectvo: „Našiel som vo vašom meste – oltár Neznámemu bohu. Toho, ktorého vy neznáte ja zvestujem“. Tak mohol nadviazať na ich túžbu po Bohu a zvestovať im Krista. Podobnú skúsenosť mali a majú kresťanskí misionári na celom svete, lebo sa vždy potvrdilo, že žiaden národ, alebo kmeň, žiadne spoločenstvo ľudí nie je bez vedomia, alebo túžby po poznaní Boha. Táto túžba je všeobecná, univerzálna.
Samozrejme, je rozdiel medzi vierou a vierou, a najmä vierou a poverou. Je rozdiel medzi vierou pohanov a kresťanskou vierou v jediného Boha, Stvoriteľa a nebeského Otca. Kresťanská viera nevychádza z nás, z nášho rozumu, alebo z nášho hľadania, ale z hľadania Božieho. Z Božieho vyjavenia sa svetu a človeku, ktoré predchádza naše hľadanie, naše túžby, alebo snahy. Pán Boh vždy robí prvý krok a ide nám v ústrety vo všetkom. V poznávaní Jeho osoby, ale aj v snahe po pravej humanite, pretože platí výrok apoštola Jána: „My milujeme, lebo On prv miloval nás“. Na Božie vyjavenie, na prejav Jeho milosti a lásky v Jeho Synovi smieme a môžeme my odpovedať a nadviazať. Skrze Syna smieme Pána Boha správne poznávať a k Nemu prichádzať.
Dnešný prečítaný žalm je krásnym a horúcim prejavom srdca človeka, ktoré hľadá a nachádza Pána Boha a ktoré potom vyznáva, čo to pre neho znamená. „Bože, Ty si môj Boh, ja Teba hľadám; po Tebe žízni moja duša. Po tebe prahne moje telo ako zem suchá a bez vody, vyprahlá“. Je to výstižné prirovnanie hľadajúceho človeka k telesnému hladu a k túžbe smädného po vode, alebo horúčavou vysušenej pôdy po vode, pretože bez vody niet života.
Bratia a sestry!
Možno sa do našich predstavách zavŕta červík pochybností, keďže vidíme a poznáme mnohých ľudí, ktorí zdanlivo Boha nehľadajú a dokonca otvorene hovoria, že sa bez Neho celkom dobre zaobídu. Túžba po plnom a šťastnom živote býva neraz skrytá v túžbe po božstve mamony a božstve „zlatého teľaťa“. Tá je viditeľná všade. Nielen dnes, ale bola známa aj v minulosti. Je to teda jav staro-nový a z Písma vieme, že sa nevytratí ani v budúcnosti. Písmo dokonca hovorí, že bude jedným zo znakov blížiaceho sa konca vekov, keď „ochladne láska mnohých“.
Túžba po mamone je však znakom toho, že ľudské srdce je zostalo prázdne, nespokojné, „hladné a smädné“ a sa chce „nasýtiť“. Chce nájsť radosť, pokoj a blaho vo falošných „božstvách“ a istotách. To isté platí aj o snahe najmä mladých ľudí, pri ich vyhľadávaní extatických zážitkov. Je to. znakom veľkej prázdnoty a nespokojnosti človeka. To isté platí o vyhľadávaní a prijímaní rôznych náboženských kultov a okultných praktík, orientálnych náboženstiev a filozofií, so snahou nájsť nejaké vyššie poznanie a uspokojenie. Hlad duše je pravý, ale pokrm nemusí byť pravý…
Žalmista nám prináša osobné svedectvo viery v Pána Boha a v Jeho milosť, ktorú spoznával v bohoslužbe Izraela, najmä v jej slovnom vyjadrení a v svedectvách Písma. „Tak som Ťa vyzeral vo svätyni, aby som videl Tvoju moc a slávu. Lebo Tvoja milosť je lepšia ako život; a moje pery velebiť Ťa budú“.
Poznanie Božej milosti z bohoslužobného diania ho privádzalo k trvalej, každodennej a celoživotnej oslave Božej moci a pomoci.
O Božej milosti, nielen o Jeho zákone (Ž 1) rozmýšľa dňom-nocou, cíti sa šťastný a spokojný a v konečnom dôsledku je oslava Pána Boha pre neho samozrejmá a požehnaná. „Duša mi k Tebe priľnula, a Tvoja pravica ma podopiera“.
Tak sa stáva cez pravú bohoslužbu stáva viera v Božiu milosť veľkým a radostným objavom a následná oslava Pána Boha nie je niečo vynútené, ale prirodzené. To je cesta aj pre nás, pri hľadaní pravých hodnôt a priorít nášho života. Je nespočetne mnoho dôkazov a osobných svedectiev veriacich kresťanov, ktorých viera je živá, vyskúšaná a radostná.
To neznamená, že by viera v Božiu milosť neprinášala aj prekážky a ťažkosti. Skôr opak je pravdou, pretože zbožný život, istota o Božej pomoci a „nádej, ktorý nezahanbuje“ je akýmsi „červeným súknom“ pre „inoveriach“, ktorých sme spomenuli, alebo ľudí Pána Boha odmietajúcich. Túto nenávisť, nepochopenie a hrozby poznal aj žalmista. „Ale tí, čo sa stroja zahubiť mi život, tí vojdú do najnižších hlbín zeme; vydaní moci meča, budú za údel šakalom“ .
Nepriateľov mal a poznal aj Boží Syn, Pán Ježiš Kristus. Nenávisť bezbožných je sprievodným znakom duchovného zápasu, ktorí poznajú všetci úprimne veriaci v tejto časnosti. Dejiny mučeníkov, exulantov a prenasledovaných členov našej cirkvi a jej najlepších snov a dcér je toho výrečným dôkazom. Na hrozby toho „starého nepriateľa, ktorý by nás chcel zničiť“, reagujme a odpovedajme v duchu slov našej evanjelickej hymny a vyznaním M. Luthera: „Hrad prepevný je Pán Boh náš“, s dôverou: „Slovíčko ho porazí“.
Bratia a sestry v Pánovi!
Cesta k životu viery je pre nás zrejmá. Učme sa vždy nanovo hľadať Hospodina nie „v kostole“, ale na službách Božích, ktoré sa v kostole dejú a v slove, ktoré je tu z Písma svätého Pánom Bohom dané a zvestované. Služby Božie sú a zostávajú predovšetkým a na prvom mieste službou Pána Boha nám, ľuďom, ktorí potrebujeme a hľadáme pravé a večné hodnoty. Tu sa nám prihovára náš Pán v slove a v sviatostiach. Na tejto pravde nič nemení to, že „tento poklad máme v hlinených nádobách“. Nie hodnota a kvalita „nádoby“ ktorou je človek je rozhodujúca, ale obsah, ktorý dáva a ponúka Pán Boh.
Aj Pán Ježiš bol daný a ponúknutý svetu „v plienkach a v jasliach“, čo však bol len vonkajší obal toho najväčšieho daru od nebeského Otca. V Ňom dostal svet „milosť nad milosť“. Na to nesmieme nikdy zabudnúť. Túžba po chráme je pravá vtedy, ak je túžbou po „živom Bohu“; nie po múroch a stavbe, ktorá je ľudským dielom, aj keď je chrám možno prejavom skvostnej architektúry, pôsobivých obrazov a pozlátených súčastí oltára, kazateľnice a iných zariadení chrámu.
V „slove Božom“, čisto a úprimne zvestovanom je prítomný Ten, ktorý nám dal zasľúbenie: „Kde sa dvaja, alebo traja zídu v mojom mene, tam som ja uprostred nich“. Účasť na bohoslužobnom živote nijako nevylučuje naše osobné rozjímanie, naše domáce pobožnosti, súkromné a osobné modlitby v rodinách, alebo v „komôrke srdca“.
Opak je pravdou. Tam, kde základom „cesta do chrámu“, tam je sejba, ktorá ak je sejbou dobrého semena slova Božieho, prinesie a prináša hojnú úrodu. Božia milosť a požehnanie radosti časnej i večnej je zasľúbené všetkým: nielen „kráľovi“, ale každému „kto naň prisahá“. Amen
17. nedeľa po Svätej Trojici – MyS – Ľubomír Batka st.